Komentár Eleny Pustovojtovej  (Fond strategickej kultúry)

O čínsko-iránskej vojensko-obchodnej aliancii

Postavenie Iránu vo svetovej politike sa mení. Pred niekoľkými dňami Spojené štáty predložili Bezpečnostnej rade OSN na schválenie návrh rezolúcie o predĺžení zbrojného embarga voči Iránu a je zrejmé, že tento návrh skončil neúspechom. Nielen preto, že Rusko pri hlasovaní využíva svoje veta. „Opozícia voči návrhu uznesenia je taká veľká, že Spojené štáty ledva získajú 9 hlasov z 15 členov Rady bezpečnosti,“ píše  iránska tlačová agentúra Press TV. Je absurdné, že Spojené štáty, ktoré sa jednostranne stiahli z Komplexného akčného plánu (Comprehensive Plan of Action JCPOA), požadujú predĺženie sankcií, ktoré  končia 18. októbra a ktoré boli upravené touto dohodou. "Je to ako dopravná nehoda, o ktorej každý vie, že sa určite stane.", hovorí odborník OSN Richard Gowan.

Požiadavky USA stanovené v návrhu amerického uznesenia, ktoré zaväzujú všetky krajiny, aby vykonávali inšpekciu lodí prepravujúcich iránsky tovar, zmrazili aktíva a zakázali vstup mnohým iránskym jednotlivcom a právnickým osobám, sú provokatívne a podkopávajú samotnú možnosť udržania „jadrovej dohody“ s Iránom, ktorú sa snažia OSN aj Európska únia zachrániť. Washington preto nemá šancu pri hlasovaní o protiiránskom uznesení v Bezpečnostnej rade.

Ďalšia skutočnosť. Nedávno bol uverejnený  návrh Blízkeho obchodného a vojenského partnerstva (Near Trade and Military Partnership) medzi Čínou a Iránskou islamskou republikou, ktorý výrazne zvyšuje vplyv Pekingu na Blízkom východe. Pre Trumpovu administratívu je to ako červená handra pre býka.

Dohoda o obchodnom a vojenskom partnerstve pripravuje cestu pre čínske investície do energetického i ďalších sektorov iránskeho hospodárstva, takže je smiešne sa pokúsiť izolovať Irán od sveta. Návrh dohody výrazne zvýši prítomnosť čínskych investícií v iránskom bankovníctve, telekomunikáciách, prístavoch, letiskách, vysokorýchlostných železniciach a mnohých ďalších projektoch. Čína bude rozvíjať zóny voľného obchodu v Maku v severozápadnom Iráne, v Abadane, kde sa rieka  Šatt al-Arab vlieva do Perzského zálivu, na ostrove Qeshm v Perzskom zálive.



Celá iránska 5G telekomunikačná infraštruktúra bude čínska, rovnako ako globálny satelitný navigačný systém Beidou. Irán bude následne 25 rokov pravidelne a so značnými zľavami zásobovať Čínu ropou.

Podľa tejto dohody získa Peking oporu v jednom zo strategicky dôležitých regiónov sveta. Spoločné vojenské cvičenia, spoločný výskum a vývoj zbraní, výmena spravodajských informácií sú súčasťou konečnej verzie čínsko-iránskeho partnerského dokumentu a iránska vláda ich už schválila. Je ťažké predstaviť si  tvrdšiu reakciu Pekingu na politiku  Amerika first.

Iránsky najvyšší vodca Ajatolláh Alí Chameneí podporil tento projekt a jeho ekonomický poradca Ali Mohammadi, ktorý vystúpil v štátnej televízii uviedol, že Irán musí zvýšiť produkciu ropy na 8,5 milióna barelov denne, aby nestratil svoju pozíciu na svetovom energetickom trhu a Čína mu v tom veľmi pomôže. Čína je v súčasnosti najväčším dovozcom ropy na svete a denne dováža 10 miliónov barelov (údaje za rok 2019). Projekt tiež zahŕňa čínske investície na 25 rokov vo výške 400 miliárd dolárov a táto suma sa zvýši, ak sa zvýši tlak amerických sankcií na čínske spoločnosti.

Je zrejmé, že Peking je unavený presvedčením Trumpa, aby sa vrátil k jadrovej dohode o Iráne, a Teherán unavuje čakanie na rozhodnú podporu Európy, ktorá nie je schopná hocičo namietať proti Trumpovým protiiránskym sankciám.



The New York Times , ktorý otvorene podporuje Bidena v predvolebnom boji medzi Trumpom a Bidenom, ihneď našiel v Teheráne opozíciu, ktorá obviňuje vládu z predaja krajiny Číňanom a pripomína, že v Afrike a  Ázii čínske investičné projekty „zadlžili a prinútili vlády k závislosti od vôle Pekingu .“ Publikácia pripomína, že čínske investície do rozvoja iránskych prístavov na pobreží Ománskeho mora umožňujú ich využitie na vojenské účely. Jeden z prístavov - Jask pri vstupe do Hormuzského prielivu - dá Číňanom strategicky dôležitý kontrolný bod na trase prepravy  tretiny svetovej ťažby ropy. Preto je neďaleko, v Bahrajne umiestnená  5. flotila USA.

Čína už rozšírila svoju prítomnosť v regióne a vybudovala sériu prístavov na pobreží Indického oceánu, čím vytvorila reťazec základní pre tankovanie a zásobovanie lodí z Juhočínskeho mora do Suezského prieplavu: Hambantota na Srí Lanke, Gwadar v Pakistane, prístav a vojenská základňa v Džibuti (Djibouti) - celkovo iba pár kilometrov od americkej vojenskej základne Camp Lemonnier.

Spojené štáty americké, ktoré Stredný Východ našpikovali svojimi vojenskými základňami (26 základní všetkých druhov zbraní), zároveň považujú dohodu medzi Iránom a Čínou za predaj iránskej suverenity. The National Interest  v tejto súvislosti píše : „25-ročná dohoda medzi komunistickou Čínou a Iránskou islamskou republikou sa stala veľmi kontroverznou v Iráne, kde ju mnohí bežní Iránci považujú za predaj iránskej suverenity. Môžeme s istotou povedať, že Teherán a Peking ju už formálne podpísali, a únik najnovšej verzie textu do západných médií sa zdá byť testovacím balónom na určenie reakcie verejnosti . “

Keby sa v dokumente namiesto Pekingu objavil Washington, bolo by to samozrejme „víťazstvo demokracie“. A tak, poznamenáva The National Interest, „nie je ťažké predstaviť si túžbu Číny získať stálu vojenskú základňu v Perzskom zálive, aby bolo možné konkurovať vojenskej nadradenosti USA . “