Nezastaví to izraelské plány na anexiu, ale v tomto okamihu by to bol zásadný krok správnym smerom

V januári, keď Trumpova administratíva oficiálne predstavila svoj dlho očakávaný mierový plán pre izraelsko-palestínsky konflikt - známy ako „dohoda storočia“ - nebol žiadny Palestínčan nikde prítomná a palestínčania dokonca ani neboli pozvaní na tlačovú konferenciu Bieleho domu. Prezident Trump sa o javisko podelil s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom a nadšene prešli 181 stránkovým dokumentom, ktorý predstiera, že slúži ako návod pre dvojštátne riešenie, ale v skutočnosti to je iba „odovzdávací dokument“, ktorý popiera palestínske práva a uznáva nároky Izraela na nezákonne osídlené oblasti, píše vo svojom komentári Sam Bahour pre theguardian.com.

Svet bol šokovaný. Európa bola ohromená. USA verejne žiadali anexiu veľkých častí Západného brehu.

Dohoda spochybnila európske vnímanie toho, či sú USA spôsobilým arbitrom. Z historického hľadiska Spojené štáty monopolizovali proces riešenia konfliktov v regióne, pričom legitimita bola odvodená od ich žiadosti o dodržiavanie medzinárodného konsenzu o dvojštátnom riešení založenom na dohodách z roku 1967. Zatiaľ čo USA presadzovali „spravodlivý a trvalý mier založený na vízií dvojštátneho systému,“ Európa sa s radosťou stiahla do úzadia pri riešení lokálnych konfliktov a pumpovala miliardy eur na pomoc palestínskmu územiu, aby ho udržala solventným zatiaľ čo sa vyhýba zodpovednosti.

Dohoda storočia postavila EÚ a jej členské štáty do zložitej situácie. Mohla by buď zrevidovať svoje politiky, aby sa zhodovali s politikami predloženými USA, alebo vyjadriť námietky. Nová vláda v Izraeli stanovila dátum - 1. júla - na začiatok anexie. Keď sa to stalo všeobecným vedomím, Európa začala otvorene hovoriť o sankciách.



Pred 1. júlom parlamenty v Belgicku, Holandsku a Nemecku prijali rezolúcie týkajúce sa represívnych opatrení, ak by malo prísť k anexií. Josep Borrell, vedúci zahraničnej politiky EÚ, varoval pred „dôležitými dôsledkami“ pre vzťahy medzi EÚ a Izraelom. EÚ je najväčším obchodným partnerom Izraela, pričom celkový obchod dosiahol v roku 2017 približne 36,2 miliárd EUR.

Hrozba ekonomických sankcií by pravdepodobne prinesla oveľa väčšiu váhu ako špekulatívne diskusie o akademických a diplomatických bojkotoch. Sankcie na federálnej (EÚ) úrovni sú však z rôznych dôvodov naďalej „zhodené zo stola“. Vyšetrovanie agentúry Reuters odhalilo, že „neexistuje jasná stratégia EÚ o tom, ako zastaviť izraelský plán alebo ako zmysluplne reagovať, ak bude anexia pokračovať“.

Počiatočný dátum pre začiatok anexie uplynul a problém sa začal tlačiť do budúcnosti. Dá sa predpokladať, že EÚ si vydýchla. Existuje dokonca malá nádej, že prezidentské voľby v USA v novembri vyhrá Trumpov oponent a Trump a celý jeho tím bude oddelený od moci, čím sa americká politika vráti späť do súladu s medzinárodným konsenzom.

Palestína bude naďalej okupovaná, bude sa pokračovať v budovaní osád a každodenný život bude pre Palestínčanov obohnaných stenou stále viac neznesiteľný. EÚ sa však bude cítiť bezpečne a pohodlne s vedomím, že USA sa zaviazali k riešeniu dvojštátnemu riešeniu a stále „na tom pracuje“. Ak teda uznáme, že na federálnej úrovni je Európa impotentná, čo môžu jednotlivé členské štáty EÚ urobiť vzhľadom na naliehavosť situácie, ktorá je pred nami?



Odpoveď je jednoduchá: ( mali by ) uznať nezávislý palestínsky štát skôr, ako sa uskutoční izraelská anexia. Štáty EÚ by síce netvorili históriu, ale pripojili by sa k väčšine sveta vrátane Švédska, k prvému členskému štátu EÚ, ktorý uznal Palestínu.

V decembri 2019 luxemburský minister zahraničia Jean Asselborn napísal Borrellovi list, v ktorom uviedol, že nastal správny čas na uznanie palestínskeho štátu. Takýto krok, tvrdil, „by nebol láskavosťou..., ale jednoduchým uznaním práva palestínskeho ľudu na ich štát. V žiadnom prípade by to nebolo namierené proti Izraelu.“

Uznávanie štátov je čisto bilaterálna otázka štátu, ktorá si nevyžaduje schválenie alebo jednotu na federálnej úrovni. Uznanie Palestíny poskytuje členským štátom EÚ šancu podčiarknuť svoj záväzok voči riešeniu dvojštátneho systému ako jedinému uskutočniteľnému riešeniu. Týmto krokom by sa štáty EU postavili proti izraelským plánom na anexiu územia, čím by jednoznačne preukázali dodržiavanie medzinárodného práva - nehovoriac o práve EÚ - a neuznávali by „zákon džungľe“ dlhodobej vojenskej okupácie.

Uznanie Palestíny nie je také sporné ako sankcie, hoci sankcie sú konečným nástrojom potrebným na zosúladenie Izraela s medzinárodným právom. Dvojstranné uznanie môžu schváliť a ratifikovať jednotlivé štátne parlamenty. Na tom území sa nič nezmení a okupácia bude pokračovať aj v nasledujúci deň po uznaní, ale po právnej stránke sa hra dramaticky zmení. Uznaním palestínskeho štátu môžu budúce izraelské pokusy o anexiu, krajiny EÚ vnímať ako dobytie inej krajiny násilím. V súčastnosti Izrael vyhlasuje, že rozširuje svoju suverenitu vojenskou silou nad okupovaným územím. Mohol by to byť krok, ktorý prichádza príliš neskoro, ale bol by to aspoň krok správnym smerom.

Sam Bahour je palestínsko-americký obchodný konzultant z Rámaláhu / Al-Bireh v okupovanej Palestíne. Je politickým poradcom Palestínskej politickej siete Al-Shabaka