Pamätáte sa ešte na svoje detstvo, ktorému kraľovali kamaráti, hry a pobyt na čerstvom vzduchu? Poďte si naň s nami zaspomínať...

Bez mobilov, počítačov či sociálnych sietí, napriek tomu krásne detstvo. Hoci dnešná mladá generácia si bez výdobytkov modernej techniky nevie život ani len predstaviť, ich rodičia či starí rodičia, ktorí žili pred rokom 1989, si na tie časy s nostalgiou spomínajú ako na nezabudnuteľné a krásne chvíle.

Dávno zabudnuté guličky

Medzi chlapcami na základných školách patrila určite medzi najobľúbenejšie zábavy pred panelákmi hra s guličkami. Malé a pestrofarebné z hliny sa dali kúpiť v hračkárstve vo vrecúšku za jednu korunu, väčší frajeri nosili farebné „sklenky“, časom sa do jamky triafalo aj s oceľovými, ktoré sa boli rôznych veľkostí a získavali sa z nefunkčných ložísk. A veru pri tejto hre sa dokázali najmä chlapci parádne zabaviť.

 

 

 

 

Skákanie cez gumu

Táto zábavka učarovala najmä dievčatám, ktoré sa takto dokázali zabaviť pred každým vchodom do paneláku, pretože na ňu okrem gumy a dvoch osôb, ktoré stáli asi dva metre od seba, nepotrebovali vôbec nič. Prirodzene, občas sa pridali k „babám“ aj chlapci, no táto zábavka bola doménou najmä dievčat, ktoré sa pri nej dokázali baviť aj celé hodiny.

 

Štvorkolesové „tátoše“

Túžbou nejedného malého chlapca či tínedžera bolo zajazdiť si na motokáre. Za socializmu to ale bol takmer nerealizovateľný sen, a tak si tí šikovnejší, nie raz aj za pomoci otcov, vyrábali malé „cestné stroje“ sami. Stačili im na to zväčša štyri zmontované kolesá zo staršieho kočiara, ktoré boli umiestnené na drevenú konštrukciu „podvozku“ s nohami ovládanou prednou nápravou. Brzdy si každý riešil podľa zručností „konštruktéra“, no nie raz na to slúžili podrážky vlastných topánok.

 

Hra na mamičky

Pamätáte sa ešte na to, ako ste sa ako malé dievčatká prechádzali aj so svojimi kamarátkami okolo paneláku s malými kočiarmi, v ktorých boli uložené vaše obľúbené bábiky? Prirodzene, všetky ste sa tvárili ako maminy na prechádzke so svojimi malými bábätkami. Dokonca aj reči ste viedli mamičkovské, pretože tak ste to videli o svojich skutočných mamičiek. Vidieť dnes takto sa hrať dievčatká pred panelákmi je skutočne veľkou raritou podobajúcou sa zatmeniu slnka či mesiaca.

 

 

 

Futbal na ulici

Za socializmu boli u nás azda najfutbalovejším miestom uličky medzi domami. Chlapci sa po návrate zo školy doma ani veľmi neohriali a už utekali na ulicu, kde sa odohrávali vážne súboje o „uličného“ majstra. Čo na tom, že prišli s od asfaltu roztrhanými nohavicami a krvavými kolenami. Deti nepoznali počítače či iné súčasné výdobytky modernej techniky, zato mali veľa kamarátov, s ktorými boli v dennodennom styku. A najmä, pohybom na čerstvom vzduchu upevňovali svoje zdravie a imunitu pred chorobami.

Malí olympionici

Zabaviť sa deti pred revolúciou dokázali skutočne tým najrozličnejším spôsobom. Toho, koho nebavil futbal, guličky, skákanie cez gumu či prechádzky s kočíkmi a bábikami v nich, ten vysadol na bicykel a hor sa s partiou povoziť sa po okolí domu. Áut bolo podstatne menej ako dnes, takže rodičia sa až tak veľmi nebáli aby ich niečo nezrazilo. A navyše, takto začínali u mnohých detí ich prvé športové aktivity, ktoré niektorí dotiahli až na olympiádu.

 

Vrece a kopec zábavy

Skákanie vo vreci? Na tento druh „športovej“ aktivity si dnes spomenie naozaj už len málokto. Zábava pre deti to bola naozaj veľká a zažívali ju najmä tí, ktorí chodili do pionierskych táborov či iných „táborov“ organizovaných závodnými klubmi ROH pre deti zamestnancov. Dnes na tento druh zábavy môžu naraziť deti skutočne iba veľmi výnimočne, a pritom spája nielen zábavu, ktorej je pri skákaní vo vreci naozaj veľa, ale aj šport.

 

 

 

Uličné kamarátstva

Dnes rodičia po slovách dieťaťa, že sa ide hrať na ulicu iba zalamuje rukami a predstavuje si, čo všetko zlé tam na jeho ratolesť čaká. Ale spomínate si ešte na uličné kamarátstva spred niekoľkých desiatok rokov? Stretnutia detí na ulici mali naozaj široký rozmer, pretože okrem rozprávania si zážitkov zo školy si vyskúšali svoju šikovnosť v športe alebo jednoduchej akrobacii. A to bez drog, cigariet či iných „podporných“ prostriedkov, ktoré používali najmä dospelí.

 

 

 

Netradičné ihriská

Súčasná generácia je až priveľmi háklivá na všetko, čo sa týka ich detí. Ihriská pre malých musia spĺňať najprísnejšie bezpečnostné štandardy, a aj tak mamičky stoja pri svojich deťoch, veď „Čo keby...“ Tí starší si ale určite spomenú na rôzne netradičné „náradia“, kde si deti mohli nielen zašportovať, ale aj vyskúšať svoju šikovnosť. A pádov z nich, po čom bolo plaču až-až, veru nebolo málo, no všetci, ktorí sme ich využívali, si na ne spomíname nielen s úsmevom, ale aj ako na miesta, kdo bolo kopec dobre zábavy.

 

 

Dopravné ihriská

Kedysi ich bolo naozaj dosť, dnes, naopak, takmer vymizli. A pritom tam bolo nielen kopec zábavy, ale deti sa aj mnohému z cestnej premávky, ktoré sa im určite veľmi hodilo, priučili. Dnes sa rodičia boja pustiť deti samé do školy, lebo áut a nezodpovedných vodičov nich je viac ako pred nežnou revolúciou. A práve preto by mal byť tieto ihriská dnes oveľa väčšie využitie. Žiaľ, tí starší môžu na ne iba s nostalgiou spomínať a tým mladším pripomínať, aby si na ceste dávali pozor.

 

Zábava pre chlapcov

Bolo že to porozbíjaných okien, ale aj vystrašených zvierat čo boľavých rán na tele. Prak! „Zbraň“, aká sa dala jednoducho vyrobiť a chlapci sa s ňou dokázali zabaviť aj pol dňa. Čo na tom, že po rozbití okna dostali doma, keď sa im včas nepodarilo z „miesta činu“ utiecť, bitku. Hlavne, že bola zábava. Mnohí chlapci ich využívali aj na triafanie po živých, a nie raz vystrašene utekajúcich, zvieracích terčoch, alebo proti „nepriateľovi“, ktorým boli iní chlapci, vyzbrojení podobnými „strelnými“ zbraňami.

 

 

Budúci mechanici

„Čo vie oco, to viem aj ja!“ Takúto vetu si určite povedali mnohí chlapci pri pohľade na otca opravujúceho auto. A aby to aj dokázali, vytiahli svoje šliapacie autíčko a hor sa do práce. Pri autách, ktoré sa vyrábali kedysi, a pri ich oprave postačovali iba priemerné zručnosti automechanika, práve takto vyrastali budúci „fachmani“, po ktorých bola v autoservisoch zhánka. A kto nebol auto opravár, ten si aspoň dokázal pri jednoduchej poruche auto opraviť. Dnes nielenže sa deti na ulici nehrajú na auto opravárov, ale ani moderné sa svojpomocne opraviť nedajú.

 

 

Netradičné kúpanie

Ten, kto zažil letné kúpanie u starých rodičov na dvore v plechovej vani ten už určite patrí medzi pamätníkov. Spomienky na tieto osviežujúce chvíle patria isto medzi nezabudnuteľné okamžiky, navyše ak pri tom asistovali rovnako starí susedia či súrodenci. Humoru si deti pri tom uži dosť a dosť a nemuseli ísť ani na kúpalisko či k moru, pretože deti sa dokázali prirodzene tešiť aj z maličkostí.

 

Detské ihrisko

Tí starší, ktorí žili v sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch minulého storočia, si isto spomenú, na akých ihriskách sa ako deti hrávali. S tými, kde sa hrávajú dnešné deti sa však nedajú vôbec zrovnať. Neznamená to ale, že na nich nebola zábava a deti na ne nechodili radi. Práve naopak, dokázali sa na nich vyšantiť a zabaviť dlhé desiatky minút, a to nie raz bez dozoru vystrašených rodičov.

 

 

 

Tábory v prírode

Ubytovacie zariadenia vyrobené z väčších celkových stanov, alebo z dreva boli za socializmu medzi mládežou veľmi obľúbené a populárne. A to nielen preto, že bývať v nich malo svoje čaro, najmä počas chladných nocí či dažďa, keď nie raz zatekala voda do vnútra obydlia, ale aj preto, že programy pre zúčastnenú mládež boli naozaj zaujímavé. Obsahovali totiž nielen rozličné hry, ale i večerné posedenia pri ohni spojené s opekačkou, spevom a dobrou náladou. Tí, ktorí to zažili nám určite dajú za pravdu.

 

Obyčajné kúpaliská

Dnešná mládež si už kúpalisko s rozličnými vodnými atrakciami a hromadou stánkov s množstvom občerstvenia ani nedokáže predstaviť. V šesťdesiatych, sedemdesiatych ale aj osemdesiatych rokoch minulého storočia tomu tak vôbec nebolo, takže deti boli vďačné aj za akékoľvek „provizórium“, ktoré navyše ich rodičia postavili v akcii Z. Kašľať na to, že nebol luxus, veď mama zabalila kus chleba so salámou na jedenia, hlavné bolo, že bolo kopec zábavy a dalo sa vo vode poriadne vyšantiť.

Branné cvičenia

Dnešní školáci síce tiež chodia na branné cvičenia, ale sú skôr na to, aby sa deti prešli po okolí. Za socializmu však boli úplne iné, okrem získavania teoretických znalostí aj plné zaujímavých hier, keď sa hádzalo „granátom“ na cieľ, strieľalo zo vzduchoviek, rozkladal a skladal samopal vzor 58 či chodilo v plynových maskách. Kto ich mal vtedy na sebe plynovú masku, s ktorou musel prejsť stovky metrov, určite vie, aké to bolo. A že to boli nezabudnuteľné okamžiky by mnohí pamätníci vedeli rozprávať dlhé minúty.

 

 

 

Kovové atrakcie

Detské ihriská sme už spomínali, lenže na preliezky, ktoré sa stavali v blízkosti panelákov v mestách si určite spomenie väčšina zo staršej generácie. Ono v istej forme ich vlastne poznali aj deti po nežnej revolúcii, pretože z týchto atrakcií, ktoré boli prevažne z kovu, vydržali až do súčasnosti. Vo svojej dobe však boli hitom a deti pri ich preliezaní získavali viaceré zručnosti a telesnú zdatnosť.

 

 

 

 

„Makarenkova“ výchova

Telesné tresty sa dnes vo veľkom zakazujú, prinajmenšom neodporúčajú, lebo po nich vraj deti majú traumu. Ruku na srdce, komu z nás pár po zadku alebo „poza uši“ ublížilo čo spôsobilo nejakú traumu? Ba práve naopak, veľmi dobre sme si zapamätali, že sme spravili niečo zlá a rodičovi sme si v takých prípadoch neodvážili oponovať. Mal u nás nejakú autoritu, ktorá sa však dnes, práve zákazom fyzických trestov detí, vytráca. Na druhej strane, kto si dnes s úsmevom nespomenie, ako dostal bitku pro to či ono, ale vôbec mu to nevadilo, lebo vedel, za čo to bolo. A dnes je tu, živý a zdravý a je z neho normálny a slušný človek.

 

 

Kývajúce sa zúbky

 

Pamätáte sa ešte na to, ako vám vaši rodičia robili náhradu za zubného lekára keď sa vám kýval váš mliečny zub? Ak nejako nevypadol sám, riešenie bolo poruke – pomohla obyčajná niť. Uviazala sa okolo kývajúceho sa zúbka a jedným trhom ho poslala do zabudnutia. Teda vlastne nie, na toto sa jednoducho zabudnúť nedalo. Či?