Predseda maďarskej vlády Viktor Orbán je strašiakom dňa. Aj keď úradníci EÚ odmietajú akékoľvek reformy v rámci svojich vlastných inštitúcií, ihneď zaútočia, keď sa začne poukazovať na základné chyby v ich posvätnom politickom projekte, ako to rád robí Orbán. A dovolí si to robiť aj vtedy, keď s radosťou prijíma granty a dotácie.

Orbán sa teší z útoku podpredsedníčky Komisie Very Jourovej z Českej republiky, keď povedala pre nemecký časopis Der Spiegel: „Pán Orbán rád hovorí, že buduje neliberálnu demokraciu ... Povedala by som: stavia chorú demokraciu." A ešte viac sa potešil, keď napísal list predsedníčke Komisie Ursule von der Leyenovej, v ktorom ju žiada, aby Jourovú vyhodila.



Ale eurokomisárka Jourová bol úplne mimo. Orbánova „neliberálna“ demokracia nie je založená na obmedzeniach slobody prejavu, myslenia alebo životného štýlu, na čo zúfalo poukazuje.

Orbán napísal v eseji pre Magyar Nemzet zverejnenej minulý týždeň, že je nesprávne „tvrdiť, že rozdelenie moci, občianskych a politických slobôd, ochrana súkromného vlastníctva a správa vecí verejných v rámci hraníc - čo znamená právny štát - môže byť koncipované iba v intelektuálnych hraniciach liberalizmu a je možné ich realizovať iba prostredníctvom liberálnej demokracie.“

Maďarský premiér hovorí, že konzervativizmus a liberalizmus boli vždy diametrálne odlišné ideológie, len vytvorili spojenectvo, keď bojovali proti príchodu komunizmu a nacizmu. Táto spoločná aliancia stratila zameranie, keď sa tieto prekážky konečne podarilo prekonať, ale oba výhľady sa intelektuálne prepojili do takej miery, že si mnohí mysleli, že konzervativizmus a liberalizmus sú to isté a termíny sa používajú zameniteľne. Sám seba vníma ako konzervatívca starej školy, ktorá je diametrálne odlišná od rovnako starých škôl liberalizmu.



Pochopenie tohto riešenia pre mňa vyriešilo dlhoročnú hádanku o tom, ako sa Orbánova strana Fidesz hodila ku kresťanským demokratom z Nemecka a inde v politickom zoskupení EPP v Európskom parlamente. Teraz už viem. Orbán má vynikajúcu pozíciu medzi kresťanskými konzervatívcami. Skutočnými veriacimi. Preto snahy vytlačiť ho zlyhali.

Pokusy vykresliť ho ako nejakého fanatika pravého krídla alebo ako moderného „diktátora“ - ako ho kedysi nazval Jean Claude Juncker - sú mylné.

Orbán ďalej objasnil svoju pozíciu: „Liberáli sa pri svojich útokoch zameriavajú na veci, ktoré sú pre nás najdôležitejšie, základné kamene politického poriadku, ktorý si prajeme, hodnoty v jadre konzervatívno-kresťanského demokratického dedičstva - ako je národ, rodina a náboženská tradícia. “



Po 10 rokoch pri moci má Orbán jasný, outsiderský pohľad na EÚ a nevolenú liberálnu politickú elitu v Bruseli a nepáči sa mu, čo vidí. Netají sa tým, že je proti stále užšiemu zväzku a narušovaniu národných identít pri hľadaní jednotného, ​​homogénneho európskeho ideálu.

Iste, má nejaké obľúbené ciele - liberálov, slabých národných politikov na palube bruselského vlaku a, samozrejme, miliardárskeho filantropa Georgea Sorosa , sponzora tej istej nadácie, ktorá pred rokmi podporila Orbána štipendiom na štúdium politológie na Oxfordskej univerzite.



Je ironické, že to mohol byť ten rok vo Veľkej Británii, v ktorom sa jeho politika vydala svoju cestu tam, kde je dnes, pričom Orbán mal často zacielené na Soroša, nepopierateľne ústrednú postavu geopolitických mocenských hier.

Síce trochu izolovaný na liberálnej medzinárodnej scéne, ale Viktor Orbán sa nechystá vzdať svojej rétoriky  a prevrátiť kabát kvôli niekoľkým komentárom zameraným jeho smerom. Prečo by aj mal?  Maďarský premiér má koniec koncov svoj cieľ a nebojí sa ho dosiahnuť.