Komentár Teda Galena Carpentera (The National Interest)

Prezident USA Donald Trump má zjavne v obľube ukážky sily. Prezident Ruskej federácie Vladimír Putin zas rád argumentuje tým, že na každú silu zvonku Rusko odpovie svojou silou.

Ešte v lete pred dvomi rokmi si spravodajská agentúra AP všimla Trumpovu záľubu v hrozbe zbraňami. Bolo to v čase vrcholiacej krízy vo Venezuele. Prezident vtedy pripomenul podľa neho úspešnú diplomaciu „delových člnov“, ktorá v 80. rokoch vyústila do invázie USA na Grenadu a do Panamy. Napriek naliehaniu svojich poradcov sa Trump svojho nápadu nevzdal. Akurát - člny dostali krídla a miesto konfliktov sa nachádza v iných končinách sveta.

Počas veľmi krátkeho obdobia v niekoľkých uplynulých mesiacoch prudko vzrástol počet leteckých stretov medzi (zjednodušene) americkými a ruskými lietadlami. Tieto  majú nateraz prevažne charakter provokácií, ale čo ak sa za nimi skrýva nejaký konkrétny strategický zámer? Vo väčšine prípadov išlo o incidenty, ktorých súčasťou boli americké špionážne lietadlá, ktoré lietali v blízkosti ruského pobrežia a nad vodami Čierneho mora - pravdepodobne iba tesne v medzinárodnom vzdušnom priestore. Je to bezohľadný postup, ktorý by sa mohol ľahko rozšíriť na širšiu, veľmi nebezpečnú konfrontáciu

Paradoxom je, že dejiskom týchto stretov vzdušných bojových síl USA, NATO a Ruska je v poslednom čase oblasť a pobrežie Čierneho mora. A hlavne Rumunska, ktorého vzťahy k Moskve chladnú zo dna na deň. Paradoxom preto, lebo dnešná technická vyspelosť špionážnych satelitov si vôbec nevyžaduje niekam vysielať nejaké letecké prieskumy. Zostáva jediné logické vysvetlenie - provokácia a čakanie na protireakciu.

Iba pred pár dňami, 30. júla, ruské stíhacie lietadlo štvrtej generácie Su-27 zachytilo v tomto sektore dve americké “výzvedné” lietadlá. Blížili sa k ruskému pobrežiu, už štvrtýkrát za jediný týždeň. Piateho augusta do medzinárodných vôd nasmerovali ruskí stíhači opäť dve americké špionážne lietadlá. Analytik Antiwar.com Jason Ditz si myslí, že, „sa zdá, že USA majú rastúci záujem o Čierne more, keďže medzi Ruskom a členom NATO Rumunskom rastie napätie nad vzdušnou kontrolou nad vnútrozemím i morom.”

Americkí predstavitelia o týchto stretoch hovoria ako o “zbytočnom bezpečnostnom riziku”. Pentagon i Biely dom vždykonštatuje “ruskúj provokáciu”. Iste, konštatuje autor článku, obe strany môžu byť vinovaté za eskaláciu takýchto incidentov, avšak, treba sa pozrieť aj na to, kde sa geograficky odohrávajú. Väčšina epizód bola v Baltskom a Čiernom mori.

Je pravda, že ruské lietadlá vykonávali tiež provokatívne vzdušné “návštevy” najmä v blízkosti Aljašky, a zdá sa, že ich frekvencia sa zvyšuje . Počet takýchto udalostí je však vyvolaný prudko sa rozvíjajúcou vojenskou prítomnosťou USA pozdĺž ruských hraníc. Inými slovami, väčšina stretov sa odohráva blízko Ruska a tisíce kilometrov od americkej vlasti. Nepopierateľnou realitou je, že USA a jej spojenci NATO tlačia na Rusko, nie obrátene a aj na letecké konflikty tak treba v tomto kontexte hľadieť.

Vzhľadom na súčasný rozsah nepriateľstva voči Rusku medzi americkými mienkotvornými elitami môžu letecké “návštevy” iba zväčšiť akúkoľvek krízu, ktorá by mohla vyvolať nedozierne následky. Biely dom pred voľbami prezidenta v USA vyvíja obrovský politický a mediálny tlak, aby zaujal nekompromisný postoj proti Moskve a „ postavil sa Putinovi “. Už aj tak nebezpečná studená vojna s Ruskom by sa mohla ľahko zahriať.

Autor komentára, Ted Galen Carpenter, odborný asistent v bezpečnostných štúdiách v Cato Institute je autorom dvanástich analyitických kníh a viac ako 850 článkov o medzinárodných vzťahoch.