Komentár Buraka Bekdila (Gatestone Institute)

Mapa "Veľkého Turecka" zahŕňa oblasti Grécka, Bulharska, Cypru, Sýrie, Iraku, Gruzínska a Arménska. Malo by nám to "docvaknúť" a mali by sme v tom vidieť paralelu s Hitlerom vysnívanou Veľkonemeckou ríšou. Európa však zatiaľ otáľa už iba so sankciami na Turecko. Veľmi podobný scenár sme tu už raz mali. A dopadlo to najväčším masakrom v dejinách. Naozaj si ho chceme zopakovať?

Počas dvadsiateho storočia Turci a ich tradiční rivali v Egejskom mori Gréci, bojovali v štyroch konvenčných vojnách - v prvej balkánskej vojne (1912-1913), Prvej svetovej vojne (1914-1918), Grécko-tureckej vojne (1919-1922) a Cyperskej vojne (1974). Nie je to teda prvýkrát v období mieru, keď noviny po celom svete hovoria svojim čitateľom, že Egejské more je na pokraji vojny.

„Mier“ v celom Egejskom mori bol vždy studený až veľmi studený, teda až na krátke obdobia relatívneho tepla. Vyzerá to, akoby Turci a Gréci žili v susedných domoch postavených na storočnom krvavom spore.

Charles King vo svojej knihe Polnoc v paláci Pera: Zrod moderného Istanbulu písal o ranných post-osmanských rokoch v Istanbule a o úsilí Turecka o budovanie národa. "Nemuslimské menšiny v Istanbule poklesli z odhadovaných 56 percent v roku 1900 na 35 percent do konca 20. rokov 20. storočia. Dramatický pokles zaznamenali aj ďalšie mestá. Izmir, bývalá Smyrna, sa zmenil zo 62% nemoslimských iba na 14% ...



Ale demografická revolúcia zmenila prakticky všetko v starých štvrtiach Istanbulu. V zhone, keď Gréci, Arméni a Židia odišli, dali svoj majetok do výpredaja v nádeji, že pred vstupom na palubu lode alebo vlaku budú mať k dispozícii aspoň malé množstvo hotovosti.

Turecko ako celok sa stalo viac moslimským a tureckejším, homogénnejším a vidieckejším - kvôli úteku nemoslimských menšín z miest. Rodiny, ktoré sa stali základnými piliermi ekonomiky Istanbulu si začali budovať svoj majetok na meniacom sa šťastí a premene politických vzťahov hneď ako sa grécke a iné menšinové podniky dostali do výpredaja. Na ich konaní nebolo nevyhnutne nič nepoctivé, ale spočívali na masívnom prevode bohatstva, ktorého pôvod spočíval v uprednostňovaní republiky národnej čistoty pred starým kozmopolitizmom cisárskeho hlavného mesta.

Po troch vojnách na začiatku storočia  turecko-grécke napätie explodovalo na Cypre, kde tureckí a grécki Cyperčania žili bok po boku v mieri až do roku 1950. Až kým sa nezačali navzájom zabíjať. Etnické spory viedli k tureckej vojenskej operácii v júli 1974, ktorá sa skončila okupáciou severnej tretiny ostrova. Cyprus je odvtedy rozdelený podľa etnických línií.



V roku 1996 sa turecké a grécke armády priblížili k horúcemu bodu v súvislosti s požiadavkami na zvrchovanosť nad malým ostrovom na juhu  Egejského mora. USA po úspešnej mediácii vojnu odvrátili, a dnes si len málo Turkov alebo Grékov spomenie na názov tohto 9,9-hektárového neobývaného ostrovčeka: Imia (turecky Kardak).

Dnešné napätie siahajúce od Egejského mora po východné Stredomorie vyzerá oveľa vážnejšie. Keď šéf izraelského Mosadu, Yossi Cohen, v auguste uviedol, že „iránska moc je krehká, ale skutočná hrozba je Turecko,“ mal pravdu. V týchto dňoch sú hrozby zo strany Turecka na dennom poriadku.

Turecký islamistický prezident Recep Tayyip Erdoğan vo svojom nedávnom prejave v Istanbule uviedol nie príliš jemné náznaky svojich iredentistických názorov, najmä s ohľadom na Sèvresovu zmluvu z roku 1923, ktorá s ďalšími paktmi stanovila hranice moderného Turecka: "Pochopia, že Turecko má politickú, ekonomickú a vojenskú moc roztrhať nemorálne mapy a dokumenty, ktoré sú na neho uvalené. Buď to pochopia jazykom politiky a diplomacie alebo bolestivými skúsenosťami na bojisku ... Pred storočím, sme ich buď zakopali pod čiernu zem, alebo hodili na dno mora. Dúfam, že teraz nechcú zaplatiť rovnakú cenu.“



V podobne výhražnom vyhlásení, turecký minister obrany Hulusi Akar provokatívne odporúča Grécku, aby "mlčalo, aby sa nestalo stredobodom záujmu".

Celá táto zapálená vojnová reč poslala niekoľko správ na rôznych vlnových dĺžkach na západnú stranu Egejského mora aj ďalej. Grécko uviedlo, že posilňuje svoj vojenský arzenál a jednotky, aby boli pripravené na otvorený konflikt s Tureckom.

Dňa 13. septembra grécky premiér Kyriakos Mitsotakis uviedol, že Grécko získa 18 nových francúzskych stíhačiek Rafale, ktoré nahradia jeho starnúce stíhačky Mirage 2000, kúpi štyri námorné vrtuľníky a štyri nové fregaty a ďalšie štyri fregaty renovuje. Mitsotakis tiež uviedol, že jeho vláda plánuje predĺžiť povinné vojenské odvodové obdobie na 12 mesiacov zo súčasných deviatich.



Robert Ellis, ktorý sa venuje písaniu o Turecku pripomenul verejnosti, čo Abdullatif Şener, bývalý verný spojenec Erdogana a dnes opozičný poslanec v rozhovore pred šiestimi rokmi uviedol : Erdoğan by bol dokonca pripravený zatiahnuť Turecko do občianskej vojny aby si udržal svoju moc.

Metin Külünk, bývalý poslanec za Erdoğanovu stranu Spravodlivosti a rozvoja 28. augusta zverejnil mapu „Veľkého Turecka“, ktorá ilustruje rozsah tureckých revizionistických ambícií. Zahŕňa oblasti Grécka, Bulharska, Cypru, Sýrie, Iraku, Gruzínska a Arménska.

Otvorený konflikt v Egejskom mori a jeho okolí nie je v súlade so západnými záujmami. Západným národom nie sú turecké hrozby ľahostajné. Dňa 1. septembra Washington oznámil , že čiastočne zrušil 33-ročné zbrojné embargo na (grécku) Cyperskú republiku, čo Turecko okamžite odsúdilo. V súvislosti s tým americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo vycestoval 12. septembra na Cyprus v snahe sprostredkovať mierové riešenie napätia s Tureckom vo východnom Stredomorí.



„Sme naďalej hlboko znepokojení pokračujúcimi operáciami Turecka v oblasti prieskumu prírodných zdrojov v oblastiach, v ktorých si Grécko a Cyprus uplatňujú jurisdikciu nad východným Stredomorím,“ povedal Pompeo novinárom v Nikózii. Počas svojej návštevy podpísali vlády USA a Cypru memorandum o porozumení, proti ktorému Ankara absurdne protestovala s tvrdením, že by to mohlo poškodiť mier a stabilitu vo východnom Stredomorí.

Egejský konflikt a jeho dôsledky sa týkajú aj Európskej únie. Stretnutie skupiny juhoeurópskych krajín MED7, ktoré 10. septembra usporiadalo Francúzsko, vyjadrilo svoju úplnú podporu a solidaritu Grécku a Cypru, pokiaľ ide o opakované porušovanie ich suverénnych práv zo strany Turecka. Grécko podporujú aj ďalšie dve stredomorské ťažké váhy - Egypt a Izrael, ako aj Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a Jordánsko.

Piatu vojnu môže Erdoğan vyhrať iba doma. Ak sa vyhne vojenskému konfliktu, odvrátil by prehranú vojnu o Turecko. Doma mu jeho asertívna zahraničná politika, drsné vystupovanie a rétorika „som náročný na celý svet“ môžu priniesť niekoľko ďalších hlasov a ďalšiu popularitu. Piata Erdoğanova vojna by bola ale vojnou bez víťazov. Erdoğanovo Turecko by však bolo tým najväčším porazeným.

Burak Bekdil, jeden z popredných tureckých novinárov, bol po 29 rokoch nedávno prepustený z najuznávanejších novín v krajine za to, že v Gatestone Institute napísal, čo sa v Turecku deje. Je členom Fóra pre Blízky východ.