Niet pochýb o tom, že Ameriku zachvátil tvrdý boj dvoch protichodných hodnotových táborov. Fatalistické rozprávanie o jeho nezmieriteľných rozdeleniach je však prehnané, konštatuje autor komentára. To, že dnes trpké politické štiepenia často prebiehajú aj v amerických  rodinách, nie je určite  pre krajinu dobrá vec. Dobrou správou však je, že sa zdá, že USA sa vyhýbajú najnebezpečnejšiemu druhu konfliktu, ktorý je založený na rasovej a etnicko-náboženskej príslušnosti.

Za Trumpa hlasovalo v roku 2020 viac príslušníkov etnických menšín ako pred štyrmi rokmi. Obzvlášť dobre si exprezident počínal s Hispáncami, najpočetnejšou menšinou v Štátoch, čo znamená, že americká prebiehajúca kvázi občianska vojna nie je o rase, etnickom pôvode alebo viere.



Nemôžete vyjednávať o svojej rase, etnickej príslušnosti alebo viere svojho kmeňa, pretože ste sa s ním narodili a nedá sa to zmeniť. Preto sú najbrutálnejšie konflikty väčšinou spôsobené etnickými alebo náboženskými antagonizmami. Na rozdiel od toho nie je nemožné nakoniec dosiahnuť kompromisy v otázkach ako imigrácia alebo zmena podnebia, ktoré stavajú proti sebe Trumpových prívržencov a odporcov.

Dosiahnutie nového spoločenského konsenzu bude  trvať ešte dlho, možno desaťročia, zatiaľ čo politika Ameriky si vyžaduje okamžitú obnovu vzťahov. Krajina je pod tlakom, aby prišla s rýchlou nápravou.   Je vysoko pravdepodobné, že riešenie bude veľmi jednoduché a neoriginálne - vytvoriť nepriateľa, konštatuje komentátor

.

Jedná sa o dobre zavedené pravidlo v politickej filozofii - a prastarý princíp štátnictva - že pre existenciu životaschopného politického spoločenstva potrebuje nepriateľa. Amerika bola v druhej polovici 20. storočia schopná udržať si jednotu z veľkej časti vďaka konfrontácii s „komunizmom“ stelesneným v Sovietskom zväze. Ako poznamenáva Samuel Huntington, zánik Sovietskeho zväzu ponechal USA bez nepriateľa, proti ktorému by sa mohli vymedziť. To viedlo k oslabeniu americkej jednotnej identity. Pre americké politické zriadenie môže byť ťažké odolať pokušeniu nájsť iného veľkého nepriateľa.

Kandidáti na úlohu hlavného protivníka Ameriky

Radikálny islam je príliš nezreteľný a, úprimne povedané, už nie tak strašidelný. Severná Kórea a Irán sú napriek svojim nepríjemným  vlastnostiam malé zemiaky. A čo nástupca ZSSR, Rusko? Počas predvolebnej kampane Joe Biden označil Rusko za „najväčšiu hrozbu pre Ameriku v súčasnosti, pokiaľ ide o narušenie našej bezpečnosti a našich spojenectiev".

Rusko má pri rozhodovaní o americkom nepriateľovi číslo jedna jednu dôležitú výhodu - Vladimíra Putina. Ako mi nedávno vysvetlil jeden priateľ z USA, posadnutosť mnohých Američanov ruskou hrozbou je dôsledkom Putinovej príťažlivosti ako darebáka bez košele na koni. Ako hovorí: „Američania chcú, aby bol Putin hrozbou, pretože je ideálom pre časť našej popkultúry", píše sa v komentári.



Jedným z problémov, ako urobiť z Ruska úhlavného nepriateľa je, že Putin tu nemusí byť navždy. Je skutočne možné, že by mohol odstúpiť oveľa skôr, ako väčšina ľudí očakáva. Možno ešte skôr, ako vyprší jeho súčasné prezidentské obdobie v roku 2024. No napriek všetkým rečiam o hrozbe pochádzajúcej z Putinovho Ruska skoro každý vo Washingtone vie, kto predstavuje pre USA najvážnejšiu výzvu. Sám Biden to nepriamo uznal a uviedol, že Čína je „najväčším americkým konkurentom“.

Na rozdiel od Ruska, ktoré je v podstate v defenzíve a snaží sa neklesnúť ďalej v globálnej hierarchii, Čína jednoznačne sa jednoznačne ako nastupujúca superveľmoc. Ak budú súčasné trendy pokračovať zdá sa, že Čína za desať rokov zotrie rozdiel v sile s USA v mnohých rozhodujúcich oblastiach. Si Ťin-pching môže pôsobiť fádne a nudne, chýba mu putinovská charizma temného génia. Predsedá však najimpozantnejšiemu a najefektívnejšiemu politickému stroju, aký ľudstvo kedy vytvorilo - čínskemu straníckemu štátu, konštatuje autor.



Mike Pompeo, šéf washingtonského križiaka proti Pekingu čoskoro zmizne, ale to veľmi nevadí, pretože obsadenie Číny ako existenčného nepriateľa sa už dostalo do hlavného diskurzu USA. Americké zahraničnopolitické zriadenie môže v súčasnosti používať jemnejší jazyk ako sú Pompeove protičínske urážky. Ale ich argument, že „USA a Čína nie sú morálne rovnocenné“, je iba ďalším spôsobom, ako povedať, že Amerika stojí za dobrom, zatiaľ čo Čína je tá zlá.

Rastúca protičínska nevraživosť je jediná vec, ktorá spája republikánov a demokratov. Aj keď Biden, ktorý vo voľbách vyhlásil víťazstvo, nemusí byť nijako zvlášť protičínsky zameraný, bude pod silným tlakom svojho vlastného okolia, aby tvrdo zasiahol Peking. Veľká časť tohto tlaku bude zo strany administrtatívy, ktorá sa domnievajú, že s geopolitickou výzvou Číny sa dá vyrovnať iba z pozície sily.



Okrem zjavného cieľa zachovania geopolitického prvenstva USA by tichým cieľom možnej konfrontácie s Čínou mohlo byť zjednotenie americkej spoločnosti presunom pozornosti od domácich sporov k veľkému boju s novou „Ríšou zla“.

Je iróniou, že jedinou osobou, ktorá by v tomto scenári mohla zachrániť USA a Čínu pred kataklyzmatickou zrážkou, je Donald Trump. Po odchode z Bieleho domu bude mať Trump záujem skôr o udržanie a zosilnenie vnútropolitických rozporov, než aby sa zameriaval na skutočných alebo domnelých vonkajších nepriateľov. Zjednotenie americkej spoločnosti démonizovaním Číny by bolo hrou jeho odporcov, ktorú sa Trump môže pokúsiť odhaliť. Tým, že by zabránil tretej svetovej vojne medzi Amerikou a Čínou, by Trump mohol nakoniec získať Nobelovu cenu za mier.

Arťom Lukin je docentom medzinárodných vzťahov na Far Eastern University v ruskom Vladivostoku