Komentár Ivana Brožíka

Poznáte príbeh Winstona Smitha, úradníka Ministerstva pravdy Oceánie, jedného z troch superštátov existujúcich na svete v roku 1984?

Ak nie - zoznámte sa! Na Slovensku vzniká (ako inak, potichu, v mediálnom tieni zatýkaní), čosi podobné. Má to základ v poverení od predsedu vlády Igora Matoviča Veronike Remišovej, aby sa ňou vedená inštitúcia -  Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie zaoberalo systematicky a komplexne "bojom s nepravdou" v podobe obmedzenia šírenia hoaxov.

Nápad celkom "trendy". Nič proti nemu. Ak by nevznikol v hlave človeka, ktorý za hoax považuje aj názor vedca, profesora Stanforovej univerzity. Ktorý za nepravdu, ak nie lož, považuje iný ako svoj vlastný názor. Ktorý odmieta renomovvaných slovenských vedcov a lekárov a ich rady v boji s pandémiou ignoruje.



V románe Georga Orwella z roku 1949 s názvom 1984 je samotná ľudská individualita trestaná ako myšlienkový zločin. Ale pripusťme, že knihy nečítajú všetci. Ani tie, ktorých názvy sa tajne u nás vyslovovali ešte pred tridsiatimi rokmi. Práve v časoch, keď existovali úrady ako FÚTI a SÚTI. Tieto skratky poznajú iba novinári a aj to iba novinári, ktorí "dohľad" týchto inštitúcií, fabrík na "pravdu", tú, ktorú povolil štát, zažili.

Federálny úrad pre tlač a informácie a jeho národná odnož - Slovenský úrad pre tlač a informácie. V Orwellovom románe 1984 je spoločnosť rozdelená na tri vrstvy – príslušníkov vnútornej strany, ktorí majú najväčšiu moc (hoci držiteľ reálnej moci nie je známy), príslušníkov vonkajšej strany, ktorí sú vykonávateľmi vôle vládcov (napr. úradníci ako Winston Smith) a na proletariát, vrstvu, ktorej hlas a život nikoho nezaujíma.

FÚTI aj SÚTI boli dokonalými cenzorskými inštitúciami. Rozhodovali o tom, kto aký názor smie mať, kde a kedy ho môže alebo nemôže vyjadriť a zároveň zásobovali hŕstku povolených médií oslavnými informáciami o protagonistoch režimu.



Orwellow úradník Winston sa nedokáže ubrániť myšlienkam na minulosť. Postupne začína pátrať, aký bol život pred nastolením diktatúry Strany a myslí si, že nebol taký, ako ho ukazuje oficiálna propaganda. Premýšľa o svojej matke a sestre, ktoré zmizli, keď bol malý chlapec. Začína si písať denník. Dobre ale vie, že ho na každom kroku aj v súkromí sleduje myšlienková polícia pomocou všadeprítomnej techniky. Rovnako ako všetkých ostatných členov Strany.

Myšlienky proti Strane sú myšlienkový zločin, ktorý sa tvrdo trestá. A človeka môže prezradiť aj samotný výraz tváre, mimovoľný tik, či hovorenie zo spánku. Deti sú v straníckej organizácii vychovávané tak, aby pri najmenšom podozrení udávali svojich rodičov. Udávanie sa občanov navzájom sa prikazuje priamo z úradu šéfa vlády. Aká desivá podobnosť prítomnosti s Orwellovou fikciou!



Dej knihy 1984 sa odohráva v jednom roku, v krajine kde neplatia žiadne písané zákony a nie je kam utiecť. Ide o zobrazenie diktatúry, ktorá vládne tak efektívne, že si ľudia prestávajú uvedomovať iné možnosti, prestávajú myslieť. Vnímajú len heslá a priemyslovo vytváranú zábavu (romány, poéziu aj hudbu vytvárajú špeciálne stroje). Prakticky nikto už na spôsobe života, ktorý možno zhrnúť do niekoľkých hesiel, nevidí nič zlého. Kniha 1984 je ovplyvnená dobou svojho vzniku a priamo reaguje na totalitné režimy, ako komunizmus, fašizmus, pseudo-demokraciu, oligarchiu prípadne možné totalitné režimy v budúcnosti.

Na záver ešte jeden citát zo statusu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Tomáša Tarabu na sociálnej sieti: "Vidíme ako diktátorské chúťky tejto vlády sa posúvajú každým týždňom vyššie. Obmedzili ľuďom pohyb, teraz dostali chuť na obmedzenie slobody slova. Verím, že poslanci moju výzvu na zvolanie schôdze o zrušení núdzového stavu zoberú vážne, už keď aj prezidentka strčila hlavu do piesku a SaS je pri tom."

Hm... ministerstvo pravdy...nedesí vás to ani trochu?