V šoubiznise sa Michal David (60) pohybuje 45 rokov a za tú dobu má za sebou veľa rozhovorov. Portál Aha! chcel byť originálny a vrátiť sa s ním v spomienkach na miesto, na ktoré nezabudne. A tak vyspovedali hitmakera v kostole, kde ako chlapec hrával na organ.

„Tak tu som bol naposledy niekedy pred päťdesiatimi rokmi,“ znela prvá veta Michala Davida (60) pred kostolom Nanebovzatia Panny Márie a sv. Karola Veľkého. Keď mal desať, hrával tu na organ. Od tej doby sa sem nedostal. Až teraz.

„Nič sa tu nezmenilo,“ rozhliada sa spevák a zaľúbene sa pozrie hore na organ. „Potrebovali by opravu, ale bohužiaľ na ňu nie sú peniaze, ide o sumu v miliónoch,“ vysvetľuje ospravedlňujúco diakon, ktorý ich sprevádzal po kostole. „Pozor na hlavu,“ varuje spevák. „Ako chlapec som to neriešil, teraz už musím,“ usmieva sa a prechádza nízkymi dverami.

Stúpajú po úzkych kamenných schodoch. „Túto cestičku si pamätám, tadiaľ som sa veľa nachodil,“ komentuje Michal a je vidieť, že mu hlavou bežia dávne spomienky. „No jasné, to sú ony!“ Rozžiaria sa mu oči. „A tu, na tej stoličke, vedľa organov, na mňa dohliadal môj pán profesor Kalfus,“ usmieva sa a sadá za organ.



„Vtedy som vedel pedále, to už by som dnes nedal,“ hovorí. „Musel by som sa tomu veľa venovať a cvičiť tak mesiac alebo dva, aby som sa dostal späť do formy. A samozrejme by som sa musel pozrieť do starých nôt a piesne si prehrať. Ale asi už by to pre mňa bolo dnes veľmi komplikované,“ konštatuje hitmaker.

Ako sa tu cítite znovu, po toľkých rokoch?

„Je to nostalgia. Spomínam si, ako tu ľudia spievali a ja som ich sprevádzal. Vtedy som mal strašnú trému, pretože som to nechcel pokaziť, bol som malý chlapec. Neustále som musel byť v strehu, aby som vedel, kedy mám začať hrať. A pretože som cez varhany nevidel dolu, musel som sledovať toto zrkadlo! (ukazuje nad varhany) A pamätám si, keď som tu hral v zime, to bola Morna! Mrzli mi prsty, bolo to veľmi nepríjemné.“

Ako dlho ste tu hrával?

„Asi dva roky, od desiatich do dvanástich rokov. Minimálne raz za mesiac, pri nedeľných omšiach. Pán profesor mal viac žiakov, takže nás striedal. Tie spevníky s omšovými piesňami, dva zošitky, mám schované dodnes! Mama mi nejaké veci z tej doby schovávala, inak by som ich asi už nemal.“

Začína hrať. Tichom sa rozoznievajú chrámové barokové melódie. Prsty mu bežia po klaviatúrach, tóny z píšťal vzácneho nástroja sa nesú kostolom. Päť minút, desať minút, a razu prestane. „Tak krásne som si už dlho nezahral,“ hovorí. „Pripomenul som si, a to je na týchto varhanoch zaujímavé, že dolné klávesy hrajú o kvintu inde. Takže keď hore hrám D, tak tu musím hrať G. Pedále sú navyše v basovom kľúči, takže to vtedy bol hrozný zmätok,“ spomína.



Hral ste odvtedy na organ?

„Len v jednom kostolíku na Slovensku, ale to už bolo v dospelosti. Po dvoch rokoch, keď som mal asi dvanásť, som sa začal venovať viac jazzu. Chodil som k profesorovi Kostečkovi do jazzovej školy a v pätnástich som bol už vybavený muzikant. Založil som si jazzovú kapelu Štyri, sprevádzal Janu Koubkovú a nastúpil do Krokov. Prešiel som si klasikou, jazzom až po pop. Tá kostolná príprava nebola márna. Za varhany však sadám zase až dnes.“

Schádzajú dolu a sadajú do kostolnej lavice. „Robil som už veľa rozhovorov, ale v kostole to je dnes prvýkrát,“ usmieva sa muzikant.

Kedy ste s organom začínal?

„V ôsmich rokoch, keď som v Taliansku, neďaleko Verony, navštevoval chlapčenskú kláštornú školu. Tam nás mníšky vychovávali, učili a bolo tam malé harmónium. Matka predstavená videla, že inklinujem k hudbe, a tak ma mníšky začali učiť.“



Prečo ste nastúpil zrovna do kláštornej školy?

„Pretože moja mati jazdila po divadlách s pantomímou. Mala povolania, ktorými sa venovala hlavne večer, a nechcela, aby som sa flákal po hoteloch. Tak ma dala do kláštornej školy od pondelka do piatku, kedy ma vytiahla. Cez víkend som bol s rodinou a cez týždeň sa vrátil do kláštora.“

Ako ste sa tam cítil?

„Mne sa tam páčilo. Mal som veľa kamarátov, spolužiakov, s ktorými som si potom ešte roky dopisoval. Až za dlho to utíchlo a stratili sme na seba kontakty. Bolo to veľmi fajn. Išlo o chlapčenskú školu, takže sme tam boli samí chlapci, ja som sa skvele naučil jazyk. Dokonca mám vychodenú jednu taliansku triedu a mám z nej schované aj vysvedčenie,“ dodáva hitmaker Michal David na záver.