Dve knihy sa pýtajú, ako môžeme prevziať kontrolu nad našimi údajmi v spoločnosti, ktorá je pod stálym dohľadom 

Komentár Ashley Richarda Watersa, redaktora FT na západnom pobreží USA ( ft.com)

Čo je to súkromie? A záleží nám na ňom tak, aby sme ho zachraňovali - aj keby sme mohli? Tieto otázky číhajú na pozadí akejkoľvek diskusie o digitálnom súkromí. Cítime nejasné obavy z toho, čo sa deje s našimi údajmi a nie sme si úplne istí, aké škody sa páchajú na našom digitálnom súkromí, alebo či sa niečo významné nestráca.

Firmin DeBrabander, profesor filozofie na Maryland Institute College of Art, sumarizuje tento problém vo svojej knihe Life After Privacy: Reclaim Democracy in a Surveillance Society ( Život po súkromí ): „Nevieme, ako opísať, ako formulovať alebo vyjadriť ujmu ktorá je spôsobená rozsiahlym, stálym vládnym a obchodným dohľadom.“ Pre pohodlie digitálnej ekonomiky sme sa ľahko vzdali hmlistých práv spojených s našimi údajmy. A mnohí z nás svojvoľne vystavujú svoje životy na sociálnych sieťach. Ale spôsoby, akými sú naše informácie poskytované, sú neprehľadné, kontroly, ktoré máme k dispozícii (bez priameho ukončenia digitálnej ekonomiky), sú až príliš slabé.

Rovnako aj Carissa Vélizová, ktorá bojuje s rovnakým hlavolamom v knihe Privacy Is Power: Why and How You Should Take Back Control of Your Data ( Súkromie je sila: Ako a prečo by ste mali znovu získať kontrolu nad svojími dátami ) DeBrabander toto berie ako východiskový bod. Obaja však dospeli k veľmi odlišným záverom. Life After Privacy tvrdí, že džin je už z flaše vypustený a mali by sme hľadať ďalšie spôsoby ochrany vecí, ktoré nám priniesol náš zle zadefinovaný zmysel pre „súkromie“. Vélizová, docentka etiky umelej inteligencie na univerzite v Oxforde zasa vyzýva na boj proti digitálnemu sledovaniu skôr, ako bude neskoro.

Je vôbec niečo, za čo sa oplatí bojovať ?

Ak ste jedným z tých čitateľov, ktorí to vzdali skôr, ako sa dostali na koniec filmu Age of Surveillance Capitalism, ktorý je záštitou akademického pojednania Shoshany Zuboffovej, potom sú tieto dve celkom krátke diela dobrým začiatkom.



Prvým krokom je rozhodntie, či je v stávke vôbec niečo, za čo sa skutočne oplatí bojovať. Life After Privacy odvádza dobrú prácu pri ukazovaní našej úzkosti v historickom alebo filozofickom prostredí. „Súkromie sa mení podľa toho ako s ito vyžadujú kultúrne a ekonomické systémy,“ hovorí DeBrabander.

Rastúca prosperita nám umožnila uzavrieť zvyšok spoločnosti spôsobom, aký si naši predkovia nedokázali ani len predstaviť. Ale súčasne technologické zmeny vytvorili meniacu sa hranicu. Keď vidíme, ako nás reklamy na webe sledujú, môžeme cítiť istý pocit „zakrádania sa strachu“. Ale nie je dôvod, aby sme sa s tým nenaučili žiť tak ako sme sa naučili žiť už v minulosti s inými vnímanými vniknutiami do našej mysle.

Pretože ochrana osobných údajov je taká variabilná, existuje nejaká "nemenná", ktorú by sme mohli považovať za hodnú ochrany? V tomto bode sú obaja autori v jednoznačnej zhode: To, čo by sme mali chrániť, je naša individuálna autonómia.

Dáta sú biznis

V digitálnom svete sú dáta osudom. Prediktívne algoritmy, ktoré sa napájajú na naše osobné informácie, sú navrhnuté tak, aby predvídali naše želania a potreby a navrhujú, čo by sme mohli chcieť v blízkej budúcnosti. To znamená, že o cene, ktorú vidíme na stránkach elektronického obchodu, alebo o rozhodnutí, ktoré sme dostali od banky, čoraz viac rozhodujú stroje.

Autonómia je tiež ústredná pre zachovanie demokracie. „Na ochrane súkromia záleží, pretože jej nedostatok dáva ostatným nad vami moc,“ píše Vélizová. Personalizácia, ktorá zďaleka nie je užitočným nástrojom na zabezpečenie toho, aby digitálna oblasť reagovala na naše individuálne potreby, je vlastne technika „navrhnutá tak, aby zasahovala do vašej jedinečnej mysle“.



V stávke, varuje DeBrabander, je „privilegovaný prístup k vašim duševným stavom“, ako to popisuje filozof Michael Lynch. K nášmu súkromnému duševnému priestoru dodáva: „Keď doň vtrhnú iní a nazrú dovnútra, hrozí vám, že už nebudete vnímaní ako jedinečná osoba, ľudský jedinec; teraz ste nejaký druh objektu, ktorý môže byť manipulovaný a zneužívaný. “

Hrozí nám budúcnosť plná kontroly ?

Akonáhle sa veľká časť nášho života odohráva na digitálnych zariadeniach a sieťach, pod neustálym dohľadom týchto systémov je veľmi optimistické myslieť si, že si môžeme zachovať nejaký nedotknuteľný osobný priestor, nejakú nevyhnutnú nepoznateľnosť. Vélizová si myslí, že to stojí za vyskúšanie. Podotýka dôležitú skutočnosť, že výsledky technologického „pokroku“ nie sú nevyhnutné, napriek tomu mnohí technológovia radi navrhujú opak. Je na nás, hovorí, aby sme určili, či chceme pokračovať v budúcnosti, kde budeme pod kontrolou strojov. Veľká časť našej spoločnosti stále existuje mimo digitálnej oblasti a stále je čas na resetovanie pravidiel.

Niektoré z návrhov uvedených v jej knihe sú určite dosiahnuteľné. Zahŕňajú predovšetkým obmedzenie obchodu s osobnými informáciami a obmedzenie množstva zhromažďovaných údajov. Obmedziť vládny dohľad bude vždy ťažké, no aj naďalej sa bude musieť viesť bitva o naše dáta.



Iné návrhy by si však vyžadovali vypnutie dôležitých aspektov dátovej ekonomiky. Vélizová odporúča zakázať cielenú reklamu spolu so strojmi, ktoré používajú AI na vykreslenie „tajných“. . . citlivých“ záveroch o nás. Podniky a vlády príliš profitujú z týchto technológií a je teda nepravdepodobné, že sa ich dobrovoľne zbavia.

DeBrabander naopak počíta s tým, že nielen súkromie je minulosťou, ale že sa na pravdepodobne preceňuje. To, na čom nám najviac záleží - „autonómia, autenticita a slobodné myslenie“ je podľa neho možné dosiahnuť aj inak.

Pevnejší základ demokracie

DeBrabander tvrdí, že pokúsiť sa zachovať súkromný priestor, v ktorom môžeme prijímať rozhodnutia nedotknuté vonkajšími vplyvmi, znamená prepadnúť mýtu individualizmu, „pojmu ja, ktorý je filozoficky podozrivý, ak nie je úplne zdiskreditovaný“. Hovorí, že demokracia by mala pevnejší základ, keby sme uznali našu vzájomnú závislosť. Namiesto toho, aby sme sa snažili ustúpiť sami do seba, by sme mali každý kráčať vpred a hrať aktívnejšiu úlohu v boji za to, v čo veríme vo verejnom priestore.

Ako ich názvy objasňujú, Life After Privacy a Privacy Is Power dospievajú k celkom odlišným záverom o tom, ako najlepšie bojovať proti hrozbe digitálneho sledovania. Pravdepodobne vo vás zostane podozrenie, že vzhľadom na istú formu spokojnosti, ktorá vytvára naše digitálne vyvolané pohodlie, už nebudeme mať vôľu odolávať pokusom o uchmatnutie si nášho práva na digitálne súkromie.