Teraz je čas na odvahu. Aby sme všetci prežili, bude to od každého vyžadovať obete, píše prezident Marshallových ostrovov

Komentár Davida Kabua, prezidenta Marshallových ostrovov ( The Guardian ).

Moja krajina vstúpila do Organizácie Spojených národov pred takmer 30 rokmi, v septembri 1991. Pokiaľ však členské štáty neprijmú opatrenia, môže sa stať, že budeme prinútení odísť. Budeme prvá krajina, ktorú zničí  klimatická zmena. V čase keď sa Valné zhromaždenie OSN stretáva v New Yorku pri príležitosti 75. výročia svojho vzniku, sa musíme spýtať: koľko z 193 národov, ktoré OSN združuje, prežije do času osláv svojej storočnice?

V minulosti obyvatelia Marshallových ostrovov cestovali medzi ostrovmi na kanoe. Noc čo noc na otvorenej vode strážcovia dávali pozor aby v prípade nebezpečenstva mohli varovať ostatných. Stali sme sa svetovým strážcom. Zmena podnebia je tu. Krajiny v prvej línii ako moja, už plánujú ako sa môžeme prispôsobiť, aby sme prežili, a vedia, že to nemôžeme urobiť, pokiaľ rozvinutý svet nesplní záväzky parížskej dohody a neposkytne nám potrebnú podporu.



Táto pandémia je pripomienkou toho, ako sme prepojení. Na začiatku šírenia Covid-19 sme predčasne uzavreli hranice a týmto urgentným opatrením sme zabránili šíreniu tohto vírusu. Izolácia však prichádza za veľkú cenu. Naša závislosť na globálnych dodávateľských reťazcoch - postavená na efektívnosti, ale nie na odolnosti - odhalila naše zraniteľné miesta. Oblasť rybolovu, ktorá tvorí chrbtovú kosť nášho hospodárstva, je ohrozená.

Pre mnoho mojich partnerských ostrovných národov je pandémia ešte zničujúcejšia. Kolaps cestovného ruchu zaťaží budúce generácie ochromujúcim dlhom a menším počtom zdrojov potrebných na reakciu na neutíchajúcu klimatickú krízu. Ako národ zložený z nízko položených ostrovov vieme, že tieto výzvy nemôžeme vyriešiť sami. Sme na špici klimatických ambícií; boli sme prví, ktorí predložili vylepšený cieľ v rámci klimatických plánov, ktoré sa signatári Parížskej dohody zaviazali aktualizovať každých päť rokov.

Nie sme sami medzi zraniteľnými národmi. Stojíme vedľa 43 ďalších štátov, ktoré tvoria Alianciu malých ostrovných štátov, ktoré v klimatickej kríze stratia najviac. Ale ani tie najodvážnejšie národné kroky nezabezpečia našu budúcnosť. Hlavní producenti emisií musia dodržať svoje sľuby, inak bude cesta k prežitiu v mojej krajine ohrozená. Aj keď tak aj urobia a my zostaneme v oblasti zvýšenia teploty do 1,5 ° C, všetky krajiny sa budú musieť prispôsobiť dopadom zmeny podnebia.



Pri dnešnom odhadovanom globálnom zvýšení teploty o 1 ° C už pociťujeme vplyvy globálnych zmien na ničivých prílivoch, intenzívnych suchách a čoraz častejších ohniskách chorôb prenášaných komármi. Dnes moja vláda tvrdo pracuje na národnom adaptačnom pláne a komunikuje s komunitami po celej krajine. Inšpiruje ma odhodlanie mojich ľudí prispôsobiť sa spôsobom, ktorý zabezpečí nielen prežitie, ale zabezpečí spravodlivejšiu budúcnosť. Aby sme však dosiahli reálnych zmien, nemôžeme si dovoliť, aby rozvinuté krajiny iba prikyvovali a podpisovali papiere, ale nič pre zmenu neurobili.

Na rovinu povedané, potrebujeme financovanie, nielen len sľuby týkajúce sa financovania. Naša budúcnosť sa spolieha na ročné financovanie vo výške 100 miliárd dolárov v oblasti zmeny podnebia, na ktoré má rozvojový svet nárok, a ktorý sa rozvinutý svet zaviazal zmobilizovať. Medzinárodná spolupráca je dnes pod veľkým tlakom. Multilateralizmus je potrebný viac ako kedykoľvek predtým, avšak je na ústupe.

Nevyhnutné odloženie významného výročného svetového stretnutia o zmene klímy, COP-26, nemôže byť niečo, čo ospravedlňuje oneskorené kroky v prospech klímy. Ešte frustrujúcejšie je, že šanca, ktorú ponúkajú výdavky na obnovu po Covid-19, môže byť premrhaná. S biliónmi, ktoré môžeme využiť, máme bezprecedentnú šancu transformovať svetové hospodárstvo na hospodárstvo budúcnosti s nulovými emisiami uhlíka.



Namiesto toho mnoho vlád prijíma opatrenia, ktoré priamo podkopávajú právo iných krajín na sebaurčenie. Niektorí partneri v priemyselných krajinách pokračujú v dotovaní priemyslu zameraného na fosílne palivá. Alebo reinvestujú do uhlia. Alebo zachraňujú znečisťovateľov bez toho aby im zabraňovali ďalej znečisťovať.

Teraz je čas súcitu a odvahy. Krajiny by mali uznať, že prežitie si bude od nás všetkých vyžadovať obete a solidaritu. Šancu vytrvať a prežiť budeme mať iba vtedy ak do centra nášho úsilia postavíme ochranu tých najzraniteľnejších. Tvárou v tvár existenčnej výzve planéty musia členovia OSN zvážiť budúcnosť, ktorú nečinnosť prinesie - budúcnosť v ktorej by sa mohli rady tejto ušľachtilej inštitúcie zmenšiť.

Všetky štáty sú považované za zvrchované a rovnocenné a v rámci OSN máme všetci miesto za stolom. Marshallove ostrovy robia všetko pre to, aby sme tu boli pri nasledujúcom výročí OSN. Otázka znie: urobí naša globálna rodina aj to, čo musí, aby zachránila našu stoličku ( v OSN ) ?