Komentár Anatolija Koškina (Fond strategickej kultury)

Postupim, Japonsko a Stalin

Pred začatím Postupimskej konferencie vedúcich predstaviteľov troch veľkých mocností - ZSSR, USA a Veľkej Británie - japonská vláda naďalej hľadala spôsoby, ako zabrániť Sovietskemu zväzu aby vstúpil do vojny proti Japonsku.

13.júla japonský veľvyslanec v Moskve Naotake Sato navštívil zástupcu ľudového komisára pre zahraničné veci ZSSR S.A. Lozovského a odovzdal mu list adresovaný ľudovému komisárovi V.M. Molotovovi. V liste bola oznámená vôľa japonského cisára vyslať do ZSSR ako jeho oficiálneho zástupcu bývalého predsedu vlády Japonska, člena cisárskej rodiny, princa Fumimara Konoeho. Bola poslaná aj písomná správa od Hirohita o jeho túžbe „ukončiť vojnu“. Sovietska vláda už bola informovaná veľvyslancom Satom o ochote a túžbe japonskej vlády "ísť od uzavretia dohody, až po pakt o neútočení ."

Súhlas s príchodom Konoeho do Moskvy by znamenal začiatok oficiálnych rokovaní medzi Moskvou a Tokiom. Stalin však považoval za účelné vyhnúť sa akýmkoľvek kontaktom so zástupcami japonskej vlády.

Zverejnenie Postupimskej deklarácie 26. júla 1945, v ktorom sa Japonsko vyzýva k bezpodmienečnej kapitulácii, postavilo japonskú vládu pred možnosť voľby: súhlasiť s podmienkami kapitulácie alebo pokračovať vo vojne. Absencia podpisu Sovietskeho zväzu pod deklaráciou,  do značnej miery určila  postoj japonskej vlády pozdržala japonských vodcov aby ju okamžite prijali a  umožnila im udržať si nádej na možnosť pokračovať vo vojne, pretože v Japonsku bola nevyhnutnosť porážky spojená iba so vstupom do ZSSR do vojny. Japonský minister zahraničných vecí Shigenori Togo telegrafoval  27. júla veľvyslancovi Satovi: „Postoj, ktorý zaujal Sovietsky zväz vo vzťahu k spoločnému vyhláseniu v Postupime, bude odteraz ovplyvňovať naše kroky . “ Veľvyslanec dostal pokyn, aby bezodkladne zistil „Aké kroky podnikne Sovietsky zväz proti japonskej ríši .“

Dňa 28. júla, japonská vláda odmietla Postupimskú deklaráciu, a  oznámila svoj zámer "pokračovať ďalej až k úspešnému ukončeniu vojny ." Za týchto podmienok nedávalo zmysel ďalej pokračovať v zisťovaní postoja sovietskej vlády. Tokio sa napriek tomu snažilo využiť poslednú šancu na sprostredkovanie Stalina, s cieľom  vyhnúť sa bezpodmienečnej kapitulácii. Vec dospela k tomu, že japonská vláda požiadala vládu ZSSR, aby uviedla svoje „priania a pokyny“. Moskva vedela, že japonská vláda je pripravená vrátiť Kurilské ostrovy a Južný Sachalin, ktoré predtým patrili Rusku a urobiť ďalšie vážne ústupky, ak by Sovietsky zväz zachoval neutralitu.

O odhodlaní  ísť na takéto ústupky oznámil 30. júla námestníkovi ministra zahraničných vecí ZSSR Lozovskému, veľvyslanec Sato Bola predložená požiadavka, aby v rokovaniach s predstaviteľmi spojeneckých štátov v Postupime, Stalin zaujal k  Japonsku kladný postoj a zohľadnil jeho želania. Dňa 31. júla informoval Lozovsky  veľvyslanca ZSSR v Tokiu J. A. Malika o  obsahu rozhovoru so Satom nasledujúcim spôsobom:

„30. júla ma Sato kontaktoval kvôli odpovedi na otázku sprostredkovania.

Povedal som, že odpoveď trvá určitý čas. Dnes, žiaľ, nemôžem dať veľvyslancovi odpoveď.

Sato uviedol, že  26. júla Truman, Churchill a Čankajšek (Ťiang Ťie-š') uverejnili výzvu japonskej  vláde, ktorá obsahovala úmysel  vnútiť Japonsku  bezpodmienečnú kapituláciu. Avšak japonská vláda sa drží svojho zámeru. Japonsko sa za takýchto podmienok nemôže vzdať. Ak sa zachová česť a existencia Japonska, japonská vláda prejaví veľmi veľký zmierlivý postoj na ukončenie vojny. Sato žiada súdruha Stalina, aby tieto želania vzal do úvahy. Sato pokračoval v objasňovaní, že Konoe je a ceste s veľkými právomocami, aby si v širokom rozsahu vymieňal názory so sovietskou vládou  v otázke, ako chce japonská vláda obnoviť mier na Ďalekom východe. Chce vedieť, či sovietska vláda bude mať nejaké priania  alebo pokyny.

Na záver Sato uviedol, že má obavy, že výzva  Trumana, Churchilla a Čankajšeka by mohla narušiť sprostredkovanie.. Keďže však lídri sovietskej vlády sú v Berlíne, dúfa, že tejto otázke venujú primeranú pozornosť a odstránia prekážky. Sato ma požiadal, aby som na tom čo najskôr upozornil sovietsku vládu.

Povedal som, že sa pokúsim upozorniť na jeho žiadosť sovietsku vládu ešte dnes, ak sa vyskytne najmenšia príležitosť.“

V tom čase však sovietske vedenie urobilo konečné rozhodnutie postaviť sa proti Japonsku na stranu spojencov. Diplomatické kroky japonskej vlády preto už pre Stalina nemali význam. Následne bývalý minister zahraničných vecí Togo pripustil, že japonské snahy zapojiť ZSSR do úlohy sprostredkovateľa na konci vojny boli oneskorené a nemohli viesť k úspechu. Togo vo svojich spomienkach napísal:

„... Postoj Japonska a najmä japonskej armády po mnoho rokov vzbudzovali najsilnejšie podozrenie Rusov a podmienili  ich pevné odhodlanie neutralizovať našu krajinu. Preto Japonsko nielenže nemohlo prechovávať reálne nádeje na akúkoľvek láskavosť od ZSSR, ale malo pochopiť, že keď sa vyčerpanie jeho národného potenciálu počas vojny stane očividným, pravdepodobne namiesto vyjednávania s ním by sa Sovietsky zväz  definitívne spojil so Spojenými štátmi a Anglickom, aby sa zúčastnil na delení plodov víťazstva. V čase, keď bol ZSSR zviazaný úzkymi väzbami s Amerikou a Anglickom, bolo už bolo príliš neskoro na to, aby sme urobili akékoľvek plány v snahe podnietiť ho, aby konal v našich záujmoch. Dokonca aj naše snahy presvedčiť ZSSR, aby sa držal neutrality, mohli byť odmenené iba keby boli uplatnené v čase, keď si Japonsko stále zachovalo určité rezervy moci. Alebo ak by  bolo ochotné ponúknuť quid pro quo (niečo za niečo) za akýkoľvek druh pomoci. V tomto momente bolo dôležité zabezpečiť, aby sa v samotnom Japonsku dosiahol konsenzus v daných aspektoch tohto problému. “

S názorom bývalého ministra sa dá iba čiastočne súhlasiť. Tým že zdôraznil, že ​​hlavným cieľom sovietskeho vedenia pri vstupe do vojny bola túžba „podieľať sa na delení plodov víťazstva“., Togo odvádza čitateľa od podstatnej veci. Podstata  je v tom, že sa Sovietsky zväz v prvom rade snažil čo najskôr ukončiť vojnu, splniť si spojenecké povinnosti a porazením militaristického Japonska dlhodobo zaistiť bezpečnosť svojich ďalekovýchodných hraníc. Pokiaľ ide o „plody víťazstva“, ZSSR ich mohol prijať aj bez toho, aby vstúpil do vojny v prípade odklonu od spojeneckých záväzkov. To, že sovietske vedenie odmietlo veľkorysé japonské návrhy svedčí o čestnosti Moskvy, o túžbe vykoreniť mizantropickú ideológiu nielen nemeckého fašizmu, ale aj japonského militarizmu, pre ktorý bola  vojenská porážka nositeľov tejto ideológie nevyhnutná.

V úplnom súlade s prísľubom daným spojencom na Kryme, presne tri mesiace po kapitulácii Nemecka, 8. augusta,  ZSSR vyhlásil Japonsku vojnu.

Stalin nechcel dovoliť, aby bol ZSSR odsunutý z povojnového politického usporiadania vo východnej Ázii a predovšetkým v Číne. Nemohol si pomôcť, ale vedel, alebo aspoň hádal, že Američania tu chceli po vojne zaujať dominantné postavenie a vytlačiť odtiaľ všetkých ostatných, vrátane ich spojencov počas vojny - Veľkú Britániu, Francúzsko a samozrejme ZSSR. Už počas káhirskej konferencie 23. novembra 1943 americký prezident Franklin Roosevelt v rozhovore medzi štyrmi očami s Čankajšekom navrhol, aby čínsky vodca po vojne uzavrel americko-čínsku vojenskú alianciu, ktorá umožňovala po celej Číne, vrátane  sovietskych hraníc, rozmiestniť americké vojenské základne. Čankajšek tento návrh s nadšením  privítal. Pri tom by sa  Port Arthur a niekoľko ďalších strategicky dôležitých oblastí dostali pod priamu americkú správu. Kórejský polostrov mal byť okupovaný a držaný spoločne americkými a čínskymi jednotkami. Obaja vedúci predstavitelia sa tiež zhodli na tom, že Francúzsko stratí svoje kolónie v juhovýchodnej Ázii. Roosevelt sľúbil, že bude spolupracovať s vládou Čankajšeka pri odstraňovaní britského vplyvu v Číne (Hongkong, Šanghaj, Kantón). Malajzia, Barma a India sa tiež mali stať zónami dominantného vplyvu USA. So svojej strany sa Čankajšek domáhal pomoci Spojených štátov pri začleňovaní Mongolskej ľudovej republiky do Číny. Roosevelt súhlasil, že v tejto veci bude rokovať so ZSSR.

Jednostranný vstup amerických vojsk do Číny by bol spojený s porážkou komunistických síl v tejto krajine a vytvorením proamerického režimu priamo na hraniciach ZSSR. Aj keď sa Stalin vyhýbal otvorenému prejavu podpory Čínskej komunistickej strane, v boli o moc sa spoliehal  predovšetkým na Mao Ce-tunga. Preto vstup Sovietskeho zväzu do vojny na Ďalekom východe sledoval úlohu nielen urýchlenej porážky japonských ozbrojených síl, ale aj upevnenia vojensko-strategických a geopolitických pozícií ZSSR vo východnej Ázii.