Komentár Dmitrija Minina (Fond strategickej kultúry)

O programe nasadenia flotily ľadoborcov a vojensko-námorných základní v Arktíde Američanmi

V snahe „znovu urobiť Ameriku skvelou“ nesmie D. Trump vo svojej vytrvalosti poľaviť. V situácii, keď sa priame a rozsiahle použitie vojenskej sily niekde na Blízkom východe, ku ktorej bol americký prezident naklonený stalo nemožným z dôvodu vyrojených udalostí, hľadá iné spôsoby, ako tento problém vyriešiť.

Americký prezident, ktorý nie je zvlášť veriaci sa zrazu angažoval napríklad na fronte „obrany viery“. Ďalšou oblasťou vonkajšej expanzie, ktorú hlava Bieleho domu v posledných dňoch náhle urýchlila, bolo vytvorenie kontroly nad Blízkym východom budúcnosti - Arktídou s jej najbohatšími zdrojmi uhľovodíkov.

Trump 9. júna 2020 podpísal memorandum  ‘’O ochrane národných záujmov USA v arktických a antarktických regiónoch’’. Hlavný dôraz je v ňom kladený na potrebu vytvorenia a plného nasadenia do roku 2029 „bojaschopnej“ flotily ľadoborcov (v záujme vojensko-námorných síl) pozostávajúcej z troch ťažkých a troch stredných moderných ľadoborcov, ako aj na vytvorenie v priľahlej arktickej zóne štyroch americkýchvojensko-námorných základní (dve zahraničné a dve nachádzajúce sa na americkom území). 

Biely dom neskrýva skutočnosť, že toto nariadenie, rovnako ako ďalšie americké kroky v Arktíde, je spôsobené obavami USA ohľadne posilnenia postavenia Ruska a Číny v regióne a je namierené predovšetkým proti nim.

Podľa memoranda na obdobie do roku 2029 je v záujme zabezpečenia amerických záujmov v Arktíde dovolený prenájom plavidiel ľadoborcovej triedy od spojencov (Nórov, Dánov, Britov). Takmer súčasne s uverejnením tohto nariadenia bolo oznámené otvorenie amerického konzulátu v Nuuku, hlavnom meste zatiaľ ešte dánskeho, ale približujúceho sa k nezávislosti Grónska. Pri tejto príležitosti, minister zahraničných vecí M. Pompeo povedal, že tento krok je súčasťou snáh USA na "zabezpečenie stability a udržateľného rozvoja v tomto regióne."

V expertnej komunite, nevedno prečo, prevládajú skôr skeptické hodnotenia zámerov Washingtonu. Povedzme, že Spojené štáty prišli so zavádzaním svojho arktického programu veľmi neskoro, na jednej strane stanovili ciele na vytvorenie flotily ľadoborcov, ktoré sú príliš optimistické z hľadiska výrobných možností a na strane druhej nedostatočné vzhľadom na počet ľadoborcov, ktoré má k dispozícii Rusko. Skutočne, ruských plavidiel tohto typu je asi 40, rozbieha sa rozsiahly program na vybudovanie výkonnejších a modernejších ľadoborcov vrátane takých obrov, ako je ‘’Líder’’. Môže šesť amerických ľadoborcov, ak budu postavené do roku 2029, konkurovať ruskej sile v Arktíde?

V tomto prípade neostáva nič iné ako naliehať naniektorých autorov, aby upustili od neopodstatneného ľahkomyseľného prístupu, aby to nedopadlo, ako v prípade s vesmírom. Technologická úroveň amerického vojensko-priemyselného komplexu umožňuje včas vyrobiť plánovanú sériu ľadoborcov, ktoré z hľadiska plavebných vlastností nebudú zaostávať za ruskými. Pokiaľ ide o množstvo týchto lodí, tak to je určené úlohami, ktoré stanovili Američania. Nepotrebujú veľa ľadoborcov, pretože sa nebudú podieľať na rozvoji ruskej Severnej morskej cesty (SMC) alebo na preprave tranzitného nákladu cez ňu. 

Nezdá sa, že by chceli rozvíjať severozápadný priechod, ktorý prechádza hlavne kanadskými teritoriálnymi vodami. Spojené štáty sa veľmi nezaujímajú o obchodné trasy mimo svojho kontrolného pásma. Čo potom môže byť úlohou zoskupenia troch ťažkých a troch stredne veľkých ľadoborcov?

Zrejme spočíva v zabezpečení značnej silovej výhody v dvoch kľúčových bodoch - pri vstupe a výstupe zo Severnej morskej cesty, t. j. v Atlantickom oceáne medzi Grónskom, Islandom, Nórskom a v Beringovom prielive medzi Severným ľadovým a Tichým oceánom. Ako naznačujú Američania, SMC môže byť pod kontrolou nielen v prípade výrazného zvýšenia vojenského napätia, ale aj napríklad v súvislosti so zavedením ďalšieho balíka sankcií proti Rusku. V tomto prípade bude úlohou dvoch skupín ľadoborcov (ťažká a stredná loď) s jednou skupinou v rezerve previesť výkonné americké 6. a 7. flotily počas navigačného obdobia v pomerne pokojných ľadových podmienkach až na koniec severnej morskej cesty. Na riešenie tejto úlohy je ľadoborcový program naplánovaný Washingtonom celkom optimálny. Vojenská namorná flotila USA zatiaľ ešte dominuje nad všetkými ostatnými flotilami sveta.

Šiesta flotila v Atlantiku - to sú dve skupiny lietadlových lodí so 65 až 85 lietadlami v každej a sprievodnými skupinami pozostávajúcich zo šiestich krížnikov a torpédoborcov, nepočítajúc početné fregaty a korvety. Tri veľké vrtuľníkové výsadkové lode, protiponorkové lode, ponorky a podporný tím. V čase maximálneho posilnenia flotila pozostávala z viac ako 40 námorných lodí, z toho 2 lietadlových lodí, 4 jadrových ponoriek, 175 lietadiel a 21 000 vojenského personálu.

7. flotila v Tichom oceáne bola na svojom vrchole najväčšou poprednou alianciou. Zahŕňala 50 - 60 lodí rôznych typov, vrátane až 3 - 4 lietadlových lodí, 350 lietadiel a tiež 60 000 námorníkov a príslušníkov námornej pechoty. Pokiaľ ide o vytvorenie štyroch nových základní amerického vojenského námorníctva v arktickej zóne, hlavná bude v Seattli, druhá zrejme na Aljaške. Z dvoch zahraničných - jedna z nich bude v Nórsku, druhá pravdepodobne v Grónsku (potom, čo sa tento ostrov fakticky stane súčasťou Spojených štátov).

Washington tým, že takto rozmiestni svoje arktické zoskupenie, očakáva, že oslabí záujem o používanie SMC u Číny, ktorá by sa mohla stať najväčším nákladným dopravcom na tejto trase. Peking mimoriadne citlivo reaguje na to, že jeho obchodné trasy sú pod americkou kontrolou, a ak zistí, že ani Severná morská cesta nie je voľná, môže uprednostniť používanie suchozemskej Hodvábnej cesty.

Orientácia amerického prístupu k používaniu svojho námorníctva proti ruským záujmom v Arktíde sa dá uhádnuť aj podľa povahy posledného a najväčšieho spoločného americko-britského námorného manévru v máji 2020 v Barentsovom mori. Americkí vojenskí námorníci tam nevstúpili od polovice 80. rokov dvadsiateho storočia. Do hlavnej zóny SMC sa pritom nesnažili vstúpiť, ale praktizovali masívne vplávanie a rozmiestnenie na jej „západnej bráne“. Jedným z dôvodov invázie do Barentsovho mora bolo „zabezpečenie slobody plavby“, ako sa  zdôraznujevo vyhlásení námorných síl USA.

Z toho vyplýva, že na spoľahlivé vykonávanie suverénnych zásad nových príležitostí, ktoré sa pred Ruskom otvárajú v Arktíde, nestačia iba ľadoborce. Potrebuje aj silnú vojenskú námornú flotilu. Bez ohľadu na to, ako nákladný je vývoj strategických programov, ako je napríklad výstavba moderných torpédoborcov so schopnosťami krížnika alebo ťažkých lietadlových lodí typu ‘’Búrka’’, bolo by mimoriadne ťažké zabezpečiť bez nich „rast ruskej moci v Arktíde“.