Pre Ameriku nemá medzinárodné právo žiadny význam. Podľa názoru Washingtonu sa to týka iných krajín, ale nie ich. Toto odôvodnené vyhlásenie OSN je žiaľ v konečnom výsledku bezvýznamné, píše vo svojom komentári na rt.com Scott Ritter.

Na papieri to znie veľmi senzačne: „... jeden útok, jedno alebo dve zacielené autá, zabitých 10 jednotlivcov v krajine, ktorá nie je agresívna, pričom pri incidente boli ľudia, ktorí nevedeli o medzinárodnom ozbrojenom konflikte a neboli naň pripravení.“

Týmito slovami Agnes Callamardová, osobitná spravodajkyňa OSN pre mimosúdne, sumárne alebo svojvoľné popravy, opísala atentát na Kásema Solejmáního v správe, ktorá bola predložená Rade pre ľudské práva.

Callamardovej správa sa zaoberala širokou témou „mimosúdnych, sumárnych alebo svojvoľných popráv“ a zamerala sa najmä na použitie ozbrojených bezpilotných lietadiel na cielené zabíjanie. Poznamenala, že takéto činy sa vykonávajú konvenčnými prostriedkami, ako sú špeciálne operačné sily, a preto jej správa „obsahuje zistenia uplatniteľné na všetky formy cieleného zabíjania bez ohľadu na ich metódu“.



Callamardová vo svojej správe označila atentát (tj „cielené zabitie“) generála Solejmáního za „prvý známy incident, pri ktorom sa štát [napr. USA] odvolával na sebaobranu ako na odôvodnenie útoku proti štátu - na území iného štátu, čo implikuje zákaz použitia sily v článku 2 ods. 4 Charty OSN.“ Kde sa vyhlasuje: „Všetci členovia sa v medzinárodných vzťahoch zdržia hrozby alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu alebo akýmkoľvek iným spôsobom, ktorý je v rozpore s cieľmi Organizácie Spojených národov.“

Callamardová označila Solejmáního vraždu americkým bezpilotným lietadlom za „svojvoľné zabitie“, pričom poznamenala, že zatiaľ čo USA tvrdili, že útok bol reakciou na „eskalujúcu sériu ozbrojených útokov v posledných mesiacoch“ zo strany Iránu, americké tvrdenie „nedokáže popísať ani jeden prebiehajúci útok.“

Namiesto toho Callamardová opisuje rad samostatných a zreteľných útokov, ktoré samy osebe nesúvisia v čase alebo vôbec. Okrem toho USA napadnutím Solejmáního na irackej pôde bez súhlasu Iraku porušili irackú „územnú celistvosť“.

Callamardová svoje tvrdenia obhajuje jazykom medzinárodného práva a pripomína, že rôzne medzinárodné súdy „preukázali, že záväzky vyplývajúce z ustanovení o ľudských právach sa môžu v zásade vzťahovať na konanie štátu mimo jeho územia“. Okrem toho, ako uvádza osobitná spravodajkyňa OSN, Výbor pre ľudské práva, ktorému podáva správu, „ustanovil, že zmluvný štát je povinný rešpektovať a zabezpečiť právo na život všetkých osôb, ktorých právo na život je ovplyvnené ich vojenskými alebo inými činnosťami, pričom majú byť uskutočnené primerane predvídateľným spôsobom.“ Táto povinnosť sa vzťahuje aj na útoky bezpilotných lietadiel a ich ciele, ktoré patria do jurisdikcie štátu prevádzkujúceho dron.



Ako ďalej poznamenáva Callamardová, súdy doteraz odmietajú zabezpečiť dohľad nad zabíjaním mimo územia ozbrojenými dronmi, pričom poznamenávajú, že „tieto záležitosti sú politické alebo sa týkajú medzinárodných vzťahov medzi štátmi, a preto nie sú opodstatnené." Callamardová odmieta túto výhovorku a poznamenáva, že „nemôžu byť v súlade s uznávanými zásadami medzinárodného práva, zmluvami, dohovormi a protokolmi, ktoré porušujú práva na život a na nápravu“.

Callamardová hovorí, že USA pri odôvodňovaní atentátu na Kásema Solejmáního citujú doložku o sebaobrane podľa článku 51 Charty OSN. Ako však zdôrazňuje, „aj zákonnosť útoku podľa čl. 51 Charty OSN nevylučuje jej protiprávnosť podľa humanitárneho alebo ľudského práva.“

Ako uvádza Callamardová, sebaobranu možno uplatniť iba proti hrozbe, ktorá už existuje. Bez takéhoto bezprostredného ohrozenia konanie USA koná v rozpore s článkom 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ICCPR), ktorý zakazuje „svojvoľné vzatie života“.

Na konci dňa je však správa osobitného spravodajcu úplne bezvýznamná.

Aby zákony nadobudli účinnosť, musia byť vynútiteľné a musia byť vymáhateľné. Jednou z vecí je rozhodnutie sa, že USA prostredníctvom mimosúdneho a extrateritoriálneho atentátu na Solejmáního porušili článok 6 ICCPR, pričom treba premeniť toto rozhodnutie na čokoľvek iné, ako na čin moralistického búšenia do hrudníka.



Človek by si myslel, že by to tak nemalo byť. Koniec koncov, článok VI odsek 2 ústavy USA udeľuje zmluvy najvyšším zákonom krajiny na rovnakom základe s aktmi Kongresu. Senát USA poskytoval svoje rady a súhlas s ratifikáciou Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktoré prijalo Valné zhromaždenie OSN 16. decembra 1966 a ktorý bol podpísaný v mene USA 5. októbra 1977. Jednoducho povedané, článok 6 ICCPR je zákon krajiny.

Nie tak rýchlo. Ratifikácia senátu bola podmienená množstvom „výhrad, porozumení, vyhlásení a ustanovení“ vrátane tých, ktoré vyhlásili, že „Spojené štáty vyhlasujú, že ustanovenia článkov 1 až 27 paktu sa nevykonávajú samy.“

Bez ohľadu na to, či otázky týkajúce sa vstupu do ICCPR a ratifikácie ICCPR stačia na to, aby sa jeho ustanovenia preniesli ako „zákon krajiny“, existuje skutočnosť, že Senát USA výslovne uviedol, že určité ustanovenia ICCPR sa nemajú uplatňovať na samočinné vykonávanie, čo znamená, že článok 6 ICCPR nemožno považovať za samostatný akt, ktorý je rovnocenný s aktom zákonodarného zboru.

Ako kedysi poznamenal Najvyšší súd USA: „Zmluva je primárne kompaktná medzi nezávislými krajinami. Závisí to od presadzovania jeho ustanovení od záujmu a cti vlád, ktoré sú na jeho strane."



Pravdepodobnosť, že Kongres USA by zintenzívnil a prijal právne predpisy, ktoré by priznali legitimitu zisteniu osobitného spravodajcu, že USA pri zabití Solejmáního konali v rozpore s článkom 6 ICCPR, sú nulové, pretože nie je v záujme Kongresu, aby to urobil.

Medzinárodné právo, rovnako ako ústava, ktorá ho dodáva do popredia, pokiaľ ide o USA, má iba význam a legitimitu, ktorú je spoločnosť ochotná prevziať. USA konajúce na základe právnych predpisov schválených Kongresom sa zapojili do odstraňovania práv a ochrany Američanov, kde do istej miery medzinárodné právo ani ústava už viac nemajú význam.

Nie je to len Kongres USA, ktorý stratil hlas, pokiaľ ide o vyjadrenie morálneho pobúrenie proti vražde spáchanej v jeho mene. "Útoky bezpilotných lietadiel a cielené zabíjanie nie sú predmetom rozsiahlych medzinárodných diskusií a revízií," uzatvára Callamardová vo svojej správe. „Rada bezpečnosti v činnosti chýba. Medzinárodné spoločenstvo je z veľkej časti ticho a to nie je prijateľné.“