„Ani východ, ani západ.“  Tak znie slogan, na ktorý sú iránski vládnuci mullahovia, odkedy prišli k moci v roku 1979, hrdí. Iránsky režim sa už dlho pýši zdanlivou nezávislosťou od západných a východných mocností. Zdá sa však, že nová tajná dohoda Pekingu s Teheránom dáva Číne nad Iránom značnú kontrolu.

Komentár pre gatestoneinstitute.org píše Majid Rafizadeh, obchodný stratég a poradca. Vyštudoval na  Harvarde, je politológ a predseda Medzinárodnej americkej rady pre Blízky východ. Je autorom niekoľkých kníh o islame a zahraničnej politike USA.

Nová dohoda, ktorá vyzerá takmer ako koloniálna, poskytuje Číne na dvadsaťpäť rokov významné práva na zdroje krajiny.  Z uniknutých informácií vyplývajú podmienky, ktoré sú pre Čínu viac než výhodné. Jednou z nich je, že Čína bude v priebehu 25 rokov investovať takmer 400 miliárd dolárov do iránskeho ropného, plynárenského a petrochemického priemyslu, za čo bude mať  prioritu pri podávaní ponúk na akýkoľvek nový projekt v Iráne, ktorý je spojený s týmito odvetviami. Čína tiež získa 12% zľavu a môže zadržať platby až na dva roky. Čína bude tiež schopná platiť v akejkoľvek mene, ktorú si vyberie. Odhaduje sa tiež, že Čína celkovo získa zľavy vo výške takmer 32%. Ďalší tajný prvok dohody má vojenský rozmer - Čína rozmiestni 5 000 členov svojich bezpečnostných síl priamo v Iráne.

Tieto ústupky nemajú v histórii islamskej republiky obdoby. Dohoda je pre Čínu jednoznačnou výhrou; 400 miliárd dolárov investovaných v priebehu štvrťstoročia nepredstavuje pre druhé najväčšie hospodárstvo na svete žiadnu enormnú záťaž. Na druhej strane problém, že čínska ekonomika je takmer úplne závislá od ropy z Ruska a krajín Perzského zálivu sa touto dohodou vyrieši. Čína bude mať  plnú moc nad iránskymi ostrovmi, získa prístup k iránskej rope za veľmi zľavnenú cenu a zvýši svoj vplyv a prítomnosť takmer vo všetkých odvetviach iránskeho priemyslu vrátane telekomunikácií, energetiky, prístavov, železníc a bankovníctva.



Dohodu začali kritizovať aj niektorí iránski politici a štátne noviny. Napríklad titulok v iránskych novinách Arman-e Melli prekvapivo kritizoval vládu: „Irán nie je Keňa alebo Srí Lanka (ktorá má byť kolonizovaná Čínou).“

Minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo, vo februári 2020 varoval krajiny v príhovore diplomatom a obchodným lídrom v Európskej hospodárskej komisii OSN pre Afriku v hlavnom meste Etiópie Addis Abeba, aby „si dávali pozor na autoritárske režimy s prázdnymi prísľubmi. Prinášajú korupciu, (a) závislosť.“ Iránsky novinár Shirzad Abdollahi v článku pre iránske noviny Hamdeli  s názvom „Stane sa Irán čínskou kolóniou?“ varoval predstaviteľov takto:

„Úsmevy Číňanov a Rusov sú pre Irán rovnako škodlivé a deštruktívne ako Trumpove mračenie sa. Američania otvorene vyjadrujú svoje názory, ale Číňania a Rusi sledujú svoje vlastné záujmy pod rúškom diplomatických komplimentov. Čína, Rusko, Spojené štáty, Európa a všetky krajiny sledujú svoje vlastné národné záujmy vo vzťahu k Iránu a romantické alebo nepriateľské vzťahy s Iránom nemajú zmysel.“

Mahmúd Ahmadi Bighash, člen iránskeho parlamentu, na štátnom televíznom kanáli varoval, že sa domnieva, že „navrhovaná dohoda by mala znamenať prenesenie kontroly iránskych ostrovy ( na Čínu )“.



Aj bývalý iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád poukázal na nebezpečenstvo dohody:

„Nie je správne uzatvárať tajné dohody so zahraničnými stranami bez toho, aby sa zvážila vôľa iránskeho národa. Je to proti záujmom krajiny a iránsky národ ich neuzná.“

Ahmadínedžád povedal vládnucim mulláhom:

„Vlastníte ( túto )krajinu ? Keď ju predávate na aukcii bez vedomia ľudí? Mali sme revolúciu, ( preto ) aby sa pred národom neskrývala žiadna záležitosť, a aby sa nikto nepovažoval za vlastníka národa.“

V Iráne sa ozýva poburujúca reakcia. Niektorí Iránci porovnávajú dohodu s Čínou s ponižujúcimi, koloniálnymi dohodami uzatvorenými pred islamskou revolúciou. Napríklad v roku 1872 iránsky vládca Nasir Al-Din Shah dal britskému bankárovi Barónovi Juliusovi de Reuterovi významnú kontrolu nad perzskými cestami, továrňami, ťažbou zdrojov, telegrafmi, mlynmi a iným verejným majetkom výmenou za časť príjmov počas najbližších 20 rokov. "Koncesia Reuter ( The Reuter concession ) bola taká rozsiahla, že ju dokonca aj slávni imperialisti, napríklad lord Curzon, charakterizovali ako „najkompletnejší grant, aký kedy krajina dala cudzincovi na kontrolu zdrojov."

Majid Rafizadeh upozorňuje, že vládnuci mulláti predávajú krajinu Číne, tak ako to urobili niektoré africké vlády. Peking sa nebráni uzatvárať dohody s diktátormi, ignoruje porušovanie ľudských práv a zároveň do maximálnej miery tieto ekonomiky využíva. To všetko preto, aby pokročil vo svojich vlastných globálnych hegemónnych ambíciách.