Iba spravodlivejšia spoločnosť môže položiť základy hospodárskeho oživenia a vybudovať odolnosť voči budúcim krízam

Komentár pre theguardian.com napísal lekár Richard Horton, ktorý takisto zverejňuje články v odbornom lekárskom časopise Lancet.

Po posledných ôsmych katastrofálnych mesiacoch sa zdá, že prichádza politický konsenzus. Vláda musí pevnejšie kontrolovať krajinu v kríze, ktorej čelíme. Prevzatie kontroly teraz znamená, že Boris Johnson musí zmeniť štýl riadenia. Namiesto toho, aby zostal zdržanlivým predsedom svojej vlády, musí sa stať jej výkonným riaditeľom.

Ministri musia nájsť stratenú kompetenciu - od znovuotvorenia škôl cez zabezpečenie dohody o brexite (alebo by sa vláda mala pripravovať na brexit bez dohody), a od naštartovania upadajúcej ekonomiky po podporu desaťtisícov ľudí, ktorí prídu o prácu, keď sa skončí program, ktorý chráni ľudí pred vysťahovaním. A Covid-19 bude musieť byť pod kontrolou prostredníctvom uvážlivej zmesi opatrení osobnej hygieny, fyzického dištancovania, nosenia rúšok, testovania, karantény a cielených krátkodobých karanténnych opatrení.



Žiadne z týchto opatrení však nepoukazuje na skutočný rozsah sociálnej patológie, ktorá je základom britskej národnej krízy. Vláda neprináša žiadnu stratégiu národného obrodenia alebo neponúka dlhodobú víziu pre náš národ. A neprináša nijaké vyhliadky na nádej a regeneráciu, nieto ešte prísľub „vyrovnania úrovne“ krajiny.

Veda nemôže viesť vládu pri formulovaní tejto stratégie. Plán pre budúcnosť Británie sa musí namiesto toho riadiť našimi hodnotami a ponaučeniami z ľudských dôsledkov tejto pandémie. Je čas, aby Johnsonova vláda prestala tvrdiť, že iba „nasleduje vedu“. Týmto nechcem povedať, že by ministri mali ignorovať rady vedcov, ktorí spravujú prítomnosť koronavírusu v našich komunitách. Hovorím iba to, že si nevolíme vedcov, aby viedli náš národ.

Volíme si politikov, aby sme ponúkli a poskytli víziu pre našu krajinu a praktický plán pre našu kolektívnu budúcnosť. S odchádzajúcim letom sa ukazuje, že naša vláda nemá žiadnu víziu ani plán pre budúcnosť národa, ktorý ju zvolil na to, aby ho chránila a posilňovala.



Spisovateľka Elif Shafaková vo svojej nedávno publikovanej eseji How to Stay Sane in the Age of Division pripomína, že počas pandémie sa vo verejných parkoch objavovali tabule s nápismi: „Keď to všetko skončí, ako chceš, aby sa svet odlišoval ( od predpandemického )?“ Poukazuje na to, že trpíme rozšíreným rozčarovaním z našej mätúcej situácie, a popisuje ľudí, ktorí sa cítia byť znepokojení a nahnevaní. Tvrdí, že odcudzenie a vylúčenie vyvolávajú nedôveru, komunikácia medzi ľuďmi a politikmi je prerušená a že napriek kríze, ktorej čelíme, nedokážeme odpovedať na otázku, aký chceme mať svet.

Ako začneme na túto otázku odpovedať? Po prvé, musíme pochopiť skutočnú podstatu krízy, ktorej čelíme. Náš národ trpí politickou chorobou obrovských rozmerov. Väzby, ktoré kedysi držali spoločenstvá pohromade, sa pretrhávajú. Dôvera, ktorú sme kedysi cítili v to, že generácie po nás budú mať lepšie príležitosti, zmizla. A viera, ktorú sme kedysi mali v sebe o sile a odolnosti našich národných inštitúcií a sociálneho štátu, sa ukázali byť iba ilúzia. Pandémia koronavírusu odhalila realitu súčasnej Británie: krajina je definovaná chudobou, neistotou a nerovnosťou.



Aby sme vyriešili túto krízu, musíme začať počúvaním príbehov a skúseností tých, ktorí sa stali nositeľmi najväčšej záťaže v boji proti Covid-19, a to najmä rodín, ktoré utrpeli ťažké straty, a mali by sme počúvať aj tých, ktorí bojovali a ochoreli v prvej línii. Choroby a smrť sa sústreďujú medzi staršími ľuďmi, ľuďmi trpiacimi chronickými chorobami, ľuďmi z čiernych, ázijských a menšinových etnických skupín a medzi tými, ktorí pracujú vo verejných službách, od zdravotnej a sociálnej starostlivosti po dopravu, výrobu a distribúciu potravín.

Zatvorenie škôl osobitne zaťažilo deti a mladých ľudí. A tieňová pandémia poškodila ženy a deti, ktoré doma utrpeli stúpajúcu mieru násilia a domáceho zneužívania.

Spoločnosť v ktorej sú si ľudia rovnejší je bezpečnejšia, láskavejšia a prosperujúcejšia spoločnosť. Špecifické politiky na uspokojenie naliehavých potrieb týchto skupín môžu položiť základy hospodárskej obnovy a vybudovať odolnosť voči budúcim krízam. Musíme požadovať podporu rodičov, aby sme zlepšili vyhliadky na vývoj detí a politiky na podporu fyzického a duševného zdravia dospievajúcich.



Mali by sme investovať do silnejšej pomoci a právnej ochrany žien a deti, ktorým hrozí domáce násilie a týranie. Potrebujeme viac preventívnych kampaní na podporu zdravia počas celého života ľudí, ktorých prioritou bude prevencia rakoviny, srdcových chorôb a ťažkých pľúcnych chorôb - a akceptovanie úlohy, ktorú pri tvorbe zlého zdravia zohrávajú chudoba a neistota.

Musia sa zlepšiť pracovné podmienky a pracovníci v prvej línii musia dostávať mzdu, ktorá rešpektuje a uznáva rozhodujúcu úlohu, ktorú zohrali pri ochrane našich spoločenstiev pred kolapsom. Boli to títo pracovníci ( v prvej línií ), ktorí nemali ten luxus zostať doma. Tisíce žien a mužov, ktorí pracovali na zmluvy s nulovým pracovným časom alebo v nebezpečných podmienkach továrne bez nemocenského príjmu, nemali inú možnosť, ako pracovať v prostredí, ktoré pre nich predstavuje najvyššie riziko infekcie.

Jadrom tejto vízie by malo byť riešenie, ktoré prinesie dosiahnutie medzigeneračnej a sociálno-ekonomickej rovnosti. Pandémia odhalila, ako krehká je naša spoločnosť na koncoch vekového spektra. Systematicky sme zanedbávali našich starších občanov tým, že sme im upierali úctu a materiálne potreby, ktoré si vyslúžili za svoj život v práci a starostlivosti. Ublížili sme našim deťom tým, že sme zadali ich budúcnosť beznádejne chybnému matematickému algoritmu. Musíme brať vzdelávanie rovnako vážne ako zdravotníctvo; a momentálne to tak nie je.



Za posledné desaťročia sme nedostatočne investovali do vzdelania a generácie detí sme nechali napospas svetu, s malou nádejou a zhoršujúcimi sa vyhliadkami. A čas na integráciu sociálnej starostlivosti o dospelých a deti v rámci NHS je už dávno minulosťou.

Táto pandémia nás všetkých odľudštila. Účinky Covid-19 boli opísané z hľadiska štatistík úmrtnosti, miery infekcie, epidemiologických modelov a ligových tabuliek. Životopisy tých, ktorí vďaka tomuto vírusu prišli o život, boli do veľkej miery zabudnuté. Dajú sa však získať späť a posunúť do politického popredia vytvorením novej vízie pre náš národ. Vízia, ktorá položí ľudské životy a obete do centra politiky.

Tieto priority sa nedosiahnu iba zmenami v štýle vlády. Vyžadujú si presnú diagnózu. Ale nie toho, čo sa pokazilo v reakcii na pandémiu - ktorá neskôr príde -, ale toho, kto utrpel najväčšiu ujmu. Nepotrebujeme verejné vyšetrovanie na to, aby nám povedalo, kto niesol najväčšie bremeno Covidu-19.

Samozrejme, o politike na podporu blahobytu a dobrých životných podmienok našich najzraniteľnejších komunít sa budú viesť energické, ba až drzé politické debaty. Tieto diskusie by sa však mali viesť aspoň v službách uceleného, rozhodného a optimistického plánu na národné prebudovanie. Covid-19 nie je náš osud. Je čas nahliadnuť za túto hrozivú, krutú pandémiu a smerovať k optimistickejšej budúcnosti.