Keď sa panika kvôli koronavírusu stále rozširuje, musíme urobiť konečnú voľbu - buď uzákoníme najbrutálnejšiu logiku prežitia najvhodnejších alebo nejaký druh znovuobjaveného komunizmu s globálnou koordináciou a spoluprácou, píše vo svojom komentári Slavoj Zizek.

Naše médiá donekonečna opakujú vzorec: „Žiadna panika!“ A potom sa dostávame k správam, ktoré určite "nevyvolajú" paniku. Situácia sa podobá situácii, ktorú si pamätám zo svojej mladosti v komunistickej krajine: keď vládni úradníci ubezpečovali verejnosť, že nie je dôvod na paniku, všetci sme vzali tieto uistenia ako jasné signály, že oni sami boli v panike.

Je to príliš vážne, aby sme strácali čas panikou

Panika má svoju vlastnú logiku. Skutočnosť, že v Spojenom kráľovstve z dôvodu paniky kvôli koronavírusu zmizli z obchodov dokonca aj posledné rolky toaletného papiera, mi pripomína divný incident s toaletným papierom z mojej mladosti v socialistickej Juhoslávii. Zrazu sa začala šíriť zvesť, že v obchodoch nebolo dosť toaletného papiera. Úrady okamžite vydali ubezpečenie, že existuje dostatočný toaletný papier na bežnú spotrebu, a prekvapivo to pravda bola, pričom väčšina ľudí tiež verila, že to pravda je.

Priemerný spotrebiteľ však uvažoval nasledujúcim spôsobom: Viem, že je dosť toaletného papiera a fáma je nepravdivá, ale čo keď niektorí ľudia berú túto fámu vážne a v panike začnú nakupovať nadmerné zásoby toaletného papiera, čím sa spôsobí skutočný nedostatok toaletného papiera? Takže radšej si idem nakúpiť rezervy, poznamenáva vo svojom komentári Slavoj Zizek.



Dokonca nie je potrebné uveriť tomu, že niektorí iní berú fámu vážne - stačí predpokladať, že iní veria, že existujú ľudia, ktorí fámu berú vážne - účinok je rovnaký, a vďaka tomu sa uskutoční nedostatok toaletného papiera v obchodoch. Nedeje sa niečo podobné dnes vo Veľkej Británii (a tiež v Kalifornii)?

Zvláštnym náprotivkom tohto druhu pretrvávajúcej nadmernej paniky je úplná absencia paniky, ktorá by bola úplne opodstatnená. V posledných niekoľkých rokoch, po epidémiách SARS a ebola, nám bolo znovu povedané, že nová oveľa silnejšia epidémia je len otázkou času. Aj keď sme boli racionálne presvedčení o pravdivosti týchto hrozných predpovedí, nejako sme ich nebrali vážne a neochotne sme nekonali a nezaoberali sa serióznymi prípravami - jediné miesto, s ktorým sme sa nimi zaoberali, bolo v apokalyptických filmoch.

Tento kontrast nám hovorí, že panika nie je správnym spôsobom, ako čeliť skutočnej hrozbe. Keď reagujeme panicky, neberieme hrozbu príliš vážne. Naopak, my to banalizujeme. Len sa zamyslite nad tým, aké smiešne je nadmerné nakupovanie kotúčov toaletného papiera - akoby uprostred smrtiacej epidémie záležalo na dostatočnom množstve toaletného papiera. Aká by teda mala byť primeraná reakcia na epidémiu koronavírusu? Čo by sme sa mali naučiť a čo by sme mali urobiť, aby sme to vážne konfrontovali?

Čo myslím tým komunizmom

Keď som navrhol, že epidémia koronavírusu môže znovu oživiť život komunizmu, moje tvrdenie bolo, ako sa očakávalo, zosmiešňované. Aj keď sa zdá, že silný prístup čínskej vlády ku kríze fungoval - prinajmenšom to fungovalo oveľa lepšie ako v Taliansku, stará autoritárska logika komunistov pri moci jasne preukázala svoje obmedzenia.

Jednou z nich bolo, že strach zo zlých správ pre mocných (a pre verejnosť) prevažuje nad skutočnými výsledkami - to bol zjavne dôvod, prečo tí, ktorí prvýkrát zdieľali informácie o novom víruse, boli údajne zatknutí, a existujú správy, ďalej pokračuje vo svojom komentári Slavoj Zizek.

„Tlak na to, aby sa Čína po koronavíruse opäť vrátila do práce, obnovuje staré pokušenie: údaje o údržbe ukazujú, čo vyššie postavení predstavitelia chcú vidieť,“ uvádza správa Bloomberg.

„Tento jav sa odohráva v provincii Če-ťiang, priemyselnom stredisku na východnom pobreží, v podobe spotreby elektrickej energie. Najmenej tri mestá dali miestnym továrňam za ciel, aby sa zamerali na spotrebu energie, pretože podľa údajov, ktoré ľudia poznajú, používajú ich na oživenie výroby. Niektorých podnikateľov to viedlo k tomu, aby prevádzkovali strojové zariadenia, aj keď ich zariadenia zostávali prázdne,“ tvrdili ľudia.



Môžeme tiež hádať, čo bude nasledovať, keď tí, ktorí sú pri moci, si všimnú toto podvádzanie: miestni manažéri budú obvinení zo sabotáže a budú prísne potrestaní, čím by sa zopakoval začarovaný cyklus nedôvery. Takže ak to nie je komunizmus, čo mám na mysli, čo mám na mysli pod pojmom komunizmus? Stačí si prečítať verejné vyhlásenia WHO.

Vedúci WHO Dr. Tedros Adhanom Ghebreyesus minulý týždeň uviedol, že hoci orgány verejného zdravotníctva na celom svete sú schopné úspešne bojovať proti šíreniu vírusu, organizácia je znepokojená tým, že v niektorých krajinách úroveň politického záväzku nezodpovedá úrovni ohrozenia. „Toto nie je cvičenie. Toto nie je čas vzdať sa. Toto nie je čas na ospravedlnenie. Toto je čas na vytiahnutie všetkých stopiek. Krajiny plánujú takéto scenáre už celé desaťročia. Teraz je čas konať podľa týchto plánov,“ uviedol Tedros. „Túto epidémiu je možné potlačiť, ale iba kolektívnym, koordinovaným a komplexným prístupom, ktorý zapája celú vládnu mašinériu," dodal vedúci WHO.

Možno dodať, že takýto komplexný prístup by mal ďaleko presahovať mechanizmus jednotlivých vlád: mal by zahŕňať miestnu mobilizáciu ľudí mimo štátnej kontroly, ako aj silnú a účinnú medzinárodnú koordináciu a spoluprácu.



Ak bude niekoľko tisíc ľudí hospitalizovaných pre problémy s dýchaním, bude potrebný obrovský počet dýchacích prístrojov a aby sa dostali, štát by mal priamo zasiahnuť rovnakým spôsobom, ako zasahuje v podmienkach vojny, keď sú potrebné tisíce zbraní, a to by sa mal spoliehať na spoluprácu iných štátov.

Rovnako ako vo vojenskej kampani by sa informácie mali zdieľať a mali by sa plne koordinovať - ​​toto je všetko, čo myslím dnes pod pojmom „komunizmus“, alebo, ako to skonštatoval Will Hutton: „Teraz jedna forma neregulovanej globalizácie voľného trhu s jej sklonom pre krízu a pandémiu určite zomiera. Zrodila sa však iná forma, ktorá uznáva vzájomnú závislosť a nadradenosť kolektívnych akcií založených na dôkazoch.“

Teraz prevláda postoj „každá krajina sama za seba“: „Existujú národné zákazy vývozu kľúčových výrobkov, ako sú zdravotnícke potreby, pričom krajiny upadajú do svojej vlastnej analýzy krízy v dôsledku lokalizovaného nedostatku a náhodného, ​​primitívneho prístupu,“ napísal Will Hutton pre portál Guardian.



Epidémia Covid-19 nesignalizuje iba hranicu globalizácie trhu, ale ešte aj fatálnejšiu hranicu nacionalistického populizmu, ktorá sa nachádza na úplnej štátnej suverenite: keďže Amerika môže byť zachránená iba prostredníctvom globálnej koordinácie a spolupráce.

Nepredstavujem tu utópiu, neodvolávam sa na idealizovanú solidaritu medzi ľuďmi - naopak, súčasná kríza jasne ukazuje, ako je globálna solidarita a spolupráca v záujme prežitia všetkých a každého z nás, a ako je to s egoistickým rozhodovaním. A nie je to len koronavírus: Čína sama pred niekoľkými mesiacmi trpela obrovskou chrípkou ošípaných a potom bola ohrozená perspektívou invázie svätojánskeho kobyliek. Navyše, ako poznamenal Owen Jones: klimatická kríza zabíja oveľa viac ľudí na celom svete ako koronavírus, ale panika okolo toho nie je.



Z cynického vitalizmu by bolo v pokušení vidieť koronavírus ako prospešnú infekciu, ktorá umožňuje ľudstvu zbaviť sa starých, slabých a chorých, ako napríklad vytiahnutie polozhnitej buriny, a tak prispieť ku globálnemu zdraviu.

Široký komunistický prístup, ktorý obhajujem, je jediný spôsob, ako môžeme skutočne zanechať také primitívne vitalistické stanovisko. Známky obmedzovania bezpodmienečnej solidarity sú už rozpoznateľné v prebiehajúcich diskusiách, ako v nasledujúcej poznámke o úlohe „troch múdrych“, ak sa v Spojenom kráľovstve udejú katastrofickejšie zmeny: „Pacientom s NHS by sa mohla počas života odmietnuť život zachraňujúca starostlivosť. Podľa takzvaného protokolu „troch múdrych“ by boli traja vedúci konzultanti v každej nemocnici nútení rozhodovať o pridelení starostlivosti, ako sú ventilátory a postele, v prípade, že by boli nemocnice ohromené pacientmi."

Na aké kritériá sa budú „traja múdri muži“ spoliehať? Obete najslabších a najstarších? A táto situácia neotvorí len priestor pre obrovskú korupciu? Nenaznačujú také postupy, že sa pripravujeme na prijatie najbrutálnejšej logiky prežitia najvhodnejších? Takže opäť, konečná voľba je: zákon džungle alebo nejaký druh znovuobjaveného komunizmu, na záver dodáva vo svojom komentári Slavoj Zizek.