Komentár Alexandra Dudčaka (Fond strategickej kultúry)

O vytvorení dlhodobého „horúceho miesta“ vo východnej Európe na hranici s Ruskou federáciou

Boj o vplyv a kontrolu nad územím, ktoré sa dnes nazýva Ukrajinou, Západ vedie už dlho. Po páde ZSSR prešla táto aktivita do otvorenej fázy s použitím nevojenských metód prostredníctvom tzv. „mäkkej sily“. S pomocou mimovládnych organizácií, práce tajných služieb a zapojenia súčasných politikov do medzinárodných programov sa vytvorila silná lobby, ktorá rozpracovávala záujmy kolektívneho Západu na Ukrajine. Náležitá opozícia na toto dianie zo strany Moskvy nebola.

Rozdiely vo výsledkoch vývoja ukrajinského štátu a hospodárstva pri orientácii na Západ a pri obnove vzťahov s bývalými republikami ZSSR vykazovali stále výraznejšie rozdiely. Pragmatizmus ekonomických prístupov za éry prezidenta L. Kučmu a predsedu vlády V. Janukovyča sa prejavil vo veľmi vysokých mierach rastu HDP - 9,3% v roku 2003 a 12,6% v roku 2004. Prozápadná administratíva Viktora Juščenka prudko spomalila vývoj Ukrajiny a zastavila vstup Ukrajiny do colnej únie, čo by bolo pre Ukrajinu mimoriadne výhodné. Urobilo sa to výlučne v záujmoch Západu.

Zníženie kooperatívnych vzťahov a partnerstiev s Ruskou federáciou za Juščenka zasadilo vážnu ranu pre znalostné odvetvia ukrajinskej ekonomiky. Tempo jej rastu sa výrazne znížilo, spoločné rusko-ukrajinské projekty v oblasti konštrukcie lietadiel, energetiky a stavby lodí boli sabotované. Vojensko-technická spolupráca bola nenávratne poškodená zradou Kyjeva - prevodom modelov vojenskej techniky, ktoré slúžili Ozbrojeným silám RF, na Američanov.

Posledná šanca pre rozvoj Ukrajiny ako krajiny s vyspelými technológiami a uzavretými cyklami výroby špičkových technológií bola daná krajine v decembri 2013. Vtedy Kyjev a Moskva podpísali dohody, podľa ktorých by ukrajinská ekonomika mohla dostať silný impulz na rozvoj a obyvateľstvo by si mohlo výrazne zvýšiť životný štandard. Plánovalo sa vytvorenie asi 80 jednotiek lietadiel An-124 ‘’Ruslan’’, ktoré mali byť vybavené motormi vyrábanými záporožskou spoločnosťou Motor Sič (ktorá sa teraz bude predávať Číne, alebo ju získajú Američania a bude likvidovaná ako zbytočný konkurent).

Celkovo by Ukrajina získala približne 13 miliárd dolárov iba vďaka spolupráci s Ruskou federáciou v sektore letectva. Znovu sa objavili vyhliadky na projekt An-70. Plánovalo sa vybudovanie dvoch jadrových reaktorov pre ukrajinské jadrové elektrárne a potvrdzovali sa plány na výstavbu závodu na výrobu jadrového paliva. Ukrajina získala pôžičku vo výške 15 miliárd dolárov za výhodných podmienok, bez politických podmienok a potreby zmeniť vnútroštátne právne predpisy, ako v prípade spolupráce Ukrajiny s MMF. 

Ukrajina rovnako dostala 1,5-násobné zníženie súčasných cien plynu. Investície v bankovom sektore boli plánované na približne 4 miliardy dolárov, bol podpísaný dokument o výstavbe dopravného prechodu cez Kerčský prieliv a o ďalšom zjednodušení prekračovania rusko-ukrajinskej hranice. Nebolo súdené, aby sa toto všetko naplnilo. Možno, okrem mosta cez Kerčský prieliv, ale už bez účasti Ukrajiny.

Nasledoval februárový štátny prevrat, na základe ktorého bol prezident Janukovič zosadený z funkcie a Ukrajina sa dostala pod kontrolu (polo)koloniálnej správy.

Najotvorenejšie rozpory medzi záujmami ukrajinského ľudu a prozápadnou politikou Kyjeva sa prejavili v energetickom sektore. Ukrajina zdedila od ZSSR 95% plynovodov na vývoz zemného plynu z Ruskej federácie do Európy, ktoré boli zdrojom stáleho príjmu a zároveň dôvodom na vydieranie Ruska „monopolným prepravcom“. Ukrajina niekedy vykonala nesankčný odber ruského plynu z plynovodnej siete, ale nakoniec sa problémy vyriešili rokovaním a dobré susedstvo sa stále zachovalo.

Počas všetkých týchto rokov mali vzťahy medzi Ukrajinou a Ruskom výrazné politické podtexty. Keď sa k moci dostal Juščenko, tak sa u ukrajinskych vládnych orgánov prejavila nová tendencia - uprednostňovať nie hospodárske záujmy štátu, ale politickú výhodnosť, častokrát priamo na úkor Ukrajiny. Takže, v decembri 2005 bolo oznámené, že Ukrajina bude nakupovať ruský plyn za peniaze, bez použitia bártrových platieb. Bolo to zrieknutie sa výhodných podmienok pre Ukrajinu v záujme spoločností obchodujúcich s plynom.

Ukrajinskí obchodníci s plynom prijali na ochranu svojich záujmov aj mimoriadne riskantné opatrenia. Nezmazateľnou škvrnou v rusko-ukrajinských vzťahoch s plynom zostane úplné zastavenie tranzitu ruského plynu cez územie Ukrajiny v januári 2009. Pauza trvala 13 dní - od 7. do 20. januára, mala však ďalekosiahle následky. 

Ukrajina sa opäť ukázala ako nespoľahlivá tranzitná krajina a v Kyjeve sa začalo trestné konanie proti premiérke Ukrajiny Júlii Tymošenkovej, ktora podpísala priamu dohodu o dodávkach a tranzite plynu na roky 2009 - 2019. Vtedajší ukrajinský premiér N. Azarov uviedol, že kroky Tymošenkovej vlády spôsobili „štátu škodu“ vo výške 100 miliárd hrivien. Takže Rusko muselo vybudovať alternatívne trasy na dodávky plynu do Európy.

Tím, ktorý sa dostal v Kyjeve k moci v dôsledku štátneho prevratu z februára 2014, v skutočnosti pozostával z nominantov demokratickej administratívy Baracka Obamu. Členmi tejto organizovanej zločineckej skupiny boli Oleksandr Turčynov, ktorý zastával funkciu, ktorá nezodpovedala Ústave Ukrajiny “dočasného prezidenta’’ a ktorý vydal rozkaz na začatie vojny v Donbase; A. Avakov, ktorý sa stal ministrom vnútra bez právneho vzdelania a pracovných skúseností v orgánoch činných v trestnom konaní; A. Jaceňuk, ktorý bol signatárom Dohody o urovnaní politickej krízy a nenaplnil ju; P. Porošenko- účastník prevratu, ktorý sa neskôr stal prezidentom Ukrajiny; agent CIA V. Nalivajčenko sa vrátil na post šéfa Ukrajinskej bezpečnostnej služby - SBU (na tejto pozícii za Juščenka odovzdával diplomy absolventom Akadémie SBU spolu s veľvyslancom USA Williamom Taylorom).

Členovia „tímu“ v úlohe najatých manažérov začali konať v záujmoch amerického zamestnávateľa, pričom hájili aj záujmy osobného zisku. Kroky, ktorými drancovali svoju vlastnú populáciu, vysvetľovali „záujmami zabezpečenia nezávislosti od Ruska“ a kladením odporu „krajine-agresorovi“.

Vynašli sa aj vo vonkajšej agresii, nazvali ju odporom veľkej časti obyvateľstva, ktorá nesúhlasila s prevratom. Časť obyvateľstva spolu s územím sa rozhodla hladať záchranu v Rusku a zmeniť jurisdikciu Krymského polostrova; druhá časť bola nútená chopiť sa zbrane. Nové vládne orgány pripisovali všetky ťažkosti hospodárstva vojne a začali represie voči každému, koho podozrievali z nelojálnosti k novému režimu.

Obyvatelia teritórií, ktoré sú kontrolované Kyjevom a mimo kontroly Kyjeva nepotrebujú ozbrojený konflikt v Donbase. Vojna spôsobuje obrovské škody ekonomike, aj spoločnosti a umelo mení dobrých susedov na nepriateľov. A výhodu opäť získavajú tí, ktorí boli organizátormi štátneho prevratu na Ukrajine - Spojené štáty americké, ktoré úspešne vytvorili dlhodobé „horúce miesto“ vo východnej Európe na hranici s Ruskou federáciou.