Cítim to ako občiansku povinnosť a som rada, že naša ústava mi zaručuje právo slobody slova. Verím a som presvedčená, že môj názor nie je osamotený. Ďalej už nemôžem a nechcem nečinne stáť a mlčať.

Som lekárkou s dlhoročnou praxou. Od 1. 8. 1982 pracujem v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave, neskôr premenovanou na Národný ústav detských chorôb. V súčasnosti pracujem už 25 rokov na Transplantačnej jednotke kostnej drene Kliniky detskej hematológie a onkológie nášho ústavu a vyše 10 rokov som jej primárkou. 38 rokov liečim detských pacientov a okrem riadne plánovanej dovolenky, som nevynechala ani jeden pracovný deň. Napriek odpracovaným rokom sa do práce teším, pretože sa stala zmyslom môjho života. V práci mám druhú rodinu, s ktorou niekedy trávim viac času ako s vlastnou, čo v lekárskych rodinách nie je nič mimoriadne.

Moju profesiu, hoci mi to mnohokrát podsúvali, som nikdy nevnímala ako poslanie, ale ako poctivú prácu, ktorú som si dobrovoľne vybrala, nikdy som to neoľutovala a snažím sa ju vykonávať s láskou a s rozumom. V boji so smrteľnými chorobami našich pacientov ma moja práca každý deň učí pokore a rozvahe.

Tento rok je pre naše pracovisko významný, pretože práve u nás 20. 11. 1995 bola vykonaná prvá transplantácia kostnej drene u detskej pacientky v Slovenskej republike. 25.výročie sme si chceli s ňou, ale aj s ostatnými vyliečenými deťmi symbolicky pripomenúť na Devíne. Bohužiaľ, druhá vlna COVID pandémie nám to prekazila. Nevadí, slávnosť je síce krásna vec, ale ochrana zdravia je prvoradá, takže si to oslávime v tichosti v našich srdciach a spomienkach. Verím, že aj viac ako 500 vyliečených detí, si to pripomenie v plnom zdraví v kruhu svojich blízkych.

Som vďačná, že naša transplantačná jednotka sa za tieto roky zaradila medzi transplantačné centrá vyspelých európskych krajín. Som rada, že naše deti dostávajú najlepšiu a najmodernejšiu starostlivosť a môžu sa liečiť doma vo svojej krajine. Pre nich, ich rodičov a samozrejme aj pre nás zdravotníkov je ochrana pred infekciami každodennou nevyhnutnosťou. Naši pacienti, ako aj ich rodiny nosia rúška minimálne jeden rok po transplantácii a do obnovenia imunitného systému sú v domácej izolácii. Ich cesta k vyliečeniu je tŕnistá, ale stojí za to, pretože cena ľudského života sa nedá vyčísliť a zdravie sa nedá kúpiť.

My, ktorí sa o choré deti staráme, vieme najlepšie o závažnosti mnohých oportúnnych infekcií, ku ktorým sa za posledný rok pridala nová vírusová infekcia, ktorá vyústila v pandémiu COVID19. Zvýšený hygienický štandard (rúška, pravidelná dezinfekcia rúk, izolácia…) je v našej práci hlboko zakorenený a stal sa každodennou samozrejmosťou už dávno pred pandémiou. Vďaka našim prísnym epidemiologickým opatreniam sme v prvej aj druhej vlne pandémie pokračovali v transplantačnom programe bez prerušenia, v rámci dodržiavania náročných odporúčaní európskej transplantačnej spoločnosti.

Transplantácia kostnej drene je veľmi zložitý liečebný proces, prináša mnohé život ohrozujúce infekcie. Pravidelné testovanie presnými COVID PCR testami nášho personálu, chorých detí a ich sprevádzajúcich rodičov, by malo byť štandardné, na čo upozorňujeme už dlhšie. Antigénové rýchlotesty sú pre nás vhodné len na rýchlejšie zorientovanie príčiny infekcie do obdržania výsledku PCR testu. Vyhlásenie núdzového stavu v zdravotníctve v prvej i v druhej vlne pandémie som chápala ako nevyhnutnosť na zachovanie plynulého chodu zdravotníctva. Z toho dôvodu veľmi citlivo vnímam momentálnu situáciu okolo celoplošného antigénového testovania, ktoré naši vládni predstavitelia nazývajú „úspešnou operáciou“. Táto operácia rozdelila ľudí na pozitívnych a negatívnych, na dobrých a zlých, pričom výsledok tohto testovania z medicínskeho hľadiska bez pretestovania PCR metódou nezodpovedá reálnemu počtu nakazených ľudí, na čo opakovane upozorňovala a upozorňuje odborná lekárska a vedecká medicínska obec. Výsledky antigénového testovania aj podľa vládnych predstaviteľov sú nasledovné: pozitívny test neznamená, že ste pozitívny a negatívny test neznamená, že ste negatívny.

Osobné vyhlásenie premiéra Igora Matoviča, že zaplatí 500 EUR každému zdravotníkovi, ktorý sa zúčastní na plošnom testovaní počas obidvoch dní, je pre mňa veľkou urážkou. On urazil nielen mňa, ale väčšinu zdravotníkov, ktorí svoju prácu vykonávajú poctivo a veľakrát bez finančného ohodnotenia, z vnútorného presvedčenia na zachovanie profesionálnej cti, lebo je to ich práca. Druhou ranou pre mňa bolo vyzdvihnutie zahraničných zdravotníkov, ktorí nám prišli pomôcť v operácií. Hoci si ich vážim, viem, že aj v našich radoch, by sa našlo viac dobrovoľníkov a všetky odberové centrá by boli zabezpečené, ak by sme videli medicínsky zmysel tohto celoplošného testovania..

Priznávam sa, že aj ja som po niekoľkodňovom váhaní, išla na testovanie, aby som mohla 2. 11. 2020 nastúpiť do práce. Do poslednej chvíle som verila, že bude pilotné testovanie z Oravy a z Bardejova odborne vyhodnotené a jasne sa stanovia pravidlá využitia antigénových testov, ktoré majú svoje postavenie pri rýchlom vyhľadávaní nakazených ľudí s potrebou pretestovania PCR metódou, pretože vieme, že nie sú vhodné na celoplošné testovanie. Nad mojím občianskym právom nedať sa otestovať, vyhrala profesionálna česť a som rada, že môžem zajtra ísť do práce, hoci môj negatívny test neznamená, že som negatívna, čiže zdravá.

A keby som išla do úplnej krajnosti, ak by sme boli viacerí kolegovia pozitívni pri antigénovom testovaní a nemal by kto liečiť našich pacientov a ak by sme nemali klinické príznaky ochorenia COVID19, do práce by sme aj tak museli nastúpiť. A to je úplná Hlava 22. Verím, že toto 2-dňové divadlo „úspešnej operácie“ sa skončí a o týždeň sa to už nebude opakovať.

Vážená pani prezidentka, 7. 1. 2016 som slávnostne prevzala vysoké štátne vyznamenanie od prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku – Pribinov kríž II. triedy. Bola som úprimne dojatá a počas slávnostného ceremoniálu mi ako film prešli roky mojej práce, vyliečení pacienti, ale aj deti, ktoré sa nám nepodarilo zachrániť. Toto vyznamenanie som dostala aj vďaka nim a aj vďaka dôvere, ktorú mi dali ich rodičia. Viem, že je to ocenenie aj mojich kolegov a sestričiek, ktorí tieto roky pracovali so mnou, lebo práca lekára je vždy tímová.

Vysoké štátne vyznamenanie si nesmierne vážim a napriek tomu ho s plnou vážnosťou a pokorou symbolicky vraciam do Vašich rúk, ako prejav môjho občianskeho nesúhlasu so súčasnou celospoločenskou situáciou.

S úctou

MUDr. Júlia Horáková, PhD.

Primárka Transplantačnej jednotky kostnej drene, NÚDCH, Bratislava