Mnoho medzinárodných komentátorov nepovažuje nepokoje, ktoré dnes zachvátili Bielorusko, východnú Ukrajinu, Arménsko, Azerbajdžan aj Kirgizsko, za nič iné ako výzvy pre ruskú sféru vplyvu (a osobne pre Vladimíra Putina) v takzvanom „postsovietskom priestore.“ Britský Financial Times vyhlasuje, že  "susedstvo Ruska“ je „v plameňoch“, Agentúra Bloomberg News konštatuje, že „pre Vladimira Putina je stále ťažšie sledovať streľbu“ v blízkosti Ruska, New York Times vyhlasuje, že „ Putin, ktorý je dlhoročný rozsievač nestability, je ňou teraz obklopený.“

To, čo majú tieto a mnohé ďalšie súvisiace analýzy spoločné, je ich historická krátkozrakosť, ktorá začala dominovať v našej epoche návnad na "kliky", podcastov a hromadnej tvorby názorov na požiadanie. Predpokladá sa, že rozpad ZSSR je udalosťou, ktorá sa stala v minulosti. Udalosťou zhruba trojročného procesu rozpadu, ktorý vyvrcholil nahradením sovietskej červenej vlajky ruskou trikolórou nad Kremľom 25. decembra 1991.



Ale sú veci skutočne také jednoduché? ZSSR bol politický subjekt, ktorý vzišiel z prvej úspešnej robotníckej revolúcie. Subjekt, ktorý bol rozhodujúci pri porážke nacistov v druhej svetovej vojne, a ktorý bol zapojený do zdĺhavej studenej vojny s druhou superveľmocou, USA. Môže sa zmiznutie takéhoto politického aktéra obmedziť na mizerný trojročný rámec?

Aby sme uviedli do správneho kontextu otrasy, ktoré postihujú niektoré z bývalých sovietskych republík, musíme vyvinúť pevnú filozofiu dejín, predovšetkým politických dejín. Nechcem tým povedať, že je nevyhnutná výroba každý detail rozlišujúcich akademických článkov a kníh napísaných v žargóne neprístupnom pre bežných ľudí. Politickú históriu si musíme predstaviť inak. Skôr na úrovni nášho verejného povedomia (dnes formovaného skôr jednorozmernými komentátormi pracujúcimi pre spravodajské organizácie hlavného prúdu). So všetkými jej medzerami, zdĺhavými procesmi a časovými oneskoreniami medzi príčinami a následkami.



Existuje známa anekdota o rozhovore, ktorý mal americký minister zahraničia Henry Kissinger s čínskym premiérom Zhou Enlaiom na začiatku 70. rokov. Na otázku, čo si myslí o francúzskej revolúcii v roku 1789, Enlai odpovedal : „Príliš skoro na to, aby som to hodnotil.“

V snahe vysvetliť túto záhadnú reakciu na udalosť, ktorá sa stala takmer 200 rokov pred rozhovorom, sa hovorilo, že išlo o prekladovú chybu, ktorá viedla Zhou Enlaia k domnienke, že sa ho pýtali na študentské povstania v roku 1968 v Paríži. Pre západných komentátorov bolo jednoducho nepredstaviteľné, že niečo, čo sa stalo tak dávno, stále nebolo otvorené historickému súdu.

Ale aj keď došlo k nejakému zmätku medzi udalosťami v osemnástom a dvadsiatom storočí, bolo to úplne nepodstatné - neboli povstania v roku 1968 dosvitom francúzskej revolúcie, popri ruskej, čínskej, kubánskej a ďalších revolúciách usilujúcich sa o všeobecné oslobodenie človeka prostredníctvom emancipácie robotníka?



A tak pre nás, žijúcich necelých 30 rokov po „oficiálnom“ rozpade Sovietskeho zväzu, by malo byť zrejmé, že je ešte stále príliš skoro na to, aby sme povedali, čo táto udalosť znamenala, a či už bola vôbec dokončená. Na Východe aj na Západe sú naše životy neviditeľne formované týmito následkami, akoby naše nedávne dejiny boli chvostom kométy tejto závažnej udalosti.

Pokračujúca demontáž sociálneho štátu v Kanade, USA a Európe je do veľkej miery vysvetliteľná, pokiaľ ide o zmiznutie sovietskeho protivníka a súvisiaci globálny ideologický boj, ktorý si vyžadoval kvázi-socialistické zamestnávanie pracovníkov na Západe. Krátkodobé tvrdenie USA o hegemonickom postavení superveľmoci, ktoré sa odrazilo v rozprávaní Františka Fukuyamu o neoliberálnom konci dejín, bolo rovnako výsledkom kolapsu, ktorého následky ešte stále nie sú ani zďaleka vyčerpané.

V samotnom Rusku predstavuje medzigeneračná kultúrna, ba dokonca komunikačná alebo jazyková priepasť viditeľnú politickú jazvu na tele. V Bielorusku, na Ukrajine, v Arménsku, Azerbajdžane a Kirgizsku sú rôzne spory o status quo príznakmi nevyriešených dedičstiev zrútenia ZSSR.



Na základe týchto skutočností je potrebné starostlivo prekalibrovať náš vzťah k veľkým historickým udalostiam. Opäť mi prídu na myseľ vesmírne analógie - na dosiahnutie Zeme potrebuje slnečná energia, ktorá sa pohybuje rýchlosťou svetla 8 minút a 20 sekúnd. Podobne existuje oneskorenie medzi významnou udalosťou a jej „príchodom“, úplným rozvinutím jej následkov. S ohľadom na rozpad Sovietskeho zväzu sa naša historická existencia stále deje v tomto oneskorení, rovnako ako lúč slnka, ktorý ešte nezasiahol Zem.

To znamená dve veci. Po prvé, vieme, že históriu môžeme chápať iba spätne, ale presný časový okamih, kedy k takémuto pochopeniu môže dôjsť, je sám osebe nejasný. Na rozdiel od astrofyziky, kde nám súbor výpočtov umožňuje predvídať, kedy by sa energia uvoľnená Slnkom dostala na našu planétu, v oblasti historických štúdií takáto technika neexistuje.

Po druhé, z neurčitosti udalosti a jej mnohých následkov vyplýva, že je radikálne otvorená a nestabilná. Z toho vyplýva, že udalosť, ktorá je ešte stále "na svojej ceste", môže dospieť k úplnosti dovŕšeniu alebo môže byť potlačená a vykoľajená - samotný rozpad ZSSR sa môže zrútiť alebo môže byť definitívne zavŕšený. V tomto zmysle vychádza možnosť so všetkou neurčitosťou zo živej minulosti, nie z nepoznateľnej budúcnosti.

Michael Marder,  profesor na katedre filozofie na univerzite v Baskicku, Vitoria-Gasteiz, Španielsko. Je autorom mnohých vedeckých článkov a 15 kníh a prispieva do časopisov LA Review of Books, The Guardian, New York Times, El Pais a ďalších medzinárodných publikácií.