Musí byť smutné pozerať sa spoza panciera limuzíny s nepriestrelnými oknami na svet, ktorý ho ešte nedávno zbožňoval a vyniesol až do kresla predsedu vlády.

Pre človeka s ambíciami a neskutočnou túžbou po uznaní, Igora Matoviča, to musí byť týrajúce, zožierajúce a zároveň poburujúce. V pancierových limuzínach sa vozia diktátori a všetci tí, ktorí sú nejak nenávidení do tej miery, že ich musí polícia zavrieť do klietky, ak to už skôr nenavrhli odborníci z úplne iného medicínskeho odboru.

Predstava, že taký Robert Fico sa môže dostať "do basy" oveľa neskôr ako ten, ktorý ho tam v rámci jediného hesla svojho politického programu už roky posiela, musí byť mučivá. A dokonca nie je ani tak nereálna. Žiaden štátny úradník, dokonca ani predseda vlády s celou svojou vládou totiž pod hrozbou vysokých trestov nesmie konať v rozpore s Ústavou slovenskej republiky, v rozpore s platnými zákonmi v štáte a najmä v rozpore s pravidlom, že môže robiť iba a výlučne len to, na čo ho zákon splnomocňuje.

Splnomocnenie zákonom je dôležité. Podčiarkuje totiž, že aj premiérska funkcia, ako ktorákoľvek iná štátna funkcia, je iba splnomocnenie robiť niečo, na čo volení zástupcovia dostali mandát od občanov. Robiť niečo, čo občania chceli a chcú, aby to úradník robil a čo je dokonca zakotvené a nie náhodou aj v právnom systéme štátu.



Igor Matovič neznáša oponentúru, neznáša iný názor ako ten svoj vlastný a neprijíma ani iný nápad ako svoj vlastný. Ak je v rozpore so zákonom, o morálke a etike už ani nehovoriac, nevadí mu to. Čo Igor Matovič neznáša, tak to nemusí. Ale to je jeho najväčší omyl. To je najväčší omyl celej našej spoločnosti v tomto období. Igor Matovič si to síce môže dovoliť, ale... Predseda vlády musí znášať mantinely pravidiel, mantinely demokracie, ako aj mantinely právomocí svojho úradu. A jeho úradníci tiež.

Tento víkend sa na Slovensku láme právo a základný zákon štátu - ústava - tým najhrubším, najbrutálnejším a najbezohľadnejším spôsobom. Nie, že by sa tak nedialo aj v uplynulých týždňoch, ale to bolo viac-menej také "kabinetné". Teraz leží pošliapané ústavné právo občanov pod ich podrážkami na značkách pred testovacími stanmi.

Popri komentároch mnohých médií, ktoré v tejto súvislosti svojim nadšením pripomínajú skôr reportáže, popisujúce nadšenie súdruhov v sprievodoch z prvých májov z obdobia socializmu, sa tu a tam ozve veta anketovaného občana: "No čo môžem, nič nemôžem, potrebujem papier, aby ma v pondelok pustili do práce, aby som mohol uživiť rodinu." Vydieranie v priamom prenose. Sprosté, vekslácke, ak nie mafiánske vydieranie, nič iné. Nemajúce ani len tú najmenšiu oporu v zákone už len preto, že samotné vydieranie je trestný čin.



Je fajn byť za pekného a chváliť sa pani kancelárke Merkelovej tým, čo dokážem. Bol jeden, ktorému stačil pevný bod a hotoval sa pohnúť vesmírom. Akurát, že premiérovi znie zjavne ako nepodstatné, že bez občanov štátu a ich "dobrovoľnej" povinnosti to nepôjde. Tak na nich treba nahnať armádu a políciu a ono sa to poddá. Oni sa poddajú. Oni sa tak zdobrovoľnia, až budú nadšení. Zoberme im to posledné, čo ešte majú - prácu - a oni sa zlomia. Prídu dobrovoľne. Surovosť a diktátorstvo, volajúce až do nebies.

"Drž hubu a plav" - spomínate si ešte na film Biela pani? Stret mystična s ideovým svetom dedinského tajomníka komunistickej strany? Perchta - Biela pani pomáhala ľuďom z večera do rána postaviť vodovod a tajomník boľševikov bol nas..štvaný, že on to nedokáže a tak sľúbil občanom most cez miestnu rieku. Do rána mal stáť, aby dokázal, že on je viac.

Nadšení miestni občania prišli ráno v zástupoch k rieke, v rukách transparenty a mávadlá, akurát mosta nikde. Keď na to jeden z nich poukázal, dav skríkol "drž hubu a plav" a vstupoval so spevom nadšenia na perách do rieky. Lebo sa bál miestneho boľševika. Lebo sa bál o svoj každodenný osud, prácu, zamestnanie.

Čo sa odvtedy zmenilo a čím je podobný tento príbeh tomu, čo sa na Slovensku deje? Ničím a všetkým. "Drž hubu a plav"! Lebo - strach. Lebo - opancierovaná moc. Lebo ak sa nepoddáš dobrovoľne, vyhodíme ťa z práce. My, čo trošku starší už to vnímame ako reprízu čohosi, čo tu bolo. Princíp moci - strach a vydieranie. A pancier.