Pandémia rozbila niektoré zakorenené predstavy o demokracii a autokracii. Rovnako ako domnelé liberálne demokracie nemusia byť napokon až tak liberálne, autoritárske režimy môžu byť v skutočnosti menej despotické, ako sa zdá. Komentár priniesli RT.

Pandémia COVID-19 okrem iného viedla k mnohým otázkam o osude liberálnej demokracie v porovnaní s jej autoritárskymi alternatívami. Rýchly úspech Číny kontrastuje s americkým debaklom a vyvoláva otázky o politickej budúcnosti ľudstva. Môže budúcnosť patriť akejsi zmesi čínskeho straníckeho štátu a singapurského štýlu technokracie?

COVID-19 v skutočnosti nevyvrátil pretrvávajúcu životaschopnosť demokracie a ani nepreukázal nadradenosť autokratických modelov. Existujú autokratické krajiny, ktoré svoju reakciu na ochorenie zbabrali a sú demokracie, ktoré si s ňou, naopak, poradili veľmi dobre. Väčšina krajín však, čo sa týka zvládania šírenia nákazy, spadá do strednej kategórie. Táto skupina predstavuje najrôznejšie politické režimy, vrátane Ruska a väčšiny európskych štátov.



Pandémia rozbila niektoré zakorenené predstavy o demokracii a autokracii. Jednou z nich je hodnota ľudského života. Vždy nás učili, že máme veriť, že západným liberálnym demokraciám najviac záleží na ľudských právach a životoch ľudí, kým autokratické a totalitné vlády považujú svojich občanov v honbe za dosiahnutím ekonomických alebo geopolitických cieľov za nahraditeľných.

Ale ako sa teda vysporiadať s faktom, že autoritárska Čína uskutočnila dramatické opatrenia na ochranu svojej populácie pred vírusom, napriek tomu, že Peking pochopil, že to zasadí ťažkú ranu pre dôležitý hospodársky rast? V rovnakom čase, nemálo liberálnych demokracií váhalo, či zvoliť záchranu ľudských životov alebo ekonomický blahobyt.

Prezident jednej významnej západnej krajiny údajnej navrhoval, aby koronavírus „zaplavil“ krajinu. Premiér ďalšieho štátu flirtoval s myšlienkou „kolektívnej imunity“. Švédsko, ako typicky liberálna demokracia, uprednostnilo normálne fungovanie ekonomiky pred maximálnou ochranou ľudského života. Je kuriózne, že rovnakú cestu si vybrala aj „posledná diktatúra“ Európy – Lukašenkovo Bielorusko.



V roku 1989 americký politický teoretik Francis Fukuyama príslovečne vyhlásil koniec histórie. Sovietsky zväz padol a potomok čínskej elity, vracajúci sa z amerických škôl, mal zmeniť komunistickú Čínu na demokraciu v štýle Západu. O tridsať rokov neskôr, Putinovo Rusko vraj podrýva základy americkej demokracie, zatiaľ, čo presne ten istý Fukuyama varuje pred vážnou hrozbou „neototalitnej“ Číny.

Nedá sa poprieť, že od konca osemdesiatych rokov sa počet demokracií vo svete zvýšil. Stále však existuje aj niekoľko vzácnych príkladov liberálnej demokracie, ktorá úspešne zakorenila mimo severného Atlantiku, odkiaľ pochádza. Pozrime sa napríklad na čínskych susedov v Ázii. Dokonca aj ázijské národy, ktoré sú považované za úspešné príklady politického liberalizmu tak po dôkladnejšom preskúmaní nemusia pôsobiť.

Len sa opýtajte homosexuála z Južnej Kórei, aký život majú sexuálne menšiny v ich krajine. Prísne autoritatívny Vietnam je z hľadiska práv LGBT zjavne vyspelejší ako demokratická Južná Kórea.

India je, samozrejme, najväčšou demokraciou na svete, hoci sotva niekedy bola liberálna. Ale pod hinduistickou nacionalistickou vládou BJP (strana Bharatiya Janata Party, pozn. red.), s Narendra Modim na čele, mnohí vidia, že krajina smeruje k absolútnemu autoritárstvu.



Ďalšej významnej demokracii Ázie po mnoho desaťročí vládane jedna strana, nazývaná Liberálno-demokratická strana Japonska (založená v roku 1955, pozn. red.). Napriek tomu, že Japonsku vládnu „liberáli“, krajina má s demokraciou isté problémy, vrátane prehlbujúceho sa porušovania slobody tlače.

Rovnako ako domnelé liberálne demokracie nemusia byť napokon až tak liberálne, autoritárske režimy môžu byť v skutočnosti menej despotické, oproti tomu, ako sú vykresľované. Obzvlášť Putinovo Rusko je hybridný režim, ktorý tvorivo spája prvky západných demokratických inštitúcií s tradičnou ruskou autokraciou.

Údajný diktátor Putin je známy tým, že je mimoriadne citlivý na prieskumy verejnej mienky, čo je pravdepodobne známkou toho, že ľuďom na ruskom politickom systéme záleží. Netušíme, či Si Ťin-pching starostlivo sleduje svoj „rating“ medzi čínskym obyvateľstvom, ale nie je pochýb, že Ťin-pching a Komunistická strana Číny si naliehavo uvedomujú, že pokračovanie vlády závisí od ich prijatia a schválenia od 1,4 miliardy Číňanov.

Inými slovami, prinajmenšom pre niektoré nedemokratické režimy nie je priazeň ľudu o nič menej dôležitá ako pre tie demokratické – a možno ešte dôležitejšia.



Pandémia koronavírusu opäť odhalila, že rozdielne politické režimy sa navzájom sledujú – a učia sa jeden od druhého. Čínske skúsenosti so zdolaním prvej vlny COVID-19 boli starostlivo skúmané a v niektorých aspektoch prijaté aj liberálnymi demokraciami.

Demokracie zas ovplyvňujú správanie autokratov. Zdá sa, že Vladimír Putin sa spočiatku zdráhal uvoľniť masívnu finančnú pomoc ruskému obyvateľstvu. Jednako len, o niekoľko týždňov  neskôr oznámil viac balíkov priamych platieb pre domácnosti. Jeho novoobjavená veľkorysosť mohla byť čiastočne spôsobená skutočnosťou, že mnohí Rusi sa začali pýtať, prečo nemecká vláda poskytla peniaze ľuďom v núdzi, zatiaľ čo ruská vláda nie.

Rovnako ako liberálna demokracia nikdy nedosiahla globálnu nadradenosť tesne po páde Sovietskeho zväzu, ani svet sa v dôsledku koronavírusovej krízy pravdepodobne nezmení na autokraciu alebo polo-autoritárstvo.  Svet zostane mozaikou rozmanitých politických režimov.

Liberálna demokracia sa v prevažnej miere obmedzí len na jej západnú kolísku, i keď Fukuyama má pravdepodobne pravdu v tom, že okrem nacionalizmu zostane liberalizmus jedinou najmocnejšou sekulárnou ideológiou. Väčšina krajín sa bude vyznačovať prvkami hybridu, autoritárskych a polo-autoritárskych modelov v rôznej škále.



Podobne ako v prípade biodiverzity, ktorá je základom každého ekosystému, pokračujúca existencia ľudského druhu vychádza z rozmanitosti sociálno-politických modelov, ktoré koexistujú, navzájom si konkurujú a učia sa jeden od druhého. Máme historické precedensy: sovietsky komunizmus, ako konkurent, tak aj vzor, pomáhal poháňať rozvoj západných sociálnych politík počas studenej vojny.

Ako raz povedal Mao Zedong, „nech zakvitne sto kvetov“ („nech súťaží sto škôl...“, z prejavu vodcu Komunistickej strany Číny, v ktorom povzbudil ľudí, aby verejne dali najavo svoj názor na komunistický režim, bol to však mylný pocit slobody, výsledkom „kampane sto kvetov“ nakoniec bolo prenasledovanie inteligencie, pozn. red.).

Nebolo by dobré, keby liberálna demokracia prenikla do každého kúta a do každej škáry sveta, respektíve bolo by rovnako zlé, ak by svetu dominovala autokracia, či už čínska alebo singapurská, alebo akákoľvek ich odnož.

Autormi komentáru sú Artyom Lukin, docent medzinárodných vzťahov na Ďalekovýchodnej federálnej univerzite v ruskom Vladivostoku a Yaroslav Ševčenko, postgraduálny študent na Čínskej univerzite Renmin.