Otázka nespočíva v tom, z čoho je Čína vinná, ale z čoho môže byť obvinená. Odpoveď znie: z čohokoľvek.

Okolnosti okolo vzniku pandémie nadobudli politický význam, čo znamená, že objektívne skúmanie príčin šírenia koronavírusu viac nie je možné.

Antičínsky konsenzus

Obvinenia USA proti Číne zo šírenia pandémie možno považovať za pokračovanie ekonomickej vojny medzi nimi. Ak sa však pozriete retrospektívne na posledných 12 - 13 rokov, bude Vám zrejmé, že vnímanie Číny sa v Spojených štátoch začalo meniť dávno predtým, ako sa Donald Trump dostal k moci. Trump len jednoducho prestal maskovať svoj postoj k Číne, nebol však dôvodom zhoršenia situácie.

Vrchol pozitívnych vzťahov medzi Čínou a Spojenými štátmi, založených na úzkej ekonomickej symbióze, pripadol na obdobie, keď bol prezidentom George Bush mladší, ktorý síce začal s protičínskymi heslami, ale rýchlo sa prispôsobil realite. Na konci svojej vlády nebol hlavnou osobou, ktorá určovala politiku USA vo vzťahu k Číne a nebol ňou ani minister zahraničných vecí alebo šéf Pentagónu, ale minister financií Henry Paulson, ktorý sa zasadzoval za úzke hospodárske vzťahy s Čínou.



S nástupom Baracka Obamu do úradu v roku 2009, ktorý sa prekrýval s hospodárskou krízou sa všetko zmenilo. Obama sa tak tvrdo ako Trump nevyjadroval, bol to korektný a akurátny človek, no v skutočnosti to bol práve on, kto začal budovať politiku oddelenia. Jeho hlavný ázijský projekt Transpacifické partnerstvo bol otvorene zameraný na hospodársku izoláciu Číny a on to neskrýval.

„Trump so svojími šialenými protičínskymi vyhláseniami už nastúpil na dobre pripravenú pôdu“.

Číňania na neho spočiatku reagovali ironicky - vraj: „neurobí nič“, „všetko je to blaf.“ Až po roku si Čína uvedomila, že Trumpove vyhlásenia zahŕňajú aj konkrétne opatrenia. Keď Čínu v roku 2017 vyhlásili za strategického rivala Spojených štátov, Číňania sa zbuntovali.

V domácej politike USA momentálne panuje nesúlad vo všetkých otázkach, okrem Číny: ohľadne Číny vznikol dvojstranný konsenzus. A koronavírus môže byť spúšťačom skutočnej konfrontácie.

Čínska karta

Ak máme hovoriť o náladách Trumpa a tie sú teraz primárne spojené s predvolebnou kampaňou, tak Čínu nečaká nič dobré. Keby nedošlo k pandémii, ekonomika by bola hlavným Trumpovým tromfom - obyvateľstvo na začiatku roku 2020 deklarovalo vysoký stupeň spokojnosti s hospodárskou situáciou a politikou Administrácie v tejto oblasti.



V januári, keď sa skončila procedúra impeachmentu, došlo k výbuchu eufórie zo strany trampistov a k sklamaniu zo strany demokratov. To hralo v prospech Trumpa. Na konci príbehu s impeachmentom verili, že ak bude s ekonomikou všetko v poriadku, tak má Trump druhé funkčné obdobie prakticky isté. Preto Trump pristúpil na obchodné dohody s Čínou, ktoré mali jednoznačne charakter dočasného prímeria (nie mieru). Je zrejmé, že bolo pre neho dôležité, aby ním uložené clá nezasiahli jeho voličov, Čínu potreboval vo volebnom zmysle.

Teraz sa však situácia dramaticky zmenila. Pandémia zasadila silný ekonomický úder a čínsku tému možno využiť už len v tom zmysle, že „u nás bolo všetko v poriadku, kým sa neobjavili tieto zlé, cudzie baktérie“.

Vo svetle volieb už Trump nemá žiadne dôvody, aby zmäkčoval politiku vo vzťahu k Číne. Naopak - teraz je potrebné ukázať, že ak by nebolo čínskej infekcie, v USA by bolo všetko skvelé.

Hlavná kampaň sa kvôli koronavírusu ešte ani nezačala. Mítingy, promo akcie - to všetko sa odkladá na koniec leta, alebo jeseň. Nával vášní okolo Číny bude potom niekoľkokrát silnejší, než je tomu teraz: demokrati pokiaľ ide o Číňanov sa tiež pokúsia zaťaťať do živého, no ešte horšie než Trump, aby si nikto nemyslel, že sú slabosi.



„V niektorých ohľadoch je to pre nás dobrá správa, pretože v posledných voľbách bola hlavnou témou ruská karta. Možno ju teraz odložia bokom“.

 Američania, samozrejme, tlačia svojich európskych spojencov k tomu, aby vystúpili proti Číne „jednotným frontom“, aj Európania robia vyhlásenia, ale skôr zdržanlivé. Ak však dôjde k čelnej zrážke, je nepravdepodobné, že by sa Európe zachcelo úplne postaviť na stranu Spojených štátov. Európania nebudú chcieť riskovať konfrontáciu s druhou najmocnejšou svetovou veľmocou.

Vo víne nie je pravda?

Otázka nespočíva v tom, z čoho je Čína vinná, ale v tom, z čoho ju možno obviniť. Odpoveď: z čohokoľvek.

Je zrejmé, že žiadna krajina, vrátane Číny sa nebude chcieť navonok chváliť vlastnými chybami, ktoré sa samozrejme vyskytli v prvej etape prepuknutia choroby. Pochopiť jej rozsah bolo spočiatku ťažké. Čínsky systém nikdy nebol „priehľadný“, takže Číňania konali tak, ako vždy, až dovtedy kým si neuvedomili, že infekcia je skutočne mimoriadny námet.

„Ale teraz, keď ju používajú ako politickú zbraň, už nie je možné žiadne nestranné vyšetrovanie“.

Rusko niečo podobné zažilo už viackrát: spomeňte si na dopingovú situáciu alebo na prípad Skripaľa. Čo by tam na počiatku nebolo, potom, ako situácia nadobudla politický obsah a to sa udialo v okamihu, ako sme mali možnosť vidieť, sa na objektívne vyšetrovanie mohlo zabudnúť.



Je zaujímavé, že keď sa ukázalo, že v Číne sa deje niečo mimoriadne, keď bola informovaná Svetová zdravotnícka organizácia a všetci o tom hovorili, svet zareagoval zvláštnym spôsobom. Prvá reakcia nebola taká škodoradostná, ale smerovala k tomu, vraj, skončili Číňania so svojím hospodárskym rastom a ambíciami.

Čínu budú aj naďalej obviňovať. Pravdepodobne jej niečo vyčítať možno. Na druhej strane, ak si spomenieme na prvú reakciu zvyšku sveta na túto epidémiu: kto sa správal bezchybne? Možno také krajiny, ako Dánsko, Nórsko alebo Rakúsko, ktoré konali dostatočne jasne, ale sú mimo veľkého kontextu. Z veľkých krajín boli všetci zmätení.