Snaha získať politické body vedie niektorých opozičných politikov ku kritike za každú cenu. Či to logiku má, alebo nemá. Či je na to skutočný dôvod, alebo ide o úplnú malichernosť. Pred pár dňami Peter Pellegrini kritizoval jedáleň v parlamente.

Podľa Pellegriniho je skutočnosť, že v parlamente zostala otvorená jedáleň v čase, keď sa zatvárajú všetky reštaurácie, „výsmechom do očí ľudí“. Na svojej tlačovke sa vo veľmi expresívnom duchu vyjadril, že je to hanba, že poslanci sú predsa „rovnakí ľudia ako všetci ostatní“.

Bolo by to všetko v poriadku, keby jeho pohoršenie nad otvorenou jedálňou nemalo niekoľko zásadných chýb. Po prvé – deň pred Pellegriniho tlačovkou sa konalo grémium, kde všetky poslanecké kluby jednohlasne odsúhlasili, že jedáleň zostane otvorená. Pellegrini ale na grémiu chýbal.

Druhým, zásadnejším problémom je, že pri uvedenej kritike išlo zo strany Pellegriniho zjavne o mystifikáciu a podávanie nepresných informácií. Ťažko povedať, či to bol zámer, alebo nevedomosť. Prirovnanie „závodnej“ jedálne v národnej rade k zatvoreným reštauráciám nie je totiž správne.



V Národnej rade Slovenskej republiky pracuje okolo 350 zamestnancov, z tohto pohľadu teda ide o rovnakého zamestnávateľa, akým je akákoľvek iná spoločnosť či výrobná fabrika. A v nich, ako je všeobecne známe, zostali jedálne otvorené, pretože zamestnávatelia sú povinní zabezpečiť svojim zamestnancom stravu. Nebolo teda porušené žiadne nariadenie.

Čo je na tejto, v zásade, nepodstatnej záležitosti úplne najhoršie, je snaha niektorých ľudí vytĺkať politický kapitál úplne zo všetkého. Aj z tohto nešťastného marazmu, v ktorom práve teraz nechtiac žijeme. Zdá sa, že predseda parlamentu, aby predišiel podobným snahám zo strany iných oponentov robiť si politické kampane úplne na všetkom, sa rozhodol zakročiť - parlamentná jedáleň a bufet sú pre poslancov, ich asistentov a médiá odteraz zatvorené. Ako s miernym sarkazmom dodal, otvorené zostávajú toalety, kde si môžu poslanci nabrať vodu v záujme dodržiavania pitného režimu.

Myslím, že všetci vnímame, ako je naša spoločnosť v dôsledku tejto doby už aj tak silne polarizovaná. To posledné, čo je v týchto dňoch a mesiacoch potrebné, je ešte viac štvať ľudí proti sebe. Zneužívať nezmyselné hlúposti, prekrúcať fakty s cieľom nahnať si politické body. Krok Borisa Kollára vnímam ako snahu o to, aby politici neprilievali olej do ohňa a nespôsobovali svojimi slovami a činmi ďalšie rozdeľovanie spoločnosti. Naopak, v tejto ťažkej dobe by sa mali politici, a v tomto prípade je úplne jedno, či ide o koaličných, alebo opozičných, pokúsiť ľudí spájať, nie ich ešte viac burcovať proti sebe.