Komentár Amira Taheriho (Gatestone Institute)

Takmer pred dvoma desaťročiami spôsobili teroristické útoky na New York a Washington novú hrozbu pre svetový poriadok na vrchole medzinárodných záujmov - hrozba neštátnych skupín, ktoré využijú územie ako základňu pre presadzovanie ideologických cieľov prostredníctvom teroru a vojny.

Aj keď útok na USA obsahoval niekoľko nových prvkov, pripomenul model používaný ideologickými hnutiami v malom aj veľkom rozsahu. V istom zmysle bol Sovietsky zväz aj nacistické Nemecko postavené na modeli, ktorý odmietal koncepciu národného štátu, ako ju rozvinuli vestfálske zmluvy zo 17. storočia. Tretia ríša a ZSSR sa nemohli správať ako normálne národné štáty, ktoré sa zaoberajú normálnymi záujmami národných štátov, ako je bezpečnosť, obchod, prístup na trhy a zdroje, kultúrne výmeny a prestíž. Ich hlavným záujmom bol „export“ ich ideologickej značky, v prípade potreby vojnou.

Lenin ako zakladateľ Sovietskeho zväzu považoval Rusko iba za „základňu svetovej proletárskej revolúcie“. Bol dokonca pripravený prijať stratu európskych majetkov Ruska prostredníctvom Brestlitovskej zmluvy, aby si zaistil „základňu“, ktorú získal v Petrohrade a Moskve. Lenin vo svojej knihe Štát a revolúcia tvrdil, že štát má zmysel iba ako prostriedok revolúcie v mene proletariátu. Aj pre Hitlera bolo Nemecko skôr abstraktným pojmom ako realitou tu a teraz, základňou pre dobytie sveta v mene „Herrenvolk“ (nadradenej rasy).



Rovnaký koncept poskytol intelektuálny motív skupiny, ktorá plánovala a uskutočnila útoky z 11. septembra proti USA. Ich cieľom nebolo zmocniť sa územia v USA, ale propagovať ich ideovú značku. Skupina, ktorá plánovala útoky, mala pôvodne sídlo v Afganistane. Nútená opustiť Afganistan sa presunula do Sudánu, kde sa niekoľko rokov tešila priazni. Potom, čo bola vytlačená zo Sudánu, sa presťahovala späť do Afganistanu. V obidvoch prípadoch sa s Afganistanom a Sudánom nezaobchádzalo ako s ničím iným ako s kusmi pôdy, z ktorej mohli „vyvážať“ svoju ideologickú značku.

Používanie pozemku ako ideologickej základne, a nie primárne ako zárodku pre štát v normálnom zmysle slova, bolo vzorom pre mnoho nadnárodných skupín po celom svete. Najdôležitejší príklad predstavuje víťazstvo Fedayeenského islamu v Iráne v roku 1979. V desiatkach prejavov vodca revolúcie ajatolláh Ruhallah Chomejní  jasne uviedol, že nie je viazaný národnými hranicami. Chcel pre svoju revolúciu Irán, nie naopak. Cieľom bolo dobytie celého sveta, počnúc moslimskými národmi, pre jeho ideovú značku.



Lenin vytvoril Kominternu na „export“ svojej revolúcie. Hitler mal svoje vybavenie na „koordináciu“ s fašistickými stranami vo viac ako desiatke krajín v Európe, Južnej Amerike a dokonca aj v Iráne v 30. rokoch. Chomejní zriadil kanceláriu na export svojej revolúcie, ktorú viedol Hojat al-Islam Hadi Khsrowshahian. Ďalší Hojat al-Islam, Hadi Ghaffari, vytvoril Hizballáh, ktorý ďalej zakladal pobočky v 17 krajinách, najmä v Libanone, Iraku a Jemene.

Že ideológia a nie teritórium je kľúčovým faktorom pre väčšinu podobných skupín, ukazuje skúsenosť s marxistickými partizánskymi oddielmi v Latinskej Amerike a Afrike od šesťdesiatymi rokmi do konca minulého storočia. V jednom okamihu latinskoamerickí partizáni dokonca bojovali v Dhofare (Omán), Etiópii a Somálsku.

V posledných dvoch desaťročiach však tento model väčšinou využívali skupiny, ktoré používali alebo zneužívali islam ako ideológiu. Vyhnaný z Afganistanu sa Taliban presťahoval do pakistanských Badlands v údolí Svát a Balúčistanu a do dedín na východe Iránu.



Al-Káida, ktorá bola tiež vyhnaná z Afganistanu, sa presťahovala do Pakistanu a potom vytvorila pobočky v Iraku. V spolupráci so spriaznenými skupinami sa Al-Káide podarilo dokonca vytvoriť „Islamský štát“ na kusoch irackého a sýrskeho územia. Aby skupina dokázala, že záleží na ideológii, nie na umiestnení, vytvorila neskôr pobočky v severnej a západnej Afrike, najmä v Líbyi a Saheli ( krajinný typ v Afrike na južnom okraji Sahary, pozn. red.).

Podobnú trajektóriu mala aj skupina známa ako Boko Haram. Začalo to v Nigérii, ale teraz sa rozšírila do pol tucta západoafrických krajín, s odnožami dokonca v Čade a Stredoafrickej republike.

Bez ohľadu na zjavné rozdiely medzi systémami viery a diskurzom, všetky ideologicky orientované hnutia od Lenina a Hitlera po Chomejního a Abu-Bakra al-Bagdádího majú za cieľ nahradiť biologického človeka ideologickým, zdanlivo dokončiť prácu prírody alebo prozreteľnosti.



Už dávno pred Chomejním, mulláhom Omarom a Usámom bin Ládinom poskytla islamistická revolta vedená Akhundom Swatom v Paštunistane (teritórium na území Pakistanu a Afganistanu, pozn.red.) a mulláhom Hassanom v Somálsku modely využitia územia ako odrazového mostíka pre ideológiu.

V tejto súvislosti neprekvapuje, že oficiálne médiá v Iráne prezentujú súčasnú krízu v Libanone ako boj medzi chomejnijskou revolučnou značkou na jednej strane a koalíciou „arogantných“ mocností vedených Spojenými štátmi na strane druhej.

Denník Kayhan, o ktorom sa predpokladá, že odráža názory najvyšších činiteľov s rozhodovacími právomocami v Teheráne, popisuje Libanon ako „frontový bunker“ pre Chomejnijskú revolúciu, pričom prednou jednotkou je miestna pobočka Hizballáhu. Táto analýza predstavuje zvrátenie rolí náboženstva aj štátu.



Faktom je, že Libanon nie je len ďalšou časťou krajiny, ktorá sa má použiť ako odrazový mostík pre ideologické výboje. Pre istotu zdieľa niektoré funkcie s krajinami, ktoré prepadli ideológiou poháňaným maniakom rôzneho druhu. Lenin sa chopil moci v ruskom štáte, ktorý sa po páde cárskeho štátu stal sirotou. Hitler zdedil osirelý štát, ktorý zanechala Weimarská republika. Chomejní sa dostal k moci, keď šach jednoducho opustil Irán ako osirelý štát.

Afganistan po páde komunistického režimu, Irak po Saddámovi Husajnovi a Líbya po Muammarovi al-Kaddáfím boli ďalšími príkladmi osirelých štátov, ktoré vytvorili vákuum naplnené ideologickými teroristickými skupinami.



Na prvý pohľad to môže vyzerať, že rovnaký osud ohrozuje Libanon. Zdá sa, že štát, v ktorom pôsobia zdiskreditované elity, je na pokraji rozpadu. Ozbrojená skupina podporovaná Iránom je pripravená prevziať kontrolu, rovnako ako to urobil Taliban v Afganistane s podporou Pakistanu. No všetky možnosti pre Libanon ešte nie sú našťastie uzavreté.

Hovorí sa o medzinárodnom „poručníctve“ vedenom Francúzskom, ktoré je podľa môjho názoru nerealizovateľnou možnosťou. Hovorí sa tiež o priamejšom iránskom dohľade, čo by bol hlúpy pokus Teheránu, ktorý sa potápa vo svojich vlastných problémoch. Treťou možnosťou je vrátiť zvrchovanosť libanonskému ľudu. To znamená pomôcť osirelej rodine prevziať kontrolu nad svojím osudom.

Amir Taheri bol výkonným šéfredaktorom denníka Kayhan v Iráne od roku 1972 do roku 1979. Publikoval nespočetné množstvo publikácií, vydal jedenásť kníh a od roku 1987 bol publicistom časopisu Asharq Al-Awsat. Je predsedom Gatestone Europe.