Komentár Ariny Cukanovej (Fond strategickej kultúry)

Nepochopiteľný Babariko, alebo Ako vydávať „ruku Varšavy“ za „ruku Moskvy“

V Bielorusku pokračujú prípravy na Majdan. K starým technológiám bol pridaný nový prvok. Analytici, pracujúci (zdanlivo) v záujme vlády, s vytrvalosťou hodnou lepšieho uplatnenia, hľadajú buď „ruku Kremľa“, alebo „nohu Millera“, alebo prízrak ruskej oligarchie, ktorý sa túla po Bielorusku a zasahuje do volieb.

Na jednej strane hrajú aj opoziční nacionalisti, aj tí, ktorí pri hľadaní „ruského vplyvu“ prekopávajú zem. Sú to pešiaci. Ich kroky sú prerátané dopredu ďaleko za hranicami Bieloruskej republiky, zatiaľ sa však rozohráva iba debut.

Je zrejmé, za aké červené vlajky zaháňajú prezidenta Lukašenka pouličnými zhromaždeniami a útočnou informačnou kampaňou. Vidieť pasce, ktoré mu rozmiestňujú - v osobe toho istého Viktora Babarika, bývalého šéfa Belgazprombanku, z ktorého krátkej politickej biografie lepia mýtus „proruského bankára“, ktorého ruský Gazprom usádza do prezidentského kresla. Nezmysly sa hromadia  na spôsob "ruskej stopy… konkrétnych úzkych skupín, ktoré  vo svojich aktivitách v Bieloruskuzďaleka nie sú späté s Kremľom."

Babariko je pritom zahrnutý láskavosťou bieloruskej tlače, platenej Západom. Jeho názory sú vyčerpávajúco predstavené v jeho rozhovore poľským novinám  Rzeczpospolita, kde kandidát na prezidentský úrad Bieloruskej republiky nazýva hlavnými udalosťami v histórii Bieloruska... korunováciu zakladateľa prvej dynastie litovských kniežat Mindovga v Novogrudoku v roku 1253, vyhlásenie štátu-chiméry Bieloruskej ľudovej republiky  (BĽR) v roku 1918 a vytvorenie na ruinách ZSSR nezávislého Bieloruska v roku 1991. "Toto sú udalosti, ktoré formovali našu štátnosť," slávnostne vyhlásil Babariko Poliakom. 

Hovorte si, čo chcete, ale tu netreba hľadať „ruku Moskvy“ a „nohu Millera“, ale „ruku Varšavy“ a „nohu poľského dopravcu plynu Gaz-System“!

Rzeczpospolita  opakuje vyhlásenia, ktoré zazneli v Minsku, že čoskoro predložia dôkazy o „zasahovaní cudzieho štátu do vnútorných záležitostí Bieloruska“. Štátna televízia Bielorusko 1, komentujúc razie v Belgazprombanku uvádza: „Je zrejmé, že ide o zverejnenie oveľa závažnejších skutočností v oveľa závažnejších kategóriách. Napríklad o zásahu cudzieho štátu do vnútorných záležitostí Bieloruska.“

Tento predpoklad vyjadril, predseda Bieloruskej televíznej a rozhlasovej spoločnosti Ivan Eismont, manžel Natálie Eismont, hovorkyne bieloruského prezidenta. To znamená, že mýtus o „zasahovaní“ vytvorili na vrchu a až potom ho dvorní experti ako Peter Petrovský začali šíriť v médiách a na sociálnych sieťach.

Vyžmýkať zásah „cudzieho štátu“ z osoby Babarika však nebude jednoduchá úloha. Navrhuje, aby sa na zmluvu o Zväzovom štáte Ruska a Bieloruska nazeralo ako na za „dohodu“ pripomínajúcu kufor bez rúčky - „aj zahodiť je ho ľúto, ale ťažké je vláčiť ho ďalej“. Babariko hovorí aj o tom, že v Bielorusku „existuje nerovnováha v prospech ruského jazyka“, „ktorá musí byť prekonaná“. A na otázku „Čí je Krym?“ tento „proruský“ kandidát sľubuje, že odpovie „neskôr“. Pekný vtáčik!

A možno, zbytočne urážame Ivana Eismonta? Možno mal pod „cudzím štátom“ na mysli len to, že USA, Veľká Británia aj Poľsko vliezli do vnútorných záležitostí Bieloruskej republiky? Veď práve v americkom a britskom veľvyslanectve v Minsku odrazu prejavili horlivé obavy o „slobodu pokojného zhromažďovania“ a „slobodu prejavu“. To tam vyzvali bieloruské úrady, aby prepustili všetkých zadržaných, najmä novinárov!

A možno Ivan Eismont narážal na Brusel, kde začali Babarika tak búrlivo obhajovať, že usmernili Minsk: „Bieloruské orgány  musia  rešpektovať základné slobody a ľudské práva v súlade s medzinárodnými záväzkami Bieloruska. EÚ vyzýva bieloruské úrady, aby  okamžite  prepustili Viktora Babarika a jeho syna a garantovali plné dodržiavanie zásad právneho štátu...“ (zvýraznené autorkou -  A.C.). Akosi si neviem vybaviť obavy Západu ohľadne zadržania, zatknutia a uväznenia v Bielorusku po dobu 14 mesiacov (!) novinárov Sergeja Šiptenka a Jurija Pavlovca, ktorí nepísali o korunovácii Mindovgu a o BĽR, ale o potrebe posilnenia bielorusko-ruských vzťahov.

V prebiehajúcich prípravách na bieloruský Majdan Západ už zaujal miesto. Potvrdzujú to demonštrácie „Solidárnost’ s Bieloruskom“ s heslami «Спыніць рэпрэсіі» (Zastavit’ represie) «Свабода Беларусі!» (Sloboda Bielorusku!), «Выбары без Лукашенкі» (Voľby bez Lukašenka), ktoré sa okamžite začali v New Yorku, San Franciscu, Los Angeles, Varšave...

To isté sa dialo pred ukrajinskou „revolúciou dôstojnosti“ na prelome rokov 2013 - 2014. Vtedy boli dokonca africké kmene solidárne s Haličanmi, ktorí prišli na Majdan v Kyjeve. A keďže do bieloruských volieb zostáva ešte mesiac a pol, oponentov Lukašenka podporia aj v Afrike, vztýčia tam bielo-červeno-bielu vlajku. Poznamenávame: štátna vlajka Bieloruskej republiky sa na zahraničných akciách „Solidárnosti“ neobjavuje; „Solidárnost“ - je výlučne s bieloruskými nacionalistami. A bankár Babariko je ich kandidát a nie niekoho iného.

Teraz sa tlak na prezidenta Bieloruskej republiky zintenzívňuje tromi smermi.

Prvý z nich. V sieti sa objavilo „vedecké zdôvodnenie“ trojpercentného ratingu hlavy štátu. Generálny riaditeľ spoločnosti Tazeros Global Systems Artur Chačujan sa rozhodol vypočítať podporu prezidentských kandidátov Bieloruskej republiky na základe “údajov 6,93 milióna bieloruských jedinečných používateľov’’ sociálnych sietí, a ukázalo sa, že opätovné zvolenie Lukašenka podporuje len 3,8% Bielorusov a 72% je pripravených hlasovať za kohokoľvek, len nie za neho. Ak vezmeme do úvahy, že v Bielorusku je podľa Ustrednej volebnej komisie o niečo viac ako 6,88 milióna voličov, tak to znamená, že všetci visia na sociálnych sieťach a hromadne oznamujú tomuto Chačujanovi, za koho budú hlasovať. No, alebo vTazeros Global Systems zle rozumejú teórii veľkých čísiel. Tak či onak, obrázky a grafy Chačujana vyvolali šialenú agitáciu proti Trojpercentnému v prospech „JaMy 97%“.

Ukrajina sa opakuje: menšina protestujúcich pod bielo-červeno-bielymi vlajkami si prisvojila právo konať v mene ľudí.

Privlastnenie práv väčšiny menšinou by malo 9. augusta zmazať výsledky volieb a zásadne oslabiť dôveru v Lukašenkovo víťazstvo, čo umožní vyhlásiť voľby za „nečestné“. Potom bude nasledovať požiadavka „spravodlivých“ volieb v mene „revolúcie nádeje“ alebo ako ju tam nazvú. V tejto fáze už Alexander Lukašenko prehráva: nemá nič čo by postavil proti „výskumom“ spoločnosti Tazeros Global Systems, okrem 1,5 milióna podpisov, ktoré opozícia vyhlásila za zozbierané pod nátlakom. V sieti sú na tony zverejnené fotografie plotov, stien, tlačidiel výťahov, stožiarov a akýchkoľvek iných povrchov s nápismi: „3%“ - vraj, po „celom Bielorusku“.

Druhý. Opozičné voči prezidentovi médiá na čele s Rádiom Sloboda a NEXTA, uverejňujú desiatky, ak nie stovky videí a množstvo záberov zatknutí, „rozhovor z väzenského auta“, dôkazov o  tom, ako „odvádzajú obyčajných ľudí, ktorí jedli šaurmu“, „posmech z tehotných“, „dokonca mlátenia žien“... 

Bieloruskí policajti a prislušníci štátnej bezpečnosti sa v tomto mútnom prúde informácií zobrazujú ako „psi režimu“, ktorých zvrhnú cintľavé „deti“, a tie, podľa legendy, budú strieľať na Lukašenkov príkaz... To už bolo niekolkokrát predmetom diskusie a už sa o tom nediskutuje, ako sa nehovorí o 97 neexistujúcich percentách a „nekonečných reťazoch“ demonštrantov siahajúcich na kilometre (jednoduchá metóda vydávat 200 ľudí za 2000 a 1000 za 100 000).

Z opatrení stavajúcich sa proti útoku na políciu a bezpečnostné orgány vidíme len nesmelé varovanie ministra informácií Bieloruska: vraj, Rádio Sloboda môžeme pripraviť o akreditáciu. A v reakcii prezidentka tejto spoločnosti, Daisy Sindelarová, hovorí o „priamych útokoch na tlač“. Uskutočnila sa výmena rituálnymi vyhláseniami a Rádio Sloboda si naďalej užíva úplnú slobodu a bombarduje bieloruské publikum materiálmi, ktoré vyvolávajú krupobitie komentárov adresovaných bezpečnostným silám: „to nie sú ľudia,“ „sú to psi v uniforme“, „do zóny vylúčenia“, „OMON, zastavte sa’’, «psíci režimu, 9. augusta budete pred nami utekať", ‘’zrejme, o Molotovove koktejly nebudú mať prislušníci špeciálnych jednotiek OMON toto leto núdzu’’… Rádio Sloboda informuje o každej perle Babarika, pričom do popredia pretláča jeho návrh vrátiť sa k pôvodnej verzii ústavy z roku 1994, v ktorej sa za štátny jazyk považoval jedine bieloruský jazyk a forma vlády mala byť parlamentná.

Tretí. Zástupcovia inteligencie a vyšších tried sa pridávaju k protestom proti Lukašenkovi. Zatiaľ - z oblasti kultúry, zábavy, športu, informácií. Telekomunikačný kanál NEXTA píše, že bojovníci Bezpečnostnej služby prezidenta sú „pripravení postaviť sa na stranu ľudí“ („ľudia“ to sú tí, ktorí si prisvojili 97%). A ak sú príbehy o Bezpečnostnej službe - klamstvá, zvyčajný prvok prípravy situácie na Majdan, tak športovci, televízni moderátori, predstavitelia šoubiznisu - sú skutoční: takže je tu speváčka Rita Dakota, je  tu „Najlepšia reportérka roku 2010“ Natalia Kopotevová, je tu raper Bakoj, je tu basketbalistka Elena Levčenková, je tu boxer Cyril Relich, je tu atlétka Nadežda Ostapčuková… Okrem slávnych mien - množstvo začínajúcich speváčok a blogerov hľadajúcich uznanie. To je vitrína. A za ňou už bola vytvorená nomenklatúra, s ktorou sa roky pracovalo...

Zatiaľ čo suita prezidenta Lukašenka, vrátane niektorých „blížnych“, usilovne hľadá čiernu mačku v temnej miestnosti, voľby 9. augusta sa menia na scénu fantastickej „farebnej revolúcie“. Alexander Grigorievič sľúbil, že ju nedopustí. Na tejto šachovnici sa však dostal do zložitej situácie. Z hráča ho menia na figúrku, ktorou pohybujú.