Komentár Alexeja Chotejeva (Fond strategickej kultúry)

Bez zhody „ako prišli o veľkú čast zo svojho štátu“

Na pozadí prebiehajúcej predvolebnej prezidentskej kampane v Bielorusku sa prirodzene zvyšuje záujem o históriu politických inštitúcií, spojených s myšlienkami demokracie. Vraj, v čase "Reči Pospolitej" (poľská štátotvorná história) existovala síce „obmedzená“ a „nedokonalá“, ale napriek tomu predsa len demokracia, v ktorej boli volení dokonca aj králi. Napríklad, Štefan Bátori bol skutočným „ľudovým“ panovníkom. Nie ako moskovský tyran Ivan Hrozný. V tomto duchu sa nesie aj nedávny námet bieloruského opozičného portálu ‘’Naša Niva’’.

Bez toho, aby sme komentovali zvolenie Štefana Bátoriho, poznamenávame, že v roku 1573 boli Ivan Hrozný, alebo jeho syn Fedor považovaný za reálnych kandidátov na poľský panovnícky trón. Nakoniec bol za kráľa Reči Pospolitej zvolený francúzsky kandidát Heinrich Valois. Je pravda, že to bola blamáž: tento kráľ utiekol od svojich poddaných po šiestich mesiacoch prehýreného života.

V nových kráľovských voľbách nedosiahli žiadnu zhodu.

Zvolení boli súčasne dvaja kandidáti (!): rakúsky cisár Maximilián a sedmohradský (moldavský) vojvoda Štefan Bátori. Aristokracia hlasovala za prvého a za toho druhého poslanci, čiže veľvyslanci šľachty.

Na rozdiel od svojho pomalého konkurenta bol Štefan rýchlejší. Zatiaľ čo sa Maximilián stále pripravoval, Bátori sa už dostavil do Krakova. Preto tu nie je potrebné hovoriť o „ľudovom“ charaktere volebného systému Reči Pospolitej, ale o jej svojráznosti: zvoliť súčasne oboch kandidátov, aby sa ukázalo, kto sa ukáže byť šikovnejším. Také niečo sa neprisnije dokonca ani terajším najvýraznejším zástancom demokracie.

Vo všeobecnosti sa sejmový systém Reči Pospolitej na papieri a v živote veľmi líšili. V podmienkach, navrhnutých Heinrichovi Valoisovi pri zvolení (Pacta conventa), sa pri výbere kráľa hovorilo o „jednomyseľnosti a súhlase všetkých táborov“, ale v skutočnosti sa „jednomyseľnosť a súhlas“ dodržiavali len zriedka. Samotný princíp voľby kandidátov znamená straníckost, čo znamená, že boj je nevyhnutný. A v histórii Reči Pospolitej ich bolo veľa.

Súhlas zostal na papieri a v živote sa všetko riešilo päsťou.

Už na samom začiatku rozvoja šľachtickej demokracie v Litovskom veľkovojvodstve je badateľná typická tendencia: ten, kto má vyššie postavenie, väčšie bohatstvo, potom riadi aj hlasy. Takže na poslednom zasadnutí Lublinského sejmu v roku 1569, maršal «maršálek» dolnej komory parlamentu (poslaneckej snemovne) Stanislav Čarnkovský povedal: "Tam (v Litovskom veľkovojvodstve) vojvoda, kastelán, starosta prídu na pripravovanýsejmik (miestne šľachtické zasadnutie) a posielajú k šľachte, aby [už pripravenú dohodu] podpísali a pripojili svoje pečate, a ak tak neurobia, tak sa im vyhrážaju palicami, preto nie je jasné, aký úžitok je od takýchto sejmikov.“

Vedúci poslaneckej snemovne mal na mysli, že v Poľsku je systėm „demokratickejší“. Hlavný rozdiel však spočíval len v tom, aby nepostupovali tak hrubo a presviedčali napríklad - úplatkárstvom. Systém „výkrmu“ bol úspešne praktizovaný v šľachtickej republike; občerstvenie a pijatika na cudzí účet boli normou. Živé spomienky o tom zanechal poľský  memoarista Jendrzej Kitowicz.

Najskôr sa na nádvorí jedného alebo druhého magnáta sformovala „strana“. Samotný majiteľ považoval za neprípustné sedieť pri tom istom stole so šlachtickou holotou, ale vždy našiel niekoľko sudov vodky a piva, bochníkov syra a chleba na občerstvenie. Paralelne s tým prebiehal aj „prehľad politických udalostí“.



Na zasadnutí šľachty, ktoré sa spravidla konalo v kostole sa potom hlasy rôznych strán dostávali do konfliktu a navzájom sa prekrikovali. Potom sa opät pokračovalo v hostine a sen zastihol tých, ktorí boli vyčerpaní v rôznych polohách: niekoho pri stole, niekoho pod stolom, niekoho pozdlž cesty alebo pod kríkom. Po prebratí šli „klienti“ k patrónovi za novou porciou pohostenia alebo peniazmi v závislosti od úspechu splneného zadania.

Bitky boli bežné.

Tieto "záležitosti" sa neobmedzovali iba na ústne debaty.  Uvediem príklad z memoárov Ignáca Lopatinského z obvyklého šľachtického sejmiku v Mstislavskom vojvodstve v roku 1733, ktorý sa stal učebnicovým: „Pán Leon Iljinič, mestský pisár z Volovičovej strany, držiac v rukách staromódnu sekerku kvalitnej práce, zdobenú plieškami, chcel zasiahnuť do čela zástupcu starostu Špilevského, ale ten utiekol a Stanislav Volovič vyskočil na stôl a schytil šabľu; potom už obe strany nelenili, zvlášť keď dvaja bratia Zavitovský prevrátili stôl na stranu Volovičov.
Bitka trvala asi hodinu, kým kňazi nevyšli s prenosnou svätynou. Potom členovia Volovičovej strany utiekli z kostola a na ulici blízko krčmy pokračovali v sejmiku […]. V tejto bitke bolo na oboch stranách mnoho zranených, najťažšie na tom boli Tolpyga, Dubjaga a Kozel, dvaja ťažkým zraneniam ihned podľahli.“ 

Ruský cestovateľ, stolník Piotr Tolstoj, ktorý navštívil Varšavu v roku 1697, napísal:  „Počas volebného procesu (kráľovské voľby) býva veľa sporov a bitiek medzi Poliakmi, ako aj medzi Litovcami a aj medzi Poliakmi a Litovcami [ ...] málokedy nájdu medzi sebou zhodu, ako prišli o veľkú čast zo svojho štátu.“ Takýto politický systém skôr pripomína anarchiu, nez občiansky poriadok. „Poľsko sa drží anarchie“ - toto trpké príslovie z 18. storočia dobre charakterizuje systém šľachtickej demokracie v Reči Pospolitej.

Mimochodom, aj súčasné „modelové demokracie“ sú často ukážkou pästných ruvačiek. Tak takéto príklady majú na mysli obhajcovia Západu v Bielorusku, naznačujúce, že Bielorusi potrebujú „svoje námestie“?