Zameraním sa na historické zločiny západného imperializmu nám hrozí, že zabudneme na to, čo sa stalo v posledných operáciách typu „zmena režimu“ pod vedením USA, za ktoré sa ešte nikto neospravedlnil, píše vo svojom komentári Neil Clark.

Žijeme v bizarných časoch. Obyčajní ľudia sú povzbudzovaní aby sa cítili vinní zo zlých vecí, ktoré urobili západné mocnosti už pred stovkami rokov, nad ktorými ani ich prarodičia nemali kontrolu. Zároveň sa od nich očakáva, že budú ignorovať alebo zabudnú na rovnako strašné veci, ktoré sa udiali v poslednej dobe.

Dominantnou hegemonickou rozprávkou je, že vykorisťovateľský „imperializmus“ - a postoje rasovej nadradenosti, ktoré s tým boli spojené - sa skončili zánikom starých európskych ríš. Ale to je absurdné. V posledných desaťročiach sa pravdepodobne objavila ešte horšia forma, ktorá spôsobila obrovské množstvo úmrtí a deštrukcie po celom svete.

Zatiaľ čo „starý“ imperializmus a ktokoľvek s ním spojený je úplne mimo diania, nový preplňovaný „politicky korektný“ imperializmus, ktorý sa často maskuje pod „progresívnym“ alebo „humanitárnym“ transparentom, je v súčasnosti v kurze. Zvážte, čo sa stalo za posledných 30 rokov.

Zničenie Iraku

V roku 2003 sa na Irak, ktorý bol už postihnutý drastickými sankciami, ktoré spôsobili veľké škody civilnému obyvateľstvu vrátane smrti mnohých detí, uskutočnil všadeprítomný vojenský útok z falošného dôvodu, že jeho vodca Saddám Husajn vlastnil zbrane hromadného ničenia, ktoré by bolo možné spustiť do 45 minút.

Výsledok: Irak bol zničený. Počas invázie a aj po nej zomrelo niekoľko stoviek tisíc obyvateľov. Chaos spôsobený „operáciou sloboda Iraku“ viedol priamo k vzostupu mŕtveho kultu IS/Daesh.

Akoby to nebolo dosť zlé, v roku 2011 sa viac menej urobilo to isté v Líbyi. Krajinu s najvyšším indexom ľudského rozvoja v celej Afrike v roku 2009 zničilo NATO a vrátilo ho späť do doby kamennej, pokračuje vo svojom komentári Neil Clark.



Zámienkou bolo, že Muammar Kaddáfí chcel zabiť obyvateľov v Benghází. Avšak o päť rokov neskôr, keď už bola krajina v troskách, sa v správe Výboru pre zahraničné veci Dolnej snemovne uvádza, že „tvrdenie, že Mohammar Kaddáfí by nariadil masaker civilistov v Benghází, nebolo podporené žiadnymi dostupnými dôkazmi.“ Rovnako ako iracké zbrane hromadného ničenia.

V roku 2017 sa ukázalo, že čierni Afričania sa predávajú na otrockých trhoch v „oslobodenej“ Líbyi za úbohých 400 dolárov.

Takmer celý britský politický a mediálny sektor podporoval bombardovanie Líbye a zmenu režimu.

Nemusíte byť Einstein, aby ste uvedomili túto neférovosť, ďalej poznamenal Neil Clark.

Vojna v Sýrii a Jemene

Po Líbyi prišla na rad Sýria, v ktorej sa opäť zaznamenalo sponzorovanie násilných extrémistov a tak isto britské zapojenie sa do vojny v Jemene. UNICEF to označil za najväčšiu humanitárnu krízu na svete.

Určite by sme sa nemali o tieto operácie zaujímať viac ako tie, ktoré sa uskutočnili pred storočiami?

No zrejme nie. Opýtajte sa sami seba na túto otázku: Keby John Bolton, ktorý podporoval vyššie uvedené „zásahy“, došiel prednášať na Oxfordskú univerzitu, kde by hovoril o svojej novej knihe útočiacej na Donalda Trumpa, bolo by tam viac alebo menej demonštrantov ako na proteste Rhodes Must Go? Alebo ak by sa David Cameron, ktorý v roku 2011 viedol Britániu do Líbye a v roku 2013 chcel bombardovať Sýriu, objavil na prednáške?

Aby sme to objasnili: nejde o oslobodenie Cecila Rhodesa. Moja žena a ja sme pred niekoľkými rokmi navštívili Múzeum baníctva v Kimberley v Južnej Afrike a boli sme zdesení, ako zaobchádzali s pôvodnými čiernymi obyvateľmi úplne bezohľadní jednotlivci, ktorí z afrických nerastných zdrojov ťažili obrovské bohatstvo.



Nie je však čudné, že socha muža, ktorý zomrel pred 120 rokmi, vedie ľudí k tomu, že sú viac znepokojení ako tí, ktorí sú nažive, a tí, ktorí zohrali kľúčovú úlohu v dnešných krvavých projektoch a ktorí nikdy nepovedali „ospravedlňujeme sa“ za utrpenie, ktoré spôsobili?

Ak ste cynici, tak by ste mohli povedať, že pre dnešné mocenské elity je oveľa lepšie, že sa skutočne zameriavame na historické postavy, pretože ak by sme sa viac sústredili na súčasný imperializmus, mocenské elity by v skutočnosti mohli stratiť svoju moc.