Stretávajú sa dva spočiatku samostatné trendy, ktoré majú tento región dramaticky pretvoriť. Má prísť k novým príležitosťami a výzvam pre USA

Komentár bývalého generálporučíka amerického letectva Thomasa Traska ( nationalinterest.org )

Vzhľadom na všetko, čo sa tento rok stalo,by asi pre nikoho nebol prekvapením „ozbrojený konflikt v rámci NATO.“ To je presne to, čo by sa mohlo stať bez vedenia USA v čoraz výbušnejšom a strategicky dôležitom východnom Stredomorí.

Washington túto oblasť po desaťročia po skončení studenej vojny prehliadal, a to z dôvodu, že si to mohol dovoliť aj preto, že inde mal závažnejšie problémy. Stretávajú sa však dva pôvodne samostatné trendy, ktoré majú tento región dramaticky pretvoriť novými príležitosťami a výzvami pre USA.

Prvou je transformácia Turecka za prezidenta Recepa Erdoğana. To, čo predtým bolo sekulárnym a demokratickým západným partnerom strážiacim juhovýchodné krídlo NATO, je dnes oveľa islamistickejší, nacionalistickejší a autokratickejší partner. Kľúčovou črtou tohto nového Turecka je jeho intervencionalizmus vo východnom Stredomorí, ktorý sa vyznačuje veľmi tureckou verziou diplomacie delových člnov.



Druhou výzvou je objav značných podmorských energetických zásob pri Cypre, Egypte, Izraeli a pri potenciálne v budúcnosti ďalších regionálnych aktéroch. Keď to skombinujeme, predstavuje to jeden z najväčších nálezísk zemného plynu na mori za posledných desať rokov.

Začína studená vojna medzi Tureckom a Gréckom ?

Prvýkrát tieto dva trendy vyvrcholili koncom minulého roka, keď Turecko vojensky zasiahlo do líbyjskej občianskej vojny. Výmenou za záchranu pred porážkou zabezpečila Ankara vláde Tripolisu pridruženej k Moslimskému bratstvu dohodu o námorných hraniciach, ktorá mala uznať obrovské turecké zahraničné územné nároky vo východnom Stredomorí.

Nie je náhoda, že táto dohoda priamo ohrozuje všetkých ostatných v susedstve. Na rozdiel od svojich susedov, ktorí sa dohodli na uplatňovaní morského práva, Ankara tvrdí, že ostrovy nemôžu byť súčasťou výlučnej hospodárskej zóny (VHZ). A teda dohoda s Tripolisom sa tak rozširuje takmer na pobrežie Cypru a ku gréckym ostrovom, ako sú Kréta a Rhodos, čo ohrozuje úsilie týchto krajín vyhľadávať ďalšie zdroje energie a spolu s Izraelom ich následne dodávať potrubím do Európy.



Napätie sa začína zvyšovať. Na demonštráciu svojho rozsiahleho nového nároku zaslalo Turecko energetické prieskumné lode s námorným sprievodom do cyperských a minulý mesiac do gréckych vôd. Spolu s rastúcou vojenskou a ekonomickou stopou Ankary v Líbyi tieto provokácie takmer vyvolali prestrelku s námornými plavidlami tureckých spojencov - Francúzska a Grécka. V posledných dňoch a týždňoch Turecko, Rusko, Francúzsko, Spojené arabské emiráty, Grécko a Cyprus posilnili prítomnosť svojich ozbrojených síl v regióne.

Brusel a Berlín sa pokúsili tieto napätia zmierniť a zároveň vyjadrili podporu Grécku a Cypru. Zdá sa však pravdepodobné, že ďalšia eskalácia zo strany Turecka je za rohom. Aj keď hovorí jedným hlasom, Európskej únii chýba vierohodne silná brzda na odradenie Ankary a to najmä teraz, keď ekonomické zhoršenie v Turecku - zhoršené koronavírusom - zvyšuje Erdoganovo pokušenie podnietiť nacionalizmus a hľadať nepriateľov v zahraničí.

USA doteraz umožnili zhoršenie situácie tým, že zostali bokom. Ako uviedol Židovský inštitút pre národnú bezpečnosť Ameriky (JINSA) v niekoľkých posledných správach, Washington musí potvrdiť svoju bývalú stabilizačnú úlohu v regióne pri riešení týchto množiacich sa kríz a ochrane záujmov USA.

Ako z tejto situácie von ?

Zásadným krokom bude vymenovanie osobitného vyslanca USA pre východné Stredozemie. Ten by mal spolupracovať s Fórom pre plyn vo východnom Stredomorí - s Cyprom, Egyptom, Gréckom, Izraelom, Talianskom, Jordánskom a Palestínskou samosprávou - s cieľom vytvoriť jasnú protiváhu voči rastúcim  prekážkam rozvoju regionálnych energetických zdrojov zo strany Turecka.



Americké diplomatické vedenie by tiež mohlo pomôcť zmierniť napätie medzi Ankarou a Aténami, ktoré sú aj naďalej otvorené rokovaniam. A minulomesačná dohoda o VHZ medzi Gréckom a Egyptom, ktorá bola dosiahnutá v súlade s medzinárodným právom, by nemala brániť budúcim rokovaniam medzi Tureckom a Egyptom.

Osobitný vyslanec musí tiež ukončiť desaťročie „vedenie zozadu“ v Líbyi, kde sa zdá, že Turecko a Rusko zakladajú stále predmostia a koordinujú sa s cieľom formovať budúcnosť krajiny, a to aj napriek tomu, že sú na opačných stranách konfliktu. Medzi ďalšími prioritami by sa americkí úradníci mali zamerať na obmedzenie vplyvu Ankary na vládu Tripolisu. Tieto obmedzenia by mali zahŕňať využitie možností presunu amerických vojenských prostriedkov z Turecka a možno zvážiť ich presunutie do Grécka.

Ako doplnok ku silnejšej diplomacii musia USA tiež posilniť svoju vojenskú prítomnosť vo východnom Stredomorí. Hlbšie obranné väzby s Aténami by pomohli čeliť Turecku aj Rusku. To by sa dalo dosiahnuť ďalším rotačným nasadením USA, zvýšením zahraničného vojenského financovania gréckych nákupov amerických zbraní a možno aj trvalým pobytom armády USA v Grécku.

Nedávne rozhodnutie Washingtonu uvoľniť zbrojné embargo na Cypre by sa malo považovať za produktívny krok k eliminácii prítomnosti Ruska na strategicky dôležitom ostrove výmenou za užšiu spoluprácu USA s Nikóziou v oblasti obrany.

Uprostred takmer bezprecedentného napätia v transatlantickom spojenectve by tieto počiatočné opatrenia smerovali k podpore záujmov USA v oblasti stability a mierového rozvoja energetického sektora.