Po Covid-19 by našou prioritou malo byť vybudovanie odolných systémov výslovne navrhnutých tak, aby odolali najhorším scenárom

Ešte predtým, ako k pandémii došlo, svetové hospodárstvo čelilo množstvu prehlbujúcich sa kríz: núdzová situácia v oblasti klímy, extrémna nerovnosť a obrovské narušenie sveta práce, v ktorom ľudí nahrádzajú roboty a systémy AI, píše vo svojom komentári Jonathan Aldred pre theguardian.com.

Konvenčné ekonomické teórie nemali čo ponúknuť. Naopak, vytvárali okolo nášho myslenia klietku, vetovali celý rad progresívnych politických nápadov o ktorých vyhlasovali, že sú nedostupné, kontraproduktívne, nezlučiteľné s voľnými trhmi atď. A čo je horšie, ekonomika nás viedla jemným a zákerným spôsobom k internalizácii súboru hodnôt a spôsobov, ako vidieť svet, ktorý nám neskôr bránil si čo i len predstaviť rôzne formy radikálnych zmien.

Keďže hospodárska tradičnosť je v našom myslení tak dokonale zakorenená, únik z nej si vyžaduje viac ako len krátkodobé utrácanie, aby sa zabránilo okamžitému hospodárskemu kolapsu, hoci kolaps je nevyhnutný. Musíme hľadať aktívnejšie, aby sme odhalili ekonomické korene chaosu, v ktorom sa nachádzame. Pozitívnejšie povedané, čo chceme od post-koronavírusovej ekonomiky?



Ekonomika hlavného prúdu nás naučila, že jediným racionálnym spôsobom, ako sa vysporiadať s neistou budúcnosťou, je to, že ju kvantifikujeme priradením pravdepodobnosti ku každej možnosti. Ale aj s najlepšou odbornosťou na svete sú naše znalosti často nedostatočné. Často sa snažíme predpovedať, ktoré výsledky sú pravdepodobnejšie. A čo je horšie, môžu existovať výsledky, ktoré sme ani nezohľadnili, budúcnosť, ktorú si nikto ani nepredstavoval - ako je vidieť napríklad na súčasnej pandémii.

Orámčekovanie budúcnosti z hľadiska pravdepodobnosti nám dáva ilúziu vedomostí a kontroly, čo je mimoriadne lákavé, ale všetky tieto predpovede sú iba našou nadutosťou. V období pred finančnou krízou v roku 2007 boli bankári hrdí na svoje modely. Potom prišiel ten august. Hlavný finančný riaditeľ Goldman Sachs pripustil, že banka zaznamenala na niektorých finančných trhoch obrovské pohyby cien, niekoľkokrát za týždeň. Podľa týchto modelov však mal byť každý z týchto pohybov menej pravdepodobný ako výhra britského národného lotériového jackpotu 21-krát za sebou. Svetové udalosti si niekedy vyžadujú pokoru.



Existujú jasné ponaučenia o tom, ako riešiť klimatické núdzové situácie: namiesto zamerania sa na priemerné klimatické vplyvy predpovedané matematickými modelmi, ktoré závisia od pravdepodobnostných znalostí, ktoré sú vysoko nespoľahlivé, musíme vážne uvažovať o najhorších prípadoch a podniknúť kroky, aby sme sa im vyhli. Hospodárska tradicionalita nás však tlačí preč od preventívnych opatrení. Bežná ekonomika má jediný hlavný cieľ alebo princíp a to je efektivita.

Efektivita znamená získať čo najviac. „Za vaše peniaze“, chcete získať najväčší úžitok z každej vynaloženej libry. Je akýkoľvek iný postup určite zbytočný ? Odstránenie zbytočností však znamená odstránenie nadmernej kapacity a teraz vidíme následky nášho konania v zdravotníckych systémoch na celom svete. Naša posadnutosť efektívnosťou - znamená, že nebudeme plánovať kroky proti pandémii alebo klimatickým krízam - nás bude stáť naše životy.

Našou prioritou by mala byť odolnosť, nie efektívnosť. Potrebujeme vybudovať odolné systémy a ekonomiky, ktoré sú výslovne navrhnuté tak, aby odolali najhorším scenárom - a majú šancu na boj s nepredvídateľnými katastrofami.

Nakoniec problém s ekonomickou skostnatenosťou spočíva v tom, ako vymedzuje naše hodnoty a priority. Rozhodnutia sa musia vždy týkať kompromisov - zváženia nákladov a výnosov, ideálne meraných prostredníctvom cien na trhoch. Ak berieme svoju neznalosť o budúcnosti vážne, tento systém počtu nákladov a výnosov by sa nemal ani začať. Pretože výnosy prevažujúce nad nákladmi sú najstaršou formou ospravedlnenia za neprijatie opatrení - a to je recept na katastrofu.



Premýšľanie o nákladoch a výnosoch nás tiež vedie k domnienke, že všetky hodnoty možno vyjadriť v peniazoch. Mnohí politici a vedúci firiem sa zameriavajú na vyhlásenia, ako napríklad „zvýšenie priemernej globálnej teploty o 2 ° C zníži HDP až o 2%“, akoby pokles HDP meral skutočné náklady spojené s klimatickou krízou.

V praxi toto myslenie znamená, že hodnota všetkého sa meria podľa toho, koľko ľudia za to zaplatia. Keďže bohatí môžu vždy platiť viac ako chudobní, priority sa prikláňajú k túžbám bohatých a túžby chudobných ostávajú na vedľajšej koľaji. Preto sa vynakladá na výskum a vývoj krémov proti vráskam viac peňazí ako na liečenie malárie. Big Pharma sa o vývoj očkovacích látok nezaujíma, pretože očkovací program funguje iba vtedy, ak sú zaočkovaní aj chudobní, čo obmedzuje množstvo peňazí, ktoré si výrobcovia môžu za látky vypýtať.

Teraz by sa mohlo zdať, že sa myslenie zmenilo: svet sa prebudil a bohaté krajiny vynaložia „všetko, čo je potrebné“ na riešenie pandémie. Výskum vakcín proti Covid 19 - a nespočetné množstvo ďalších oblastí lekárskeho výskumu s potenciálom zachrániť toľko životov v dlhodobom horizonte - si však vyžaduje mnoho rokov nepretržitého a spoľahlivého financovania. Akonáhle trh uvidí zisk inde, finančné prostriedky sa znížia a výskumní pracovníci odídu do dôchodku alebo sa posunú ďalej, ich skúsenosti sa stratia.

Ekonomická tradičnosť nám nahovára, že táto pandémia je jedinečnou katastrofou, na ktorú by sa nikto nemohol pripraviť, a teda sa netreba zo súčasnej situácie poučiť. Táto myšlienka vyhovuje niektorým svetovým miliardárom, ale pravda to však nie je. Existuje alternatíva: pandémia poskytuje ďalšie dôkazy o tom, že na riešenie krízových situácií v oblasti klímy, nerovnosti a akýchkoľvek vznikajúcich kríz musíme znovu premyslieť našu ekonomiku, a tento krát by sme mali premýšľať zdola nahor.

Jonathan Aldred je ekonóm na univerzite v Cambridge a autor knihy: Licence to be Bad: how economics corrupted us ( Povolenie na to byť zlí: ako nás ekonomika skorumpovala )