Konkurencia v oblasti plynu a regionálna rivalita vedú k napätiu medzi Tureckom a jeho susedmi

Konkurencia v oblasti plynu vo východnom Stredomorí sa v posledných mesiacoch spojila s prudkou regionálnou rivalitou, ktorá podnietila nebezpečné napätie medzi Tureckom a jeho susedmi, píše ft.com.

Mnohí sa obávajú, že by to mohlo viesť k priamej vojenskej konfrontácii medzi Tureckom a Gréckom, pretože dvaja členovia NATO a ich spojenci sa pripravujú na boj o kontrolu nad morom. Nemecko minulý mesiac varovalo, že Grécko a Turecko sa „hrajú s ohňom“ a že „najmenšia iskra môže spôsobiť katastrofu“.

Kto si čo nárokuje ?

Turecko a Grécko vedú desaťročia spor o svoje námorné hranice a tento spor sa nikdy nepodarilo vyriešiť. Turecké pobrežie je posiate gréckymi ostrovmi, ktoré podľa Atén udeľujú Grécku územné práva. Ankara tvrdí, že porušujú jej vlastné námorné nároky. Ankara tvrdí, že ostrovy by mali mať iba obmedzené výlučné ekonomické zóny (VEZ). Poukazuje na predchádzajúce medzinárodné rozhodnutia, ktoré obmedzovali vplyv ostrovov na určovanie námorných hraníc, napríklad v spore z roku 1982 medzi Líbyou a Tuniskom. Postavenie Ankary komplikuje jej odmietnutie podpísať Dohovor OSN o morskom práve, ktorý sa zvyčajne vyžaduje na riešenie týchto sporov.



Podobný problém existuje aj na rozdelenom ostrove Cyprus. Ankara sa považuje za ochrancu turecky hovoriacej severnej časti ostrova, do ktorej vtrhla v roku 1974 po gréckom puči. Samotný Turecký Cyprus však nie je uznaný medzinárodným spoločenstvom, ktoré považuje vládu na strane gréckych Cyperčanov za legitímnu autoritu pre celý ostrov. Cyprus bol sporne prijatý do EÚ v roku 2004.

Turecko je presvedčené, že vláda, ktorá sídli na južnom Cypre, by nemala mať právo predávať bloky svojho okolitého morského dna medzinárodným energetickým spoločnostiam, pokiaľ nebudú môcť cyperskí Turci zdieľať tieto výhody. Mierové rozhovory však za posledných 45 rokov viackrát zlyhali.

Turecko tiež verí, že jeho vlastné južné pobrežie mu poskytuje ekonomické práva vo vodách pri Cypre, ktoré Nikózia považuje za súčasť svojho územia.

Kde bol objavený plyn?

Objav superobrovského plynového poľa Zohr pri Egypte v roku 2015 naštartoval záujem o túto oblasť zo strany najväčších svetových energetických spoločností. Talianska spoločnosť Eni, ktorá objavila oblasť Zohr, zahájila ťažbu v roku 2017 a každoročne generuje miliardy dolárov výnosov.



Nebol to však prvý významný nález. Izrael narazil na rezervy plynu v roku 2009 a v roku 2010 krajina objavila väčšie pole zvané Leviathan. S prakticky neexistujúcou infraštruktúrou, chvíľu trvalo kým Izrael dokázal tieto zásoby využiť, avšak odkedy začal ťažiť plyn v tejto oblasti, podarilo sa mu znížili závislosť od uhlia v prípade výroby elektriny.

Cyprus prvýkrát objavil plyn v roku 2011. V rokoch 2018 a 2019 nasledovali ďalšie dva významné nálezy veľkých energetických spoločností vrátane spoločností Eni, Total a ExxonMobil. Väčšina doterajších objavov bola v juhovýchodnej časti regiónu, blízko Egypta, Izraela a južného pobrežia Cypru. Oblasti, kde Turecko hľadá plyn, zatiaľ nemajú preukázané rezervy.

Práce na vyhodnotení a rozvoji týchto zdrojov sa však tento rok do veľkej miery oneskorili z dôvodu prepadu cien energií počas pandémie koronavírusu.

Prečo sa Turecko cíti izolované?

Rozvoj ťažby zdrojov plynu vo východnom Stredomorí priniesol zaujímavé nečakané spojenectvá. V Káhire bolo tento rok formálne založené EastMed Gas Forum, prezývaný „Opec stredomorského plynu“.



Združuje Egypt, Izrael, Palestínsku samosprávu, Jordánsko, Grécko, Cyprus a Taliansko s cieľom ustanoviť tento región za hlavný energetický uzol. Francúzsko požiadalo o pripojenie, zatiaľ čo USA požiadali, aby sa stalo stálym pozorovateľom.

Tento krok zanechal Turecko v izolácii a to aj kvôli napätiu s mnohými členmi fóra, vrátane Grécka a Egypta. Fórum pomohlo posadiť za jeden stôl Izrael a mnoho jeho susedov. Turecké ministerstvo zahraničia v januári odsúdilo fórum ako „nereálnu formáciu“ a obvinilo ho zo snahy vylúčiť Ankaru.

Ako toto všetko súvisí s Líbyou?

Napätie vo východnom Stredomorí sa čoraz viac zamotáva s konfliktom v Líbyi, kde sa občianska vojna zmenila na proxy boj medzi súperiacimi medzinárodnými mocnosťami.

Turecko podporuje líbyjskú vládu v Tripolise schválenú OSN, ktorá bojuje proti odpadlíckemu generálovi Khalifovi Haftarovi. Ten získal podporu od rôznych národov vrátane Ruska, Egypta, Spojených arabských emirátov a Francúzska.

V novembri Turecko a Tripolis podpísali dvojicu významných obchodov. Jeden obchod položil základy pre Ankaru, aby poskytla obkľúčenej vláde bezpečnostnú a vojenskú podporu, ktorá mení pomer síl v regióne. V nasledujúcich mesiacoch zmenila rovnováhu bojov v prospech vlády sídliacej v Tripolise.



Druhá dohoda vymedzila novú morskú hranicu medzi Tureckom a Líbyou, čo nahnevalo Grécko a skomplikovalo plány na budúci plynovod z Cypru do Grécka cez Krétu, ktorý by mohol viesť plyn do kontinentálnej Európy.

Po zosilnení vplyvu Turecka v Líbyi, krajiny ako SAE a Francúzsko čoraz viac poukazujú na spor vo východnom Stredomorí. Oba národy vyslali námorníctvo, aby sa pripojilo k nedávnym vojenským cvičeniam uskutočňovaným Gréckom a Cyprom. Toto cvičenie má byť ukážka sily namierená proti Turecku.

Čo si myslí medzinárodné spoločenstvo?

Rozhovory NATO zamerané na zníženie rizika vojenských stretov medzi oboma členmi aliancie sa minulý týždeň začali ťažko, pretože Atény odmietli účasť, pokiaľ Turecko nestiahne námorné lode v Gréckych vodách. USA síce požadujú diplomatické riešenie krízy, no vo veľkej miere sa nezúčastňovali na snahách zabrániť vojenskej konfrontácii medzi Gréckom a Tureckom. Táto práca pripadla EÚ. Väčšina členských štátov uprednostňuje dialóg a deeskaláciu s Tureckom, ktoré je z ekonomického hľadiska, v oblasti migrácie a regionálnej bezpečnosti dôležitým partnerom na Blízkom východe.



V júli a auguste začalo Nemecko mediačný pokus medzi Aténami a Ankarou, ktorý sa zastavil, keď Grécko podpísalo novú námornú dohodu s Egyptom, čo nahnevalo Turecko. Grécko a Cyprus však tvrdo presadzujú, aby EÚ zaujala voči Turecku tvrdší postoj vrátane ďalších sankcií. Francúzsko sa čoraz viac posúva smerom ku grécko-cyperskej pozícii kvôli svojim vlastným sporom s Tureckom, najmä ohľadom Líbye.

Ostatné členské štáty sa tiež môžu cítiť povinné zaujať tvrdší postoj, ak bude Turecko naďalej pokračovať v ťažbe. Zatiaľ však existuje len málo dôkazov o širokej podpore rozsiahlych ekonomických sankcií.

O tomto všetkom by mali ministri zahraničných vecí a vedúci predstavitelia EÚ diskutovať ešte tento mesiac. Josep Borrell, šéf zahraničnej politiky EÚ, uviedol, že ďalšie opatrenia môžu zahŕňať zablokovanie prístupu tureckým spoločnostiam do európskych prístavov alebo do finančného sektora.