Komentár Valentina Katasonova (Fond strategickej kultury)

Kto vytvoril „doktrínu“ o „priaznivých“ a „nepriaznivých“ rasách

Pred 75 rokmi sa v malom nemeckom meste Norimberg začal medzinárodný súdny proces s  hlavnými nacistickými vojnovými zločincami. V prejavoch prokurátorov a expertov sa často ozývalo slovo „eugenika“ - doktrína Tretej ríše, ktorá ospravedlňuje zabíjanie ľudí. Základným kameňom tejto doktríny bola téza o rozdelení ľudstva na vyššie a nižšie rasy.

Hitler a jeho spolupracovníci do kategórii „nižší“  zaradili  Slovanov, z ktorých väčšina žila na území ZSSR. Väčšina z nich mala byť zlikvidovaná; zvyšní sa mali stať otrokmi nemeckej rasy.

V Nemecku sa už predtým objavovali myšlienky, že Nemci majú zvláštneho ducha, ktorého iné národy nemajú. Na túto tému argumentovali teológovia  Johann Herder (1744-1803) a Johann Fichte (1762-1814). Uznali však prítomnosť národného ducha aj medzi inými národmi a neskúšali dokázať, že nemecký duch je “väčší“. Neskôr v téme národného ducha pokračoval francúzsky spisovateľ a sociológ Joseph de Gobineau (1816 - 1882), ktorý formuloval tézu o nadradenosti árijskej rasy nad inými rasami a národmi. Ideológom nadradenosti árijskej rasy bol aj Richard Wagner (1813 - 1883), ktorý veril, že hrdinský germánsky duch sa narodil zo severskej krvi. Adolf Hitler bol v mladosti fascinovaný predstavami árijskej nadradenosti.

Hitlerovi a iným ideológom rasovej nadradenosti Árijcov však chýbalo „prírodovedecké“ odôvodnenie. V tom im pomohli Briti a Američania, tým, že medzi dvoma svetovými vojnami v Nemecku zasiali eugeniku, ktorá sa stala „vedeckým“ základom genocídy uskutočňovanej Treťou ríšou.



Vo väčšine slovníkov je eugenika definovaná ako doktrína selekcie vo vzťahu k človeku o spôsobe zlepšovania jeho dedičných vlastností určených na boj proti javom degenerácie v ľudskom génovom fonde.

Dá sa s určitosťou  povedať, že Anglicko je rodiskom eugeniky. Jej otcom – zakladateľom je antropológ Sir Francis Galton, bratranec Charlesa Darwina. V roku 1865 publikoval článok „Dedičný talent a charakter“, v ktorom načrtol svoje hlavné princípy. Galton definoval eugeniku ako vedeckú a praktickú činnosť zameranú na vývoj vylepšených odrôd pestovaných rastlín a plemien domácich zvierat, ako aj na zlepšenie dedičnosti človeka. Eugenika sa stala súčasťou genetiky, ktorej zakladateľom je Gregor Johann Mendel (1882 - 1884), rakúsky biológ a botanik, augustiánsky mních. Experimentovaním s hrachovými semenami rôznych odrôd Mendel dokázal, že na základe určitých pravidiel a matematicky overených pomerov je možné vytvárať nové odrody s vopred určenými vlastnosťami. Ostatní európski biológovia rozvinuli Mendelove myšlienky zavedením pojmov „chromozóm“ a „gén“.

Galton sa inšpiroval prácou svojho bratranca Charlesa Darwina, ktorý v roku 1859 vydal knihu „Pôvod druhov“. Úplný názov tejto knihy je výrečný: „O pôvode druhov prostriedkami prirodzenej selekcie alebo o zachovaní obľúbených rás v boji o život“ («On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or the Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life») Z tohto názvu vyplýva, že na svete existujú „priaznivé“ rasy a existujú aj „nepriaznivé“, čo už zaváňa učením eugeniky. Darwin nepochyboval o tom, že anglosaská rasa bola „najpriaznivejšia“, a zjavne mal obavy z toho, že „priaznivá“ anglosaská rasa môže zmiznúť alebo degradovať. V diele „Pôvod človeka a sexuálny výber“ (1871) poznamenal, že človek „by mohol urobiť niečo rozumné pri výbere nielen pre fyzickú konštitúciu a vzhľad svojich potomkov, ale aj pre rozvoj ich mentálnych a morálnych vlastností“ (Darwin C. Pôvod človeka a sexuálny výber // Darwin C. Works, Moskva: Vydavateľstvo Akadémie vied ZSSR, 1951. V. 5, s. 655)

Darwinove postoje boli prítomné na podvedomej úrovni. Charlesovi predkovia boli ideologickí ľudia a ich ideológia sa formovala v slobodomurárskych lóžach. Charlesov otec Robert Darwin, bohatý lekár a finančník, bol slobodomurár s vysokým stupňom vzdelania. Ešte slávnejší bol starý otec Charlesa, Erasmus Darwin (1731 - 1802), tiež slobodomurár, jedna z najvýznamnejších osobností britského osvietenstva, prírodovedec, spisovateľ a blízky priateľ zakladateľa USA Benjamina Franklina. Erasmus Darwin žil v čase, keď boli v Británii položené základy ideológie exkluzivity anglosaskej rasy. Bolo to do značnej miery dôsledkom koloniálnej politiky Londýna, ktorá prostredníctvom britskej východoindickej spoločnosti dobyla svet a vytvorila britskú koloniálnu ríšu.



Hlavné myšlienky toho, čo sa neskôr stalo známym ako darwinizmus, načrtol dedo Charlesa Darwina vo svojich prácach, z ktorých najznámejšia je „Zoonómia alebo Zákony organického života“ (1794). Katolícka cirkev zahrnula toto dielo do zoznamu zakázaných kníh.

V Anglicku ani nikde inde sa v 18. storočí pojem „darwinizmus“ nespomínal, ale existovala ideológia sociálneho darwinizmu. Jeho základy položil Thomas Malthus (1766 - 1834), anglický kňaz, demograf a ekonóm, člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Malthus sa stal známy ako autor knihy „Skúsenosti z populačného zákona“ (1798), kde predpovedal, že ľudstvu hrozí  katastrofa, pretože populácia rastie geometricky a výroba potravín a ďalších životne dôležitých výrobkov aritmeticky. Prírodné katastrofy a epidémie sú „prírodné“ mechanizmy, ktoré zmierňujú nerovnováhu, čo však nestačí. Je potrebná vedomá regulácia počtu  obyvateľstva. Na tento účel sú vhodné dokonca aj vojny, bolo by však ešte lepšie, keby sa ľudia zapojili do samoregulácie (obmedzením počtu detí v rodine) a vlády by kontrolovali demografické procesy. V dobe Charlesa Darwina sa už objavil neomalthusianizmus a eugenika sa stala jedným z nástrojov jeho praktickej politiky v 20. storočí.

Darwin nazval verziu pôvodu človeka z opice „hypotézou“. Pre tých, ktorí sa zamerali na zničenie kresťanstva, však bolo dôležité, aby sa darwinovská hypotéza stala jedinou a nepopierateľnou verziou, ktorá odmietla kresťanskú dogmu o stvorení človeka Bohom na jeho vlastný obraz a podobu. A koncom 19. storočia sa Darwinova „hypotéza opice“ zmenila na „teóriu“. Významnú úlohu v tom mal Thomas Huxley (1825 - 1895), ktorého nazývali Darwinovým buldogom. Slobodomurár, člen a potom prezident Kráľovskej spoločnosti v Londýne, Thomas Huxley, ktorý sa stal fanatickým prívržencom „hypotézy opice“, prinútil mnohých aby v ňu uverili.



Sám Charles Darwin pochyboval o úspechu myšlienok, ktoré načrtol v časti „Pôvod druhov“. Toto je jedno z jeho priznaní takého typu: „Po mnoho rokov zbieram poznámky o pôvode človeka bez toho, aby som chcel v tejto veci zverejniť čokoľvek - skôr s úmyslom nevydať moje poznámky, pretože som si myslel, že by mohli iba posilniť predsudky, ktoré existujú proti mojim názorom “( Darwin,Ch.  cit.dielo, s. 133).

Potomstvo Thomasa Huxleyho tiež prispelo k rozvoju darwinizmu. V prvom rade jeho traja vnuci: Aldous Huxley (1894-1963) - autor antiutopického románu „O Brave New World“ (1932) (Prekrásny nový svet), jeden z aktívnych účastníkov projektu CIA MK-Ultra America (propagácia drog a ideológie „bezplatnej lásky“); Julian Huxley (1887-1975) - evolučný biológ, autor syntetickej teórie evolúcie, člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne, prvý generálny riaditeľ UNESCO, iniciátor Svetového fondu na ochranu prírody; Andrew Huxley (1917-2012) - neurofyziológ a biofyzik, člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne, laureát Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu (1963).

Štúdia názorov predstaviteľov britskej intelektuálnej elity na evolúciu, prirodzený výber a pôvod človeka z opice ukazuje, že pôsobia v dvoch verziách. Jeden je pre tých „vonku“, druhý pre „vyvolených“. Pre tých „vonku“ – je verzia darwinizmu, ktorá sa vyučovala na sovietskych školách, teda človek je produktom evolúcie a pochádza z opice. V procese ďalšieho „prirodzeného“ výberu sa človek zlepší; človek do tohto procesu nemá zasahovať. Ale verzia pre „interné použitie“ je úplne iná: ako učí eugenika, existuje nebezpečenstvo degradácie človeka. Osobitnou hrozbou je strata príznakov „vyššej rasy“ u anglosaskej elity Je potrebný aktívny zásah do procesov formovania ľudských rás a národov. Eugenika predstavuje najdôležitejší nástroj vedomého výberu.



Na začiatku dvadsiateho storočia sa eugenika zmocnila mysle mnohých britských intelektuálov - Herberta Wellsa, Georga Bernarda Shawa, Bertranda Russella, Houstona Stewarta Chamberlaina a ďalších. Winston Churchill tiež nadšene podporoval eugeniku.

Ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny boli politici Nového sveta unesení eugenikou. Napríklad budúci 28. prezident Spojených štátov Woodrow Wilson. V Amerike nebola eugenika iba ideológiou, ale sa tam aj prakticky implementovala. Vo forme nútenej sterilizácie ľudí (podrobilo sa jej niekoľko desiatok tisíc ľudí), zákazov zmiešaných manželstiev, zavedenia zákazov prisťahovalectva ľudom s určitými etnickými a genetickými charakteristikami atď. Ak bola Británia laboratóriom, v ktorom sa eugenika vytvorila, potom sa Amerika stala testovacím miestom, kde sa zaviedli „vedecké“ odporúčania. V 20. a 30. rokoch dvadsiateho storočia sa na federálnej úrovni a vo väčšine štátov USA schvaľovali eugenické zákony. Posledné z nich boli zrušené až v polovici 60. rokov.

Eugenika sa plne prejavila počas druhej svetovej vojny v Nemecku. Anglosaský svet vyzbrojil Nemecko myšlienkami a praktickými nástrojmi eugeniky. O tom, ako Briti a Američania odovzdávali svoje skúsenosti v oblasti eugeniky Tretej ríši, vám porozprávam osobitne.

Teraz len poznamenávam, že pri norimberskom procese boli odsúdení nacistickí zločinci, ktorí vykonávali genocídu pod vlajkou eugeniky, avšak americkí a britskí „špecialisti“, ktorí túto genocídu pripravili, boli za scénou. Eugenika úspešne prežila Norimberský proces, ale toto meno zmizlo, namiesto neho sa objavili iné pojmy - „genetické inžinierstvo“, „genetická korekcia“, „genetická modifikácia“. A lídrom tohto smeru je stále anglosaský svet.