Komentár Dmitrija Minina (Fond strategickej kultury)

Pred nami  stojí  veľká výzva

V Bielorusku sa blížia prezidentské voľby naplánované na 9. augusta. Až donedávna sa myslelo, že sa budú opäť konať bez alternatívy a s veľkou  výhodou pre A. Lukašenka. Zdá sa však, že v súvislosti s celosvetovou  krízou potenciál protestu v krajine dozrel do takej miery, ktorá značne prevyšuje očakávania. A nadchádzajúce voľby môžu byť pre Alexandra Lukašenka tou najzávažnejšou skúškou za roky  jeho vlády.

Prvýkrát po dlhej dobe sa na miestach , kde sa zbierajú  podpisy  za nomináciu protikandidátov a  napriek sanitárnym opatreniam vytvárajú  poriadne dlhé rady. Je už zrejmé, že požadovaných 100 000 podpisov zhromaždí naraz niekoľko prezidentských kandidátov, čo pri počte 9 miliónov obyvateľov  Bieloruska a v podmienkach  epidémie vôbec nie je jednoduché.

Švédsky model

Lukašenkovu autoritu bezpochyby najviac zasiahol „švédsky model“, ktorý  si sám zvolil  ako opatrenie proti šíreniu  infekcie koronavírusu, bez zavedenia  karantény a vypnutia priemyslu. V Štokholme už uznali, že konali neúspešne, a ak by bolo možné pretočiť film späť, šli by rovnakou cestou ako celá Európa. Z Minska žiadne takéto priznanie nepočuť, a čísla tiež nie sú povzbudivé; počet ľudí  nakazených koronavírusom v krajine sa blíži k 50 000.

Podľa tohto ukazovateľa je z proporcionálneho hľadiska najhoršia situácia v strednej a východnej Európe vo vzťahu k Bielorusku približne rovnaká ako v Španielsku, Taliansku a Veľkej Británii, avšak bez zdrojov, ktoré majú k dispozíci tieto krajiny. Hromadná reakcia Bielorusov na „švédsky experiment“ sa prejavila v tom, že mnohí používali ochranné prostriedky bez akýchkoľvek pokynov úradov a nedovolili svojim deťom chodiť do škôl a univerzít, hoci tie neboli zatvorené.



Odmietnutie karantény nepomohlo ani hospodárstvu Švédska, ani hospodárstvu Bieloruska. V podmienkach klesajúceho dopytu ich podniky v podstate pracovali na sklad, navyše mrhali prevádzkovým kapitálom, čo im sťaží ich začlenenie do svetovej výroby v štádiu jej obnovy. Údaje o očakávanom poklese HDP v týchto dvoch krajinách sú rovnaké ako v prípade susedných krajín, ale obetí epidémie  je viac.

O tom, že bieloruský prezident vo svojom srdci cíti zlyhanie metódy, ktorú mu navrhla „skupina spolupracovníkov “  naznačuje aj jeho ochladnutie  voči vodcovi  tejto skupiny, ministrovi zahraničných vecí  Vladimíovi Makeiovi. V očiach bieloruského vodcu je Makei zodpovedný za to, že nedokázal nájsť pre Minsk dostatočnú pomoc a podporu zo Západu, najmä zo Spojených štátov.

Lukov mazaný dvoran

Jeden by si myslel, že „Lukov mazaný dvoran“ sa to snažil  dosiahnuť pre Lukašenka a nie pre seba. A bol úspešný.

Vo všetkých náčrtoch amerických špecialistov ako najprijateľnejšia postava legáta pre správu Bieloruska sa ukazuje Makej. Iba podporovať ho chceli nie v týchto voľbách, ale o niečo neskôr, keď krajina dosiahne „potrebnú kondíciu“. Na Západe sa nikdy a nikto nechystal  zmieriť sa s Lukašenkom. Jednoducho sa spočiatku plánovalo, že ho použijú na oddelenie krajiny od Ruska, na jej uvedenie do stavu „kontrolovaného chaosu“, a vtedy bude v tejto dômyselnej „hre s Lukom“  oveľa ľahšie dosadiť do čela „svojho“ človeka .



Bieloruský prezident očividne začína chápať, že Makei nie je jeho asistentom, ale nebezpečným konkurentom. Nemôže ho však odvolať bez toho, aby sa nakoniec pohádal s Washingtonom. Namiesto toho urobil zmenu vo vláde a za premiéra dosadil Romana Golovčenka. Menovaný je známy najmä ako prisluhovač  takého  nepriateľa Makeiho  akým bol  bývalý šéf prezidentskej administratívy V. Sheiman, ktorého prepustenie v tom čase dosiahol súčasný minister zahraničných vecí prostredníctvom intríg. S najväčšou pravdepodobnosťou bude nový predseda vlády, okrem riešenia ďalších úloh, poverený kontrolou Makeiho.

Zdá sa, že Lukašenko  vzal  na seba záruku, že Západ uzná (aj keď mlčky) jeho víťazstvo vo voľbách, v ktoré pevne verí. Bieloruský prezident to robí zvyčajným spôsobom. Presvedčený, že ho Moskva v každom prípade uzná, snaží sa prilákať západné sympatie tým, že preukáže odhodlanie dištancovať  sa od Ruska. V tejto technike nie je nič nové, hlava Bieloruska ju aplikovala pomerne úspešne viackrát. Ibaže  stupeň tvrdej kritiky  voči Rusku, ktorá niekedy hraničí  s úrovňou  slušnosti a akékoľvek s tým súvisiace záväzky, musí neustále zvyšovať. Odkiaľ berie istotu, že to Moskva vydrží donekonečna?

Príprava Bieloruska na ďalšiu „farebnú revolúciu“

Pre USA bol a zostáva Lukašenko predmetom manipulácie; Washington ani nenapadne podporovať Lukašenka napriek všetkým jeho trikom. Rozkol s Moskvou sa uskutočňuje podľa jedného scenára a príprava Bieloruska na ďalšiu „farebnú revolúciu“ podľa iného.

Na webovej stránke  amerického veľvyslanectva v Bielorusku bolo 3. júna zverejnené  „Spoločné vyhlásenie misií USA, Veľkej Británie a Európskej únie o prezidentských voľbách v Bielorusku“, v ktorom predstavitelia západných krajín požadujú, aby sa bieloruské voľby konali v súlade s ich predstavami.  Tu je zrejmé priame zasahovanie do vnútorných záležitostí Bieloruskej republiky.



Podľa západných orgánov propagandy , ktoré  vysielajú  do Bieloruska je ľahké si všimnúť, že ich hlavný prisluhovač v bieloruských voľbách nie je človek, ale chaos. Vytvorenie ďalšej problémovej zóny blízko hraníc s Ruskou federáciou je už úspešne zrealizované. Na vzburu proti vláde a na nový „majdan vyzýva televízny kanál „Belsat“, ktorý v skutočností pracuje  na území Poľska za peniaze EU , ako aj „Hlas Ameriky“, „Sloboda“ a náboženská webová stránka „Krynica“ .

„Sloboda“  napríklad vypustila „ťažký kaliber“, tým, že dala slovo v celej východnej Európe  veľmi populárnemu, s výnimkou Bieloruska, bývalému poľskému prezidentovi   Lechovi Walesovi. Ten sa na začiatku správal pokojne, ale potom spustil. Zrejme mu dávali správne otázky.

Pouličné protesty

Walesa uviedol  že v systémoch, ako je v  Bielorusku, neexistujú žiadne iné formy nátlaku  na vládu, okrem „ pouličných protestov“. Sloboda a demokracia nespadnú z neba, dajú sa získať iba v boji. „Vo svojej podstate by mala demokracia púšťať  k moci len tých najinteligentnejších a najčestnejších. Ale tak to nie je. Musíme za to neustále bojovať.  Bielorusi musia veriť v seba samých. Nečakať, kým im niekto pomôže. Pomôžte si sami a potom vám  pomôžu aj ostatní “.



Zarážajúci je článok zverejnený  4. júna „Krynicou“, ktorá sama seba nazýva „spoločným kresťanským“ (?) webom  a súdiac  podľa všetkého koná podľa receptov americkej stratégie, ktorá  využíva náboženstvo na politické účely. Tam jeden z prozápadných členov opozície, spolupredseda bieloruskej kresťanskej demokracie, Paval Sieviaryniec uverejnil „Otvorený list  kresťanským cirkvám Bieloruska“.

Sieviaryniec povedal, že tento „bláznivý režim organizoval masívnu nákazu Bielorusov koronavírusom“.  Na sviatok Svätej Trojice 7. júna vyzval všetkých kresťanov v krajine, aby ihneď po bohoslužbách vyšli na protestné demonštrácie  a vodcov všetkých náboženstiev aby k tomu pozvali svojich farníkov. Sieviaryniec , ktorý  kalkuluje s náboženskou nevedomosťou tvrdí, že „hovoríme o základoch kresťanskej viery“ a odkazuje na príklad  Poľska: kolaps komunizmu v Poľsku sa začal, keď pápež povedal miliónom Poliakov: „Kiež Duch Svätý zostúpi a obnoví tvár Zeme. Tejto  zeme“.  Sieviaryniec však nie je rímskym pápežom a Bielorusko nie je Poľsko.

Prezident Lukašenko vyjadruje presvedčenie, že so svojím mocenským aparátom dokáže zastaviť každý Maidan. V dosahu tohto aparátu sú však iba miestni blogeri a banda povstalcov, u ktorých obmedzenie slobody konania iba zvyšuje ich popularitu. A zvládnuť všetky sofistikované technológie spúšťania hromadných akcií nepokojov nie sú bieloruské bezpečnostné sily schopné. Keďže bieloruský prezident nemá príležitosť získať nových priateľov na Západe, môže svojimi rukami odtlačiť na Východe tých, ktorí chcú pomôcť bratskému  národu.