Kto sú rabujúci, čo chcú a prečo sa nachádzajú vo väčšine protestov

Mnohým Američanom, ktorí sledujú dianie a vývoj protestov v ich krajine rabovanie značne vadí. Počas uplynulého týždňa sa tisíce ľudí vydali do ulíc v mestách v Spojených štátoch amerických, aby odsúdili inštitucionálny rasizmus a policajné násilie potom, čo muž menom George Floyd z Minneapolisu zomrel, keď mu policajt kľačal na krku takmer deväť minút. Avšak rozbíjanie okien, pálenie majetku a krádeže tovaru, ktoré sprevádzajú pokojné demonštrácie, spôsobujú, že niektorí ľudia váhajú s podporou týchto protestov, píše theatlantic.com

Vedúci predstavitelia polície sa vo všeobecnosti zhodujú na tom, že iba malé percento demonštrantov rabuje, ale takéto činy sú nepopierateľne rozšírené. V nedeľu večer skupina ľudí "vyčistila" obchody na dolnom Manhattane takým spôsobom, že do odpadkových sáčkov kradli obuv a elektroniku. Krátko pred týmto činom, lupiči zničili obchod Target v Minneapolise a ukradli dizajnérske džínsy z butikov v Los Angeles.

Škody na majetku

Škody na majetku sú bežné prakticky vždy keď sa spontánne zhromaždia veľké skupiny nahnevaných ľudí. Väčšina učencov z univerzít tvrdí, že nevyprovokované policajné násilie voči čiernym ľuďom a pokojným demonštrantom je väčším spoločenským problémom a žiadne množstvo ukradnutého tovaru sa nikdy neyrovná strate jediného ľudského života.



Napriek tomu „rabovanie, ktoré sa v týchto situáciách deje, sa zvyčajne interpretuje ako dôkaz ľudskej skazenosti“, sociológovia Russell Dynes a EL Quarantelli napísali vo svojej záverečnej štúdii o rabovaní v roku 1968. Zdá sa, že z niektorých zákutí k nám prichádza myšlienka: Keby len chodili pokojne a nedrancovali, nevadilo by nám to.

Spoliehanie sa na polstoročnú štúdiu nie je ideálne, ale je to nevyhnutné: Len málo sociológov študuje rabovanie osobitne. Rozhovory s pol tuctom expertov na protesty a sociálne hnutia však poskytujú určitý pohľad na motiváciu lupičov.

Lupiči a nie demonštranti

Po prvé, lupiči a pokojní demonštranti nie sú zvyčajne tými istými ľuďmi. Dana Fisherová, sociologička na University of Maryland, študuje protesty už 20 rokov a podľa jej názoru je pre mierumilovných demonštrantov zriedkavé začať kradnúť a len tak náhodne niečo podpáliť. Ľudia sa hrnú na miesta protestov s rôznymi motiváciami a tí, ktorí chcú pokoj, majú tendenciu zostať pokojní. "Nikdy som nevidel nikoho mierumilovného, kto zrazu navrhne niečo ako: Hej, tam práve rozbili okno. Teraz pôjdem rabovať.“

Tí, ktorí rabujú, majú tiež rôzne motivácie pre to čo robia. Vo svojej štúdii z roku 1968 Dynes a Quarantelli poznamenávajú, že vandalizmus počas protestov sa zameriava na objekty a budovy, ktoré sú „symbolom iných hodnôt“. Napríklad ľudia s väčšou pravdepodobnosťou zaútočia na symboly autority - napríklad na budovu CNN alebo policajné autá - ako na bytové domy.



Keď si to tak vezmeme, tak tento spôsob je akoby vystúpením proti kapitalizmu, polícii a iným silám, ktoré sú považované za organizácie rasizmu. "Rozsiahle rabovanie sa teda možno dá interpretovať ako druh masového protestu proti našej koncepcií ... majetku," napísali Dynes a Quarantelli. Je to „výzva na prerozdelenie majetku“.

Majetok je poistený, tak to ľudí netrápi

Sociologička Andrea S. Boylesová počas protestov vo Fergusone viedla rozhovory s desiatkami ľudí. Jeden z účastníkov videl rabovanie v obchode QuikTrip ako odplatu za hospodárske zneužívanie čiernych komunít. Muž, ktorého nazýva Ted, povedal, že sa nestaral o to, že v obchode prebiehalo rabovanie, najmä ak ten obchod bol poistený. Minul peniaze v obchodoch v svojej komunite, ale keď on sám mal málo peňazí, nemal nikoho, na koho sa mohol obrátiť. Rabovanie podľa neho prinieslo iba mierne utrpenie majiteľovi obchodu, ktorý urobil len minimum pre zmiernenie utrpenia komunity.

Tento pocit by sa mohol prejaviť najmä u ľudí, ktorí vyplienili obchody, ktoré nie sú zvyčajne v menšinových štvrtiach s nízkymi príjmami, ako napríklad Whole Foods. Boylesová hovorí, že lupiči sú väčšinou chudobní a niektorí to vidia ako šancu na vyváženie ekonomických váh. Chcú sa dostať k veciam, ktoré normálne nemôžu mať. Tieto komunity čelia neustálemu nedostatku. Boylesová dodala: „a tuto získajú či už legálnu alebo nelegálnu možnosť na prospech.“ Ako jedna lupička, Pamela Speaksová, povedala Miami Herald počas nepokojov v Los Angeles v roku 1992: „Nemyslím si, že je to správne, ale zbavuje ma to frustrácie.“



Počas súčasných protestov, je rabovanie ešte zhoršené tým, že ľudia naprieč krajinou museli ostať doma niekoľko mesiacov v snahe obmedziť šírenie koronavírusu. Protesty sa mohli niektorým zdať ako uvoľňovací ventil. Iní medzitým vidia rabovanie ako formu posilnenia postavenia - spôsob, ako získať späť dôstojnosť po desaťročiach zneužívania zo strany polície a iných orgánov. "Keď máte možnosť získať späť časť sily, ľudia to využijú," povedal Rashawn Ray, sociológ z Marylandskej univerzity.

Rabovanie ako vyjadrenie nesúhlasu

V prípadoch, keď pokojné protesty nevedú k zmene, môžu demonštranti cítiť, že rabovanie a vandalizmus sú jediným spôsobom, ako vyjadriť svoj nesúhlas. „V Baltimore hovoria už celé generácie o tom, aké zlé bolo policajné oddelenie Baltimoru, ale nikto ich nepočúval,“ povedal Lorenzo Boyd, riaditeľ Centra pre políciu na University of New Haven. "A potom Freddie Gray zomrel a nikto nepočúval." A potom začali protestovať; nikto nepočúval. Ale ako náhle CVS v Baltimore začalo horieť, celý svet to sledoval.“ Niektorí lupiči nie sú vôbec spojení s demonštrantmi. Namiesto toho sa chopili príležitosti a spôsobili chaos a deštrukciu.

Je bežné, že ľudia cestujú do rôznych oblastí, aby drancovali, a tým šetria svoje vlastné štvrte. Guvernér Minnesoty, Tim Walz, prišiel s myšlienkou, že väčšina demonštrantov zatknutých minulý týždeň v Minneapolise bola z iných štátov, čo bolo aj neskôr potvrdené pri vyšetrovaní záznamov miestnou televíznou stanicou. Počas nepokojov vo Fergusone v roku 2014 „veľké množstvo“ ľudí, ktorí boli zatknutí za rabovanie, malo adresy v Illinois alebo v Texase.



Rabovanie sa môže javiť ako nevyhnutné. Polícia, médiá a dokonca aj demonštranti však niekedy môžu neúmyselne podporiť rabovanie. Činy polície a demonštrantov sa navzájom zrkadlia. Keď polícia používa gumové náboje, omračovacie granáty a slznotvorné spreje na pokojných demonštrantov, protestujúci sú potom tiež nabádaní k agresii - v niektorých prípadoch sa demonštranti premenia na drancovníkov.

Novinári medializujú najmä lupičov a nie demonštrantov

Novinári sa tiež môžu niekedy zapájať do rabovania tak, že mu venujú až príliš veľa pozornosti alebo namiesto pokojných demonštrantov vedú rozhovory s lupičmi. Keďže si demonštranti všimli, že tento model funguje tak naschvál niekde rozbijú okno, aby upútali pozornosť médií, povedal Ray. Štýl a organizácia protestu môžu tiež povzbudiť - alebo odradiť - vandalizmus. Fisher a Ray zistili, že protesty, ktoré sú vopred naplánované a majú súdržné vedenie, majú tendenciu minimalizovať vandalizmus na rozdiel od spontánnych protestov, ktorým chýba akákoľvek organizácia.

Väčšina odborníkov, tvrdí, že rabovanie je iba vedľajším účinkom protestov. V tomto prípade je hlavnou príčinou ďalšie zabitie čierneho muža bielym policajtom. Ak chcete úplne eliminovať rabovanie, musíte odstrániť podmienky, ktoré ľudí nútia protestovať. Ako Christian Davenport, profesor politológie na Michiganskej univerzite, povedal: „Najlepším spôsobom, ako zabrániť rabovaniu, je poskytnúť jednotlivcom mzdu s ktorou sa dá žiť, zabezpečiť im ich základné potreby, zaobchádzať s nimi s ľudskou dôstojnosťou a pomôcť im k životu, ktorý prináša prosperitu.“