Komentár od umelca a aktivistu  menom Ai Weiwei (The Guaerdian)

Komplexná história toho ako Čína a USA spolu v minulosti fungovali by mala ukázať, ako sa súčasné napätie vyrieši 

Trumpova administratíva priniesla myšlienku sankcionovať čínskych úradníkov a členov komunistickej strany Číny. Skôr ako sa opýtame, či je to dobrý nápad, spýtajme sa, ako sa čínsko-americké vzťahy dostali do tejto fázy, píše theguardian.com.

Americká studená vojna so Sovietskym zväzom bola hlavne o ideológií, avšak dnešné "nedorozumenie" s Čínou je o niečom inom. Čínsky štát nemá ideológiu, náboženstvo ani morálnu agendu. Krajina pokračuje v nosení socialistického odevu, ale v skutočnosti to je iba predstieranie, ktoré má zachovať tvár tejto krajine. V skutočnosti sa Čína stala štátnou kapitalistickou diktatúrou. Svet je dnes svedkom súťaže medzi americkým systémom kapitalizmu voľného trhu a čínskym štátnym kapitalizmom.

Ako by sme teda mali čítať túto šachovnicu?

Post-maoistická diktatúra v Číne žila na princípe „represie doma a otvorenosti svetu“. Importovala know-how zo zahraničia. Odhaduje sa, že v súčasnosti je prihlásených na amerických školách asi 360 000 čínskych študentov, ktorí prešli otvorenými dverami do Ameriky. Za posledných 40 rokov sa najmenej milión ľudí vrátilo späť do Číny a svoje nové technické znalosti využilo v existujúcich autoritárskych štruktúrach, ktoré diktatúra vybudovala. Môžme toto označiť za najvýznamnejší presun zamestnancov v histórii.



Keď som sa v 80. rokoch uchádzal o štúdium v USA, vyplnil som dotazník, v ktorom sa ma pýtali, či som niekedy bol členom komunistickej strany. Zmyslom tejto otázky bolo pravdepodobne vyhnúť sa ideologickým rizikám.

Je však nespochybniteľné, že medzi čínskymi študentmi prichádzajúcimi so mnou boli mnohí študenti členovia strany. Títo študenti smerovali do najlepších amerických škôl a často boli držiteľmi štipendií. Američania vo všeobecnosti predpokladali, že títo študenti pocítia príťažlivosť liberálnych hodnôt, ktoré by potom vzali späť do Číny. Častejšie sa však stalo, že čínski študenti rýchlo videli kultúrne rozdiely medzi oboma krajinami a vyvodili úplne logický záver, že americké hodnoty sú pre Ameriku v poriadku, ale v čínskom systéme by nikdy nefungovali.



Keby nádeje na export amerických hodnôt mali úspech, veľká časť Číny by už bola dnes na americkej strane. Čo sa však vlastne stalo? Navrátilci sú dnes lídrami vo väčšine čínskych podnikov a priemyslu, ale protiamerický postoj Číny je dnes tak silný, aký bol od čias Maa.

Washington nesie veľkú zodpovednosť za to, čo sa stalo. V rokoch po masakri na námestí Nebeského pokoja v roku 1989 vyhlásenia oboch strán ( demokratov aj republikánov ) ponúkli absurdnú teóriu o tom, že najlepším plánom by bolo nechať Čínu zbohatnúť a potom sledovať, ako sa sloboda a demokracia vyvinú ako vedľajšie produkty kapitalistického rozvoja.

Či však kapitalistická konkurencia, ten pažravý stroj, ktorý dokáže všetko prežuť zmenil Čínu? Politika režimu sa nezmenila ani o centimeter. Čo sa zmenilo, boli USA, ktorých vedúci predstavitelia podnikov sa teraz podlízavým úsmevom priblížili bližšie k čínskej diktatúre. Koniec koncov, bol to vzrušujúci nový obchodný partner: majster oblasti, v ktorej neexistovali prakticky žiadne pracovné práva ani zdravotné a bezpečnostné predpisy, žiadne frustrujúce prieťahy zapríčinené hádkami medzi politickými stranami, žiadna kritika zo strany slobodných médií a žiadne nebezpečenstvo hroziace zo strany nezávislých súdov. Pre európske a americké spoločnosti, ktoré vyrábajú na vývoz, bola táto krajina snom.

Je pravda, že do niektorých častí Číny prišlo množstvo investícií. Cena však spočívala v zaťažení budúcnosti krajiny hypotékou. Spoločnosť upadla do morálneho močiaru bez ľudskosti z ktorej sa ťažko uniká. Západ začal byť tým, kto urobil úpravy v svojej rétorike. Prestalo sa hovoriť o liberálnych hodnotách a prižmúrili sa oči keď sa jednalo o diktatúru, v rámci ktorej rady Deng Xiaopinga o „nekonfrontácii“ a Jianga Zeminova o „tichom zarábaní veľkých peňazí“ umožnili rýchly hospodársky rast.

Európske a americké podnikanie prosperovalo v počiatočných fázach rozmachu Číny.

Euroamerické podniky sedeli v kreslách a nechali sa niesť na hory na chrbtoch svojich čínskych partnerov. A bola to aj pekná cesta - svieži vzduch a jasné slnko - avšak len dokým nedosiahli stred hory. Potom nosiči položili kreslá a začali požadovať zmenu. Aj oni chceli byť na vyšších pozíciách. Signál z politického centra v Číne sa zmenil z „nechoďte do konfrontácie“ na „choďte do toho“. Čo by teraz mohli urobiť západní kapitalisti? Zísť späť z hory ? Sotva, nevedeli ako.

Covid-19 prinútil USA, aby si čiastočne uvedomili krízu, ktorej čelia. Táto choroba sa stala politickou otázkou, s ktorou sa obe hlavné politické strany v USA môžu zaoberať. Skutočnou krízou však je to, že samotný západný systém bol napadnutý. Americký model sa ostatným javí ako byrokratická zmiešanina konkurenčných záujmov, ktorým chýba dlhodobá vízia a historické úsilie. V tomto systéme sa zabúda na ideály, ktoré aj tak vychádzajú z krátkodobého pragmatizmu. Koniec koncov tento systém je rukojemníkom firemného kapitálu.

Sú sankcie spôsobom, ako pokračovať ? Hovorca ministerstva zahraničia v Pekingu nedávno poznamenal, že USA a Čína sú tak ekonomicky vzájomne prepojené, že akékoľvek sankcie by predstavovali sankcie samých seba. USA by sa navyše nevedeli rovnať Číne, pokiaľ ide o schopnosť vydržať utrpenie. A v tomto prípade mal pravdu: v diktatúrach vládcovia nie sú tí, ktorí prinášajú obete. V 60. rokoch 20. storočia Mao povedal: „Odrezali nás? Do toho - osem až 10 rokov, ( a ) Čína má všetko.“ O niekoľko rokov neskôr mal Mao jadrové zbrane a nikoho sa nebál.



Západ musí prehodnotiť svoje systémy, svoje politické a kultúrne vyhliadky a znovu objaviť svoj humanitárny charakter. Tieto výzvy nie sú len politické, ale aj intelektuálne. Je čas opustiť staré myslenie a slovník, ktorý ich ovláda. Bez novej slovnej zásoby sa nové myslenie nemôže zrodiť. Napríklad v súčasnom boji v Hong Kongu je teória jednoduchá a viera je čistá. Nová politická generácia v Hong Kongu si zaslúži dôkladný rešpekt a novú slovnú zásobu, ktorá o tom rešpekte bude hovoriť.

„Sankcie“ je termín studenej vojny, ktorý pomenúva starú politiku. Ak USA nevedia premýšľať mimo tohto slova, ich prvenstvo v tomto meniacom sa svete rýchlo zmizne.