Americký plán nukleárneho holokaustu od Berlína po Vladivostok by strčil do vrecka aj tie najfantastickejšie filmové scenáre.

Stanley Kubrick už dávno nakrútil jeden zo svojich klasických filmov o pomätení generálovi, vojnovom šialenstve a zatúlanom lietadle s atómovou bombou. Táto snímka (Dr. Divnoláska alebo ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu) dobre odrážala náladu i strach, ktorý v širokej spoločnosti a bohužiaľ aj v radoch paranoidnej generality nielen na západ od nás v minulých rokoch panovala. Odtajnené dokumenty Pentagonu s názvom "Štúdia potrieb pre použitie atómových zbraní z roku 1959" napriek tomu strčili do vrecka aj tie najfantastickejšie filmové scenáre. Nazrime do nich spolu s portálom armyweb.cz.

Spojené štáty americké pod vedením prezidenta Eisenhowera z počiatku Studenej vojny počítali s uplatnením doktríny tzv. "hromadnej odplaty". Tá bola založená najmä na obavách z nedostatočných kapacít pre vedenie konvenčných bojov a podpore spojencov NATO v Európe a Ázii. Pozemné útokz, dajme tomu napríklad na Západný Berlín, tak mali byť "kompenzované" absolútne disproporčním zhodením asi 80 percent dostupného jadrového arzenálu na územie "nepriateľa".



Nukleárna smršť mala podľa dokumentov vypracovaných veliteľstvom strategického letectva (SAC) v roku 1959 zasiahnuť najmä prioritné ciele "vzdušných síl" tak, aby pokiaľ možno nedošlo k odvete protistrany. Nasledovať potom mala "systematická deštrukcia" nepriateľských armád, priemyslu atď. Každá zo zameraných lokalít je podrobnejšie rozobraná, a v ich zozname tak nájdeme aké vojenské alebo priemyselné kapacity musia byť zničené za použitia vypočítaného počtu nukleárnych a alebo termonukleárnych zbraní.

Trochu šokujúcou a bližšie nešpecifikovanou položkou potom môže byť "populácia" ako jeden z cieľov útoku. SAC ďalej presadzovalo iniciácii bômb pri dopade alebo tesne nad zemou. To síce oproti výbuchom vo vzduchu zvyšovalo účinok tlakovej vlny, do ovzdušia sa tak ale tiež dostalo omnoho viac rádioaktívneho spadu.

Odtajnené spisy obsahujú veľa ešte stále začiernených častí a tak sa momentálne nedá presne povedať, koľko jadrových bômb bolo zamýšľané odpáliť v prvej a prípadnej druhej vlne. Avšak akú prioritu hrali jadrové zbrane v prípadnom konflikte nám môže napovedať urýchlené navyšovanie ich stavov. V roku 1955 disponovali Spojené štáty asi 2 400 kusy jadrových bômb. O štyri roky neskôr to bolo viac ako 12 000 a konečne v roku 1961 už neuveriteľných 22 229 jadrových bômb rôznych typov a výkonov.



Dodajme, že v tejto dobe ešte neexistovali medzikontinentálne balistické rakety schopné doniesť náklad nad svoje ciele. Bomby by museli byť dopravené nad nepriateľské územie pomocou prúdových bombardérov B-47 a B-52. Tie boli dislokované na predsunutých základniach "železného prstenca" okolo ZSSR. Ťažisko amerického strategického letectva ležalo na "nepotopiteľnej lietadlovej lodi" Britských ostrovov, ďalšie lietadlá mohli štartovať zo Západného Nemecka, Španielska, Maroka, Egypta, Turecka a ďalších.

Až 1200 cieľov od Východného Berlína, cez Leningrad a Moskvu až po Peking a Vladivostok bolo zoradených podľa dôležitosti. Neprekvapí, že mestá Moskva a Leningrad obsadili prvé miesta so 178 respektíve 145 zhodenými bombami. Pamätalo sa aj na hlavné mestá sovietskych satelitov. Varšavu, podobne ako Budapešť, napríklad malo zasiahnuť okolo 40 atómových bômb. A ani Československu sa nemali tieto útoky vyhnúť. Medzi potenciálne ciele bola počítaná aj Praha (poradie podľa priority 58, počet cieľov 69), Bratislava, Brno, Košice alebo napríklad Pardubice. Ďalšie bomby mali dopadnúť na letecké výrobné závody vo Vodochodoch a tiež na leteckú základňu v Miloviciach.

Ako už sme spomenuli, hlavnými cieľmi prvej vlny bolo veliteľstvo sovietskeho letectva a základne diaľkových bombardérov schopných niesť jadrové bomby. Menšie ciele mali byť zničené bombami so silou do 1,7 megaton ekvivalentu TNT. SAC však požadovalo aj zariadenie bômb so silou 60-70 megaton, to jest 4000x viac než mali bomby dopadajúce na Hirošimu a Nagasaki. Taká bomba mala fungovať hlavne ako odstrašujúci prvok, ale v prípade náhleho sovietskeho útoku i spôsobiť "rozhodujúce výsledky".



Celá táto stratégia je prekvapivo založená na vízii obrany jediného muža s trochu neprimeranou mocou. Generál Curtis LeMay prevzal velenie nad SAC v roku 1947. Síce môžeme špekulovať, či bol skutočným predobrazom Kubrickovho paranoidného generála, ale LeMayovi sa do roku 1957 podarilo pozoruhodne rozšíriť zanedbávanú zložku letectva. Keď preberal velenie nad veliteľstvom strategického letectva, dostalo sa mu do rúk necelých 50 tisíc zle vycvičených vojakov so 713 zastaranými lietadlami, z ktorých asi len polovica bola prevádzkyschopná. Počas niekoľkých rokov to premenil v strategickú silu, s ktorou bolo nutné počítať. V čase jeho odchodu (v roku 1957) tvorilo SAC dvestotisíc profesionálnych a dobre motivovaných mužov s viac ako dvoma tisíckami prúdových bombardérov a s osemsto upravenými tankovacími lietadlami.

Dokumenty dokazujú, že generál viedol svoju vlastnú agendu s cieľom vyprovokovať Sovietov k útoku. V období takzvanej Kubánskej krízy, ako vtedajší vrchný veliteľ amerického letectva, presadzoval jadrový útok na sovietske zariadenia na Kube. Akú reakciu by takáto akcia vyvolala, si môžeme len predstavovať. V súvislosti s jadrovými útokmi na Východný blok sa predpokladala "kalkulovaná" smrť okolo 520 miliónov ľudí.

Našťastie počas vlády J.F. Kennedyho došlo k postupnému uvoľneniu napätia medzi oboma znepriatelenými blokmi.