Pred tridsiatimi rokmi, 3. októbra 1990, sa znovu zrodilo „Nemecko“. Rozdelenie Nemecka na Východ a Západ malo byť po skončení druhej svetovej vojny trvalé a toto rozdelenie bolo znovu uznané v Helsinských dohodách z roku 1975. Avšak len o pätnásť rokov neskôr sa rozchod skončil.

Niekto by povedal, že je to nevyhnutné, po zániku komunistickej vlády v NDR, ale nič nie je nevyhnutné, kým sa to nestane. Východné a Západné Nemecko mohlo, prinajmenšom niekoľko rokov, pokračovať ako samostatné štáty. V to skutočne mnohí dúfali, vrátane britskej premiérky Margaret Thatcherovej, ktorá sa znovuzjednotenia veľmi obávala.



Zlomovým bodom bol nepochybne Helmut Kohl, vtedajší západonemecký kancelár, ktorý 10. novembra 1989 vyhlásil „Wir sind doch ein volk!“ (Sme jeden ľud!). „Deutsche Wiederervereinigung“ (znovuzjednotenie Nemecka) sa potom stal juggernautom, ktorý sa ukázal byť nemožným pre kohokoľvek. Samozrejme, ako povedal Kohl, prvoradé bolo sebaurčenie, ale ak by muselo dôjsť k znovuzjednoteniu, mohlo by sa to urobiť iným spôsobom. Namiesto toho, aby išlo o „fúziu“ medzi Východom a Západom, v skutočnosti sa stalo to, že Západ „ovládol“ Východ. Spolková republika Nemecko nikdy nebola „uspaná“, ale Nemecká demokratická republika áno. Inými slovami, zjednotenie nevytvorilo „tretiu“ krajinu, ale iba rozšírilo Spolkovú republiku. A to je dokázané, kde sa veci zhoršili.

V lete a na jeseň 1989 som trávil čas v západnom aj východnom Nemecku. V osemdesiatych rokoch som bol niekoľkokrát v Západnom Nemecku a vždy, keď som videl, na mňa urobilo dojem. Bola tu vysoká životná úroveň, vynikajúce umenie a kultúra a živá spoločnosť.



V septembri 1989 som prvýkrát navštívil Východné Nemecko. Pri ceste vlakom z Frankfurtu bol kontrast neuveriteľný. Všetko sa zdalo tichšie. Neboli tu žiadne reklamné tabule. Na cestách bola zhruba štvrtinu dopravy. Bolo to, použijem klišé, ako vrátiť sa v čase. To však neznamená, že krajina bola „zaostalá“.

Rovnako ako na Západe, aj tu bol silný umelecký a kultúrny život. Ľudia boli priateľskí, pútaví a veľmi vzdelaní. Zdalo sa, že existuje silný komunitný duch. Krčmy a reštaurácie boli plné. Moja návšteva sa prekrývala s oficiálnymi oslavami 40. narodenín najmladšieho európskeho štátu. Napriek tomu, pre NDR sa život nezačal je 40. narodeninami. Vtedy sa skončil. Nikto nemohol predvídať, ako rýchlo sa udalosti vyvinú.

Pri pobyte na Wernigerode som sa spriatelil s očarujúcim manželským párom, ktorý  mi poslal extatický list, keď padol Berlínsky múr. Končil sa slovami „FREIHEIT!“(Sloboda).



Nikto, kto si užil slobodu cestovania, nemôže inému vyčítať, že po nej túži. O tridsať rokov neskôr výročná správa nemeckej vlády o zjednotení ukázala, že takmer 60% občanov Východného Nemecka sa považuje za „občanov druhej kategórie“ a iba 38% opýtaných si myslí, že znovuzjednotenie Nemecka bolo úspešné.

Nie sú to iba občania bývalého Východného Nemecka, ktorých premôže nostalgia ("Ostalgie") pri spomienke na minulosť. Existuje aj fenomén „Westalgie“ - tj. nostalgia za starým Západným Nemeckom a prosperujúcim a pohodlným životom, ktorý tam ľudia kedysi žili.

Dnešné Nemecko nie je súčtom jeho častí. Stále sú to dva národy vo všetkom okrem mena. Ak vôbec niečo, tak posledných tridsať rokov dokázalo, že konkurencia bola dobrá vec. Existencia komunistického Východu znamenala, že tí, ktorí sú pri moci na Západe, museli zdokonaliť svoju hru. Urobili to prostredníctvom Adenauera a Erhardovej ekonomiky „sociálneho trhu“.



Koho by mohol zlákať komunizmus, keď zvážime všetko, čo Spolková republika ponúka svojim občanom - silné hospodárstvo, sociálne zabezpečenie a veľmi vysokú úroveň osobnej slobody? Podobne tlak zo Západu znamenal, že aj východonemeckí vodcovia museli niečo vytiahnuť zo zálohy, a to zvýšenú produkciu spotrebného tovaru a určitú - aj keď opatrnú - liberalizáciu.

Orol zjednoteného Nemecka, ktorý bol kedysi charakteristický konkurenciou, ktorú si navzájom poskytovali Východné a Západné Nemecko, nevystúpil na výšiny, aké sa v roku 1990 očakávali. V roku 2018 správa ukázala, že riziko chudoby v Nemecku stúplo na rekordne vysoké hodnoty.

Východné aj Západné Nemecko boli veľmi bezpečné krajiny, kde bola násilná trestná činnosť zriedkavá, ale počet vrážd v zjednotenom Nemecku sa zvýšil zo 630 v roku 2012 na 901 v roku 2018. Počas posledného desaťročia vzrástli aj prípady znásilnenia a sexuálneho napadnutia. Zdá sa, že ani na pracovnom poli sa príliš nedarí. Správa z roku 2019 odhalila, že Nemci boli po Maďaroch najnespokojnejšími zamestnancami v Európe. Opäť je to všetko ďaleko od nádejí a snov z roku 1990.



Nech sa to udialo akokoľvek, znovuzjednotenie Nemecka nikdy nebolo ľahké. Štyridsať rokov je významné časové obdobie a do konca 80. rokov si NSR aj NDR vytvorili svoju vlastnú odlišnú identitu, svoju národnú kultúru, svoj vlastný spôsob života, svoje vlastné značky, svoju vlastnú ikonografiu.

Uponáhľané „prevzatie“ Východu Západom a potom postupná demontáž toho, čím bol Západ taký výnimočný, ako aj pozitívne aspekty Východu - to všetko na dezorientujúcom pozadí chamtivosti poháňanej turboglobalizáciou neprekvapivo zanechalo mnoho Nemcov s pocitom straty a nepokoja.

Potrebovali sme na Východe komunizmus, aby sme udržali Západ „na dobrej úrovni“? Vyzerá to tak.

Neil Clark je novinár, spisovateľ a blogger.