Komentár Stephana-Götza Richtera (Spiegel)

Deutsche Bank čelí ďalšiemu škandálu kvôli novým obvineniam z prania špinavých peňazí. Niet sa čomu čudovať, banka už roky dobre „ovláda“ umenie systematického sebaničenia.

Deutsche Bank, ktorá bola založená 10. marca 1870, ešte stihla osláviť svoje 150. výročie vzniku. Nie je ale isté, či táto ikona nemeckého finančného sveta ešte zažije svoje 160. narodeniny ako nezávislá finančná inštitúcia.

Toto zistenie je o to ohromujúcejšie, že ešte nedávno bola Deutsche Bank jednou z najuznávanejších a najstabilnejších bánk na svete. Na začiatku 90-tych rokov bola tak rešpektovaná, že v americkom Senáte sa hovorilo o tom, čo by sa mohli veľké americké banky v USA naučiť od tejto vedúcej nemeckej banky. Z dnešného pohľadu to však znie už neuveriteľne.

Deutsche Bank bola kedysi stelesnením nemeckej solídnosti a spoľahlivosti, dnes je však synonymom škandálov. Nejde tak o dlhú cestu plnú menších „nehôd“, ako skôr o aktívne páchané prešľapy.



Banka nebola zapletená len do škandálov prania špinavých peňazí, ale aj do špinavých obchodov s manipuláciami s úrokovými sadzbami LIBOR, alebo poskytovania pochybných realitných pôžičiek (okrem iného aj Donaldovi Trumpovi, keď mu už žiadna americká banka nechcela požičať peniaze).

V limuzínach na tajné stretnutia

V súvislosti so zrejmým úpadkom kedysi tak hrdého peňažného domu si však nemožno odpustiť ani zlomyselnú poznámku. To, že aj tradične uhladení bankári sa môžu výrazne „potknúť“, nemožno vnímať ako ospravedlňujúci prvok istej vyrovnávajúcej spravodlivosti. Bolo by to rovnako nesprávne ako názor, že svet Deutsche Bank by sa dnes mohol ešte „vyliečiť“, keby si táto banka neurobila „výlet“ do medzinárodného investičného bankovníctva.

Odhliadnuc od toho, že hodiny banky nemožno skutočne posúvať späť, bol pred tridsiatimi rokmi začiatok opúšťania domácej pôdy odvážny a správny krok. Vtedajší šéf Alfred Herrhausen a jeho kolegovia z predstavenstva zistili, že „nemecký model“, ktorý v tom čase Američania veľmi obdivovali, bol v skutočnosti výbehovým modelom. Vízia spoločnosti „Deutschland AG“ spočívala v úplnom prepojení štátu, súkromného sektora a odborových zväzov, a v spoločnom riadení s cieľom minimalizovať straty.



Vtedy ešte tri najväčšie nemecké banky zohrávali ústrednú úlohu pri koordinácii ekonomickej, odborárskej a zamestnaneckej oblasti prostredníctvom svojich akciových balíkov a rozhodovacieho práva, zatiaľ čo štát bol ústredným sprostredkovateľom.

Symbolom tohto konzorciálneho „rýnskeho kapitalizmu“ boli šéfovia všetkých týchto veľkých inštitúcií. Šoféri ich v limuzínach Mercedesu vozili na častokrát tajné stretnutia, kde úspešne riešili pri obede a často aj cez víkend pálčivé problémy.

Pokým táto hra fungovala, bolo Nemecko relatívnym zázrakom makroekonomickej produktivity. Pri podrobnejšom skúmaní sa tento úspech nezakladal ani tak na takomto zomknutí, ako skôr na skutočnosti, že po druhej svetovej vojne bol dopyt enormne vysoký, čo sa prejavilo v dynamickom budovaní Spolkovej republiky.

Znovunájdenie sa nepodarilo

To, že Deutsche Bank z dnešného pohľadu nedokázala nájsť úspešnú cestu pre seba napriek vtedajšej správnej obchodnej a ekonomickej analýze, je z viacerých hľadísk tragické. Po prvé, jej podnikateľská odvaha pri znovuhľadaní sa neocenila.



Po druhé, zahazardovala a od konca 90-tych rokov zaznamenala škandalózny vývoj. To nie je dobré znamenie pre zvyšok nemeckej ekonomiky. Prípad Deutsche Bank ukazuje, ako veľmi je popri správnom zadefinovaní podnikovej stratégie zásadná dôležitá a úspešná implementácia.

Okrem týchto prevažne podnikovohospodárskych faktorov existuje z celkového ekonomického hľadiska ešte tretí faktor. Nemecký automobilový priemysel stojí pred úlohou prechodu od spaľovacích motorov k alternatívnym pohonom, ktorý svojím rozsahom nezaostáva za transformáciou Deutsche Bank.

Na rozdiel od ikon automobilového priemyslu – VW, Daimler či BMW sa však Deutsche Bank neváhala postaviť blížiacej sa štrukturálnej zmene ešte v ranom štádiu. Na druhej strane toto automobilové trio má ešte stále sklony, aj vďaka politickej opore, s výnimkou VW, ignorovať nevyhnutnosť transformácie, ako keby motto „Odsunutie ešte neznamená zrušenie“ predstavovalo rozumnú podnikovú stratégiu.



Ako však možno vysvetliť, že vedenia Deutsche Bank v časoch Alfreda Herrhausena a aj po ňom síce správne odhadli nové strategické signály doby, ale banka sa v medzinárodnom finančnom svete stala už len „trpaslíkom“? Kvôli svojej slabej hodnote na burzách sa neumiestnila ani v top 60-ke najlepších bánk na svete.

Aj keď má Nemecko naďalej najväčšiu ekonomiku v Európe, samotná Deutsche Bank má v Európe tendenciu zlyhávať.

To však nie je jediný problém. Kvôli častým taktickým prispôsobovacím manévrom na trhu sa obraz banky medzitým natoľko narušil, že sa jej pôvodný „jadrový kapitál“, konkrétne úzke kontakty s poprednými nemeckými priemyselnými skupinami vo všetkých mysliteľných odvetviach, využíva čoraz menej. Namiesto toho tieto koncerny uprednostňujú medzinárodné banky, ktoré sú nielen silnejšie a kompetentnejšie na trhoch, ale medzičasom tiež renomované.

Neuveriteľný zvrat rolí

Dôkazom sebazničujúceho procesu Deutsche Bank je skutočnosť, že nemecké priemyselné kruhy neskrývajú obavy o samostatné napredovanie tohto finančného domu. Úvahy v tejto súvislosti zašli až tak ďaleko, že v obrannom vlastnom záujme sa považovalo za nevyhnutné poskytnúť Deutsche Bank finančnú podporu, aby sa zabezpečila jej nezávislosť.



To však nestačí na vysvetlenie obchodných ťažkostí Deutsche Bank. Chorú štruktúru nemeckého finančného systému, ktorá bola preťažená, uviedlo vedenie Deutsche Bank už na začiatku 90-tych rokov ako faktor, aby sa vytýčila nová cesta a v medzinárodnom investičnom bankovníctve sa stanovila ako nový zdroj rastu a zisku.

Pod operatívne a štrukturálne problémy Deutsche Bank sa však podpísali aj početné domáce dôvody. Netýka sa to len rozhodnutia vstúpiť do investičného bankovníctva, ako si ešte dnes niektorí myslia. Urobiť to, bolo správne. Týka sa to aj snahy urýchliť vstup na trh prostredníctvom akvizícií - od Morgan Grenfell cez Bankers Trust až po tím Merrill Lynch.

Počas tejto expanzie však došlo k dvojitej kultúrnej chybe - tak na strane tradičných (nemeckých) bankárov v Deutsche Bank, ako aj na strane nových, nenemeckých. Obe strany túžili po tom, aby sa čo najrýchlejšie dostali do najvyššej medzinárodnej ligy.



Z tohto hľadiska sa až príliš zanedbával rozhodujúci a významný faktor rizikového manažmentu. Podstupovalo sa príliš veľa rizík, ktoré priniesli síce účtovným knihám krátkodobé zisky, ale z dlhodobého hľadiska spustili lavínu veľkých problémov, z ktorých niektoré pretrvávajú dodnes. To, že k tomu došlo, bolo predovšetkým výsledkom nesprávne uplatnenej stimulačnej štruktúry.

Nakúpení investiční bankári, väčšinou Briti a Američania, sa videli skôr ako cudzineckí legionári, ktorí prišli na nemecký lístok, a riadili sa mottom: „Ak sa niečo pokazí, my budeme finančne v suchu.“ Ak by skutočne k niečom došlo, týkalo by sa to „,len“ Nemcov.

Navyše nie všetci finanční odborníci, aj keď si ich Deutsche Bank najala za veľa peňazí, boli skutočne prvotriedni. O čo väčšia bola snaha čo najviac rozširovať obchodnú činnosť, o to viac sa prijímali aj druhotriedni bankári. Tí neboli dosť dobrí na to, aby sa im podarilo získať miesto napríklad v takých inštitúciách ako Goldman Sachs, Morgan Stanley či J.P. Morgan.

Pravdepodobne najvýznamnejšia škoda pre Deutsche Bank, ktorá vyplynula z jej medzinárodnej expanzie, spočíva v niečom inom ako „iba“ v pošramotenej povesti alebo v právnych problémoch. Hlavnou škodou je, že Deutsche Bank bolo posledné štvrťstoročie tak zamestnaná sama sebou a svojimi problémami, že premeškala cestu k svojej nezávislej a úspešnej budúcnosti.

Aj keď sa zdá, že Deutsche Bank je za pôsobenia svojho súčasného šéfa už konečne na ceste zlepšovania, kríza je tak hlboká, že čoraz viac manažérov aj zo susedných krajinách sa pýta, či Nemci neprišli o svoj finančný gén.