„Pseudokauza“ Tipos odhaľuje nedokonalosť systému.

Vicepremiérka a ministerka pre investície a regionálny rozvoj Veronika Remišová (Za ľudí) sa snaží zlikvidovať reklamný (a možno aj iný) trh. Jej , aby úradníci v jej rezorte pozastavili uzatváranie zmlúv s Fun rádiom a ďalšími firmami, kde je konečným užívateľom výhod predseda parlamentu Boris Kollár (Sme rodina) či ďalší aktívni politici, nemá totiž nič spoločné so zdravým rozumom a už vôbec nie s právom a spravodlivosťou.

Zoberme si len hypotetickú situáciu, že by štát potreboval nutne kopírovacie služby, napríklad od firmy Fax & Copy. V nej bol kedysi aktívny súčasný podpredseda vlády pre ekonomiku a minister hospodárstva Richard Sulík (SaS). Aj keb yponúkol najkomplenejšie a najlacnejšie služby (o čom bvôbec nemusí byť žiaadnej pochybnosti), išlo by tiež o porušenie konfliktu záujmov?

Iste, rozdiel je v tom, že Sulík už vo firme nepôsobí. To ale neznamená, že firma by mala byť považovanbá za nejakú pseudoproblémovú. Ako by sa na to pozerala súčasná „transparentná“ koalícia“? Ak si Tipos objednal prostredníctvom zmlúv reklamu u Fan rádia, rovnako ako sa o ňu uchádzalo šesť ďalších rádií, kde je problém?



Problém je v tom, že by sme museli z politického života vylúčiť všetkých, ktorí mali niekedy nejaké podnikateľské aktivity. Tých, ktorí si dokázali zarobiť aj bez politickej kariéry. Mnohí povedia, že problém je v tom, že si aktívni politici prihrávajú zákazky pre svoje firmy.

Ale všetko je len o transparentnej súťaži. A o jasne nastavených podmienkach. Nakoniec by sme aj takému Matovičovi mohli vyčítať, že sa v novinách spadajúcich pod jeho bývalú firmu Regionpress objavuje politická reklama pre opozičných politikov.

Ale to sme opäť pri „aktívnych“ podnikateľoch a bývalých majiteľoch firiem. Ako vieme, že tam nemajú ešte stále nejaký vplyv? Nedá sa to zistiť. Ak by sme vyhodili z politického života všetkých, ktorí majú/mali nejaké aktívne firmy, ostaneme len pri kariérnych politikoch, ktorí nemajú ani poňatia o reálnom živote v biznise. A budeme v situácii, ako keby nejaký „doktor“ nemohol operovať vo verejnom zdravotníctve, lebo už vo svojom živote videl aj samoplatiaceho pacienta.