Komentár Noreeny Hertzovej (Financial Times)

Pokiaľ ide o obmedzenie návratu do spoločnosti, musíme preskúmať súvislosť medzi izoláciou a politikou intolerancie.

Biele telíčko, ružový ňufáčik a chvost. Myš má tri mesiace. V období nútenej samoty bola štyri týždne sama v klietke. Ale dnes dostane návštevníka. Do jej klietky vstúpi nová myš, „naša“ myš si ju premeriava - existuje „počiatočný vzor prieskumnej činnosti“, ako by povedali vedci, ktorí sa zúčastňujú tohto pokusu. Potom sa naša myš zarazí. Postaví sa na zadné, plieska chvostom, agresívne hryzie votrelca a zápasí s ním.

Nasledujúci boj - brutálny, násilný a vyvolaný jednoduchým privedením ďalšej myši - vedci nahrávajú na videozáznam. Toto už videli. Takmer vo všetkých prípadoch platí, že čím dlhšie je myš izolovaná, tým je pre nováčika agresívnejšia. Po izolovaní sa teda myši k sebe navzájom otáčajú chrbtom.

Je však táto pravda o myšiach dokázateľná aj u ľudí? Mohla by osamelosť nielen poškodiť naše duševné a fyzické zdravie, ale urobiť zo sveta aj agresívnejšie a nahnevanejšie miesto? A ak áno, aké to má dôsledky pre súdržnú spoločnosť a demokraciu? Do prezidentských volieb v USA zostáva necelých šesť týždňov a pochopenie vzťahu medzi osamelosťou a volebnou urnou nebolo nikdy tak naliehavé.

Osamelosť sa nevyhnutne zvýši, keď naplno prepukne druhá vlna Covid-19 a my sa vrátime k mnohých obmedzeniam v sociálnej interakcii. To bude mať vplyv nielen na starých občanov, ktorých pocity izolácie pri  nových pravidlách pre koronavírus sa ešte prehĺbili.

Prvé štúdie ukazujú, že až jeden zo štyroch dospelých v Spojenom kráľovstve sa počas lockdownu cítil osamelý, pričom najosamelejšími boli mladí ľudia vo veku 18 - 29 rokov a pracovníci s nízkym príjmom. Bola to Hannah Arendtová - jedna z titánov filozofie 20. storočia - ktorá prvýkrát písala o súvislosti medzi osamelosťou a politikou intolerancie. Arendtová, mladá Židovka, utiekla z Nemecka v roku 1933. Po vojne sa venovala pochopeniu toho, prečo práve táto krajina sa dala na cestu barbarstva.

V roku 1951 vydala knihu Počiatky totality. Je to rozsiahla kniha, ktorá zahŕňa vzostup antisemitizmu, úlohu propagandy a spojenie imperializmu s rasizmom a byrokraciou. Nakoniec sa však obrátila k prekvapujúcemu faktoru - samote.



Arendtová píše, že pre tých, pre ktorých je charakteristická „izolácia a nedostatok normálnych sociálnych vzťahov. . . je to prostredníctvom odovzdania ich individuálneho ja ideológii, ktoré znovuobjavujú ich účel a sebaúctu.“ Osamelosť alebo „skúsenosť, že vôbec nepatríte do sveta“ je, píše Arendtová, „podstatou totalitnej vlády. . . príprava jeho katov a obetí “.

Aj keď náš dnešný svet zjavne nie je svetom Nemecka z 30. rokov, toto je varovanie z histórie, ktoré by sme nemali ignorovať. Ešte predtým, ako došlo k prepuknutiu koronavírusu, sa osamelosť stala jednou z určujúcich emócií 21. storočia.

Toto je navyše jav, ktorý sa v posledných rokoch využíva na politický zisk pravicovými populistickými vodcami a extrémistickými silami na okraji demokracie. To je to, čo spája železničiara Terryho z východného Tennessee, mladého parížskeho pekára Erica a malého podnikateľa Giorgia v Miláne. Každý z nich má v úmysle hlasovať za vedúceho populistického kandidáta vo svojej krajine v nasledujúcich národných voľbách.



A každý z nich je osamelý. Tradičné definície opisujú osamelosť ako pocit nedostatku spoločnosti, lásky a intimity, a to bez podpory priateľov. Ešte pred pandémiou nedávne prieskumy preukázali, že v USA sa traja z piatich dospelých považovali za osamelých, zatiaľ čo v Nemecku dve tretiny považovali osamelosť za vážny problém.

Vo Veľkej Británii je situácia taká vážna, že v roku 2018 bol menovaný minister osamelosti. Jeden z ôsmich Britov v roku 2019 pripustil, že nemal ani jedného priateľa, na ktorého by sa mohli spoľahnúť.  Naše smartphony sú jednoznačne súčasťou problému. Nielen preto, že sme permanentne spojení a permanentne rozptýlení, sme často fyzicky spolu, ale cítime sa osamelí. Ale aj preto, že pre mladých ľudí znamená neustále používanie sociálnych sietí čoraz väčšie vystavenie sa jedu a zneužívaniu.

Vo Veľkej Británii sa s kyberšikanou stretlo 65 percent mladých ľudí. Možno sa preto niet čomu čudovať, že vďaka sérii nedávnych experimentov, v ktorých boli študenti vystavení obmedzeniu používania sociálnych médií sa zistilo, že to spôsobilo výrazné zníženie osamelosti.



Existujú aj ďalšie faktory. Masová migrácia do miest viedla k zhlukom mestských obyvateľov, ktorí nepoznajú svojich susedov alebo sa cítia izolovaní vo svojich štvrtiach. A zatiaľ čoraz väčší počet obyvateľov vidieka sa cíti izolovaný, pretože ich podpora rodiny a priateľov sa rozptýlila alebo dokonca zrútila.

Potom je tu niečo, čo by sme si mohli predstaviť ako neoliberálne zmýšľanie - 40 rokov toho, ako sa vidíme ako konkurenti, nie ako spolupracovníci, odberatelia nie ako darcovia, podvodníci a nie ako pomocníci. Toto si vždy vyžiadalo spoločenskú daň. Nedávny prieskum medzi 46 000 účastníkmi z celého sveta zistil, že individualistické spoločnosti sú podstatne osamelejšie ako kolektivistické spoločnosti.

Ale zobrazovanie osamelosti iba z hľadiska toho, ako sa cítime v kontakte s našimi priateľmi, susedmi a kolegami riskuje, že zakryje ďalšie silné formy. Osamelosť je politická, ako aj osobná, ekonomická a sociálna. Je to tiež o pocite odpojenia od našich spoluobčanov a politických vodcov a odlúčenia od našej práce a nášho zamestnávateľa.



Vo svete pretvorenom globalizáciou, automatizáciou, úspornými opatreniami a naposledy koronavírusom a pokračujúcim hospodárskym poklesom zahŕňa osamelosť aj pocit vylúčenia zo spoločnosti a pocit  bezmocnosti a neviditeľnosti. Táto kombinácia osobnej a politickej izolácie pomáha vysvetliť nielen to, prečo sú dnes úrovne osamelosti na celom svete také vysoké, ale aj to, prečo sú osamelosť a politika v posledných rokoch tak úzko prepojené.

Už v roku 1992 začali vedci skúmať koreláciu medzi sociálnou izoláciou a hlasmi pre Jean-Marie Le Pen z krajne pravicového frontu vo Francúzsku. Na druhej strane Atlantiku prieskum verejnej mienky z roku 2016, ktorý uskutočnilo Centrum pre štúdium volieb a demokracie ukázal, že u voličov Donalda Trumpa je oveľa pravdepodobnejšie, že budú mať menej blízkych priateľov, menej známych a že s nimi budú tráviť menej hodín týždenne  ako podporovatelia buď Hillary Clintonovej, alebo Bernie Sandersa.

Podobne aj pri mojich rozhovoroch s krajne pravicovými voličmi na celom svete bola izolácia opakujúcou sa témou. Eric v Paríži hovoril o osamelosti mestského života a o radosti, ktorú mu prinášajú jeho pravidelné stredajšie zhromaždenia Rassemblement National (RN, predtým Front National).



Giorgio v Miláne sa podelil o to, ako je vďačný lige vedenej Matteom Salvinim za večere a večierky, na ktoré začal chodiť: „Volajú ich výbory, sú to stretnutia pre ľudí v tejto strane. A sú skutočne veľmi pekné. Môžete stretnúť veľa ľudí. Spievame a je tu skutočne silný pocit z tradície.“

Popremýšľajte tiež nad úspechom volebných zhromaždení Donalda Trumpa v roku 2016 a môžete vidieť, prečo sa tak zúfalo usiloval o ich opätovné nasadenie pre svoju kampaň v roku 2020. More červeno odetých ľudí, športovo ladiace klobúky, odznaky a tričká „Make America Great Again“ - to sú spoločné udalosti, vďaka ktorým sa ľudia cítia súčasťou niečoho väčšieho. Poskytujú pocit identity, akési príbuzenstvo, ktoré je pre mnohých jeho priaznivcov čoraz ťažšie zohnať inde.

Salvini používa podobnú taktiku v Taliansku a odvoláva sa na intímne slová ako „ mamma “, „ papá “ a „ amici “ (priatelia). Môže to byť cynické kooptovanie rodiny, ale je to úspešné. Rovnako aj belgické festivaly sponzorované pravicovou populistickou stranou Vlaams Belang (flámsky záujem). Tu si priaznivci rozdelili čas medzi protiimigračné prejavy v interiéroch a vonkajší festival, ktorý zahŕňal maľovanie na tvár a skákacie hrady.



Nielen ich dôraz na takmer kmeňové skúsenosti však vysvetľuje, prečo sa dnešní pravicoví populisti osvedčili tak úspešne pri oslovovaní tých, pre ktorých sa rozpadli tradičné putá medzi pracoviskom, náboženskými inštitúciami a širšou komunitou. Ich úspech spočíva aj v tomto - apel na pocit vylúčenia a marginalizácie, s ktorým sa v posledných rokoch stretáva veľa občanov, pocit, že ho tí, ktorí majú politickú a ekonomickú moc, ignorujú, ba dokonca sa ho vzdajú.

Spomeňte si na Trumpov protestný výkrik, že „Zabudnutí muži a ženy v našej krajine už nebudú zabudnutí“, alebo na prísahu Marine Le Penovej, ktorá bude slúžiť „zabudnutému Francúzsku, Francúzsku opustenému samozvanou elitou“. Je to príťažlivosť, ktorá je najsilnejšia u tých, ktorí sa cítia zabudnutí a opustení.

"Ekonomický systém je nespravodlivý," povedal mi Eric. "Nestačí tvrdo pracovať, musíš pracovať extra tvrdo." Ak ste dobrí, nestačí to. Musíte byť super dobrí a poznať tých správnych ľudí - inak nezarobíte toľko, aby ste žili.“ Železničný robotník Terry sa cítil podobne odhodený a prehliadaný. Otec ôsmich detí z východného Tennessee s 20-ročnou praxou v železničnej doprave sa teraz ocitol namiesto „celkom dobrého života“, v ktorom žil, v živote „od výplaty k výplate“. Rovnako ako mnoho zamestnancov železníc veril, že Trump ich počúva a „postará sa o svojich ľudí“, zatiaľ čo predchádzajúci politickí vodcovia v jeho mysli ignorovali ich potreby.



Nie je preto prekvapením, že v štúdiách krajne pravicových hnutí vo Francúzsku a Nemecku vedci zistili, že „opustenie“ je opakujúcou sa témou. Zlyhanie strán na politickej ľavici hlavného prúdu samozrejme spočíva v tom, že v očiach mnohých sa prestali považovať za tie, ktoré mali na srdci záujmy „zabudnutých“ a „opustených“. Najmä robotníckych komunít, často prevažne bielych.

Samota robí aj niečo iné - mení to, ako vnímame svet okolo nás. Štúdia z roku 2019 uskutočnená na King's College v Londýne požiadala 2 000 18-ročných, aby opísali priateľskosť svojho susedstva. Rovnakú otázku dostali súrodenci účastníkov, ktorí bývali na rovnakej adrese. Osamelí súrodenci skrátka vnímali svoje okolie ako menej priateľské, menej súdržné a menej dôveryhodné ako ich brat alebo sestra, ktorí menej trpeli pocitmi izolácie.

Osamelí vidia svet ako nebezpečnejšie a nepriateľskejšie miesto a pravicoví populisti sa ukázali ako obzvlášť zruční vo využívaní týchto obáv. Pretože popri ich zameraní na spolupatričnosť vždy existovala jasná správa o tom, kto nie je pozvaný. Myslite napríklad na tisíce hlasov skandujúcich „Postavte múr“ na zhromaždeniach Trumpa.



Alebo ako na pochodoch Alternatívy pre Nemecko (AfD) skandovanie priaznivcov „Sme ľudia“ mrazivo ukazuje, kto sú ľudia a kto nie sú. Práve tu nadobúda manipulácia s osamelosťou a izoláciou populistami svoju najškaredšiu a najrozporuplnejšiu podobu. Posilňovaním pocitu opustenia a marginalizácie svojich stúpencov a postavením proti zjavnému politickému zvýhodňovaniu ľudí na rozdiel od nich - zvyčajne prisťahovalcov a niekedy jednoducho ľudí iného náboženstva alebo farby pleti - vyvoláva strach populistov, emócie, úzkosť a neistotu a manipuluje etnické a náboženské rozdiely, aby sa získala vernosť a podpora.

V roku 2020 títo politickí vodcovia pridali do svojho populistického menu ďalší prvok. Keď pandémia zasiahla, netrvalo dlho a niekoľko z nich použilo krízu na ďalšie vyvolanie rasového, etnického a náboženského napätia a na démonizáciu odlišných novou líniou útoku - život bol lepší, než vás nakazili cudzinci so smrtiacim vírusom.

Podporovateľ ligy Giorgio v Taliansku tieto správy o antagonistickom tribalizme (kmeňové povedomie, pozn. red.) evidentne absorboval. „Vláda stavia svojich občanov na druhé miesto po imigrantoch, ktorí prichádzajú z Afriky,“ povedal, „ľuďom, ktorí sem prichádzajú a užívajú si sociálne dávky, zatiaľ čo veľa pôvodných Talianov pracuje v oblastiach bez sociálnych práv.“



Trump sa medzitým vyslovil proti „ľuďom, ktorí by tu nemali byť, ktorí berú výhody a financie a pracovné miesta ľuďom, ktorí tu bojovali za našu krajinu. Musíme sa starať o svojich vlastných ľudí.“ Rovnako ako konšpiračné teórie o koronavíruse, nejde o fakty. Osemdesiat percent ľudí pracujúcich v talianskych oblastiach bez sociálnych práv sú prisťahovalci; v USA majú veteráni nárok na oveľa viac výhod ako utečenci.

Ale pre tých, ktorí sa cítia opustení, sami a ignorovaní, pre tých, ktorí sa už necítia byť viazaní ani na spoluobčanov, ani na štát, pre tých, ktorí sú už náchylnejší vnímať svoje prostredie ako desivé a nepriateľské  je pravdepodobnejšie, že budú vnímaví ku konšpirácii. Nedávny výskum preukázal, že pre tých, ktorí sa cítia sociálne vylúčení alebo ostrakizovaní sú také naratívy veľmi atraktívne.

Nedávna analýza viac ako 30 000 ľudí začlenených do Európskeho sociálneho prieskumu (intenzívny dotazník používaný mnohými vedcami v sociálnej oblasti) zistila, že tí, ktorí vyjadrili najextrémnejšie antiimigrantské názory, sa nevyznačovali základnými demografickými údajmi - vekom, rasou, povolaním - ale namiesto toho finančná neistota, nízka úroveň dôvery v spoluobčanov a vládu a čo je dôležité, sociálna izolácia.



Je pravda, že v posledných mesiacoch sa na celom svete niektorí pravicoví populisti cítili zle, predovšetkým AfD v Nemecku. Ale bolo by nerozumné si myslieť, že ich vplyv ako kádra je na poklese. Podmienky, v ktorých sa im darilo, sa zásadne nezmenili. Pandémia skutočne ešte viac zosilnila sociálnu dislokáciu a izoláciu a na mnohých miestach prehĺbila rozdiely.

Osamelosť a volebná urna preto pravdepodobne zostanú úzko prepojené. V roku 2016 dal Trump osamelým pocit, že sú videní a počutí, hovoril priamo o ich obavách a pocite opustenia, pričom tvrdil, že on jediný im rozumie a stará sa o nich. Vo svojej kampani do roku 2020 zdvojnásobuje svoju stratégiu: „Sme jedna národná rodina,“ vyhlásil minulý mesiac na republikánskom národnom zhromaždení, „a vždy sa budeme navzájom chrániť, milovať a starať sa o seba.“

Varoval však tiež, že „všetko, čo sme dosiahli, je teraz ohrozené“ - cudzincami, zločinom, „falošnými správami“. Je to stratégia, ktorá má provokovať osamelú myš k vybičovaniu. Ak sa preukáže, že Joe Biden nie je schopný účinne čeliť tomuto príbehu a spojiť sa s osamelými Američanmi - najmä v ich srdciach, kde je osamelosť zvlášť výrazná - víťazom v novembri môže byť muž, ktorého sa osamelí rozhodli korunovať.