Lídri v Bruseli by mali zmeniť rétoriku, ak chcú poraziť euroskepticizmus. Zlyhanie v štýle rozprávania vedie k politike indentity. Komentár Wolfganga Münchaua priniesli The Financial Times.

Európsku integráciu podporujem odkedy si pamätám. Som však čoraz viac zdesený biedou pro-európskych debát. Dochádza k zlyhávaniu v hovorení pravdy a jej konfrontovaní s predstaviteľmi moci, veľkolepej rétorike, šíreniu poplašných správ a je tu tendencia k politike európskej identity. Všetko to môžu byť pochybenia rečníckeho štýlu, ale nepriamo vedú aj k ovplyvňovaniu politiky. Svoj podiel na náraste euroskepticizmu v krajinách ako Taliansko má aj toto zmätené rozprávanie.

Pod hovorením pravdy mám na mysli priateľskú konštruktívnu kritiku. Európanom to veľmi nejde. Sme buď za, alebo proti. Nemôžem ani spočítať koľkokrát som sa počas krízy v eurozóne stretol s pro-európskymi ekonómami a ďalšími akademikmi, ktorí vyjadrili súkromnú kritiku voči politikám Európskej únie (EÚ), ale nikdy ju nemohli vysloviť na verejnosti osobne.



Vôľa hovoriť pravdu je obzvlášť dôležitá vo vzťahoch medzi lídrami EÚ. Eurozóna by na tom dnes mohla byť lepšie, keby premiéri z juhu povedali počas krízy eurozóny lídrom zo severu, že neudržateľnosť nemôže vydržať.

Mojou druhou kategóriou je bezduché predvádzanie sa – vystúpenia európskych lídrov v prostredí veľkých univerzít. Emmanuel Macron začal svoje funkčné prezidentské obdobie prejavom na Sorbonne v roku 2017, počas ktorého predstavil svoju agendu pre Európu. Prakticky všetky jeho návrhy na „európsku renesanciu“ boli odvtedy skartované.

Obávam sa, píše ďalej Münchau pre FT, že v súčasnej rozprave o fonde európskej obnovy prechádzame rovnakým rituálom. Jeho myšlienka začala ako federalistický projekt a pravdepodobne sa zmenší na subatomickú veľkosť. V čase, keď sa objaví a my ho budeme môcť preskúmať, proste zmizne.



Hans Kundnani z Kráľovského inštitútu medzinárodných vzťahov (tiež známe ako Chatham House, pozn. red.) v Londýne pripomenul, že lídri ako Macron síce hovoria o európskej suverenite, ale napriek tomu, že tento pojem je bežne zaužívaný, nie je ani zďaleka jasné, čo to znamená. A je to neplodná myšlienka, ktorá nemá zmysel, pokiaľ nie je podložená inštitucionálnou reformou.

Zmätená reč pochádza zo zmätených predstáv, ktoré vedú k zmäteným rozhodnutiam. Európania nemyslia geostrategicky. Sú to ľudia vzťahov. Talianski ministri financií nikdy neodchádzajú zo stretnutí, dokonca aj keď by mali. Francúzski prezidenti niekedy, tak ako Charles de Gaulle v roku 1965, keď jeho bojkot EÚ spôsobil tzv. krízu prázdnych stoličiek. Ale francúzski prezidenti vždy končia s nemeckými kancelármi.

Mojou treťou kategóriou sú strašidelné príbehy, reinkarnácia rozprávok bratov Grimmovcov 21. storočia. Počas brexitu sme ich mali veľa. Sú to nebezpečné príbehy, pretože rušivé udalosti ich môžu ľahko prevrátiť hore nohami.



Pandémia Covid-19 bude zahmlievať vnímanie predpokladaných strát z tvrdého brexitu. A ak by sa príbeh rozvíjal niekde inde v Európe tak, že by sa brexit zmenil na nepravdepodobný hospodársky úspech, majte sa na pozore pred jeho napodobňovateľmi. Najdôležitejšou lekciou pre úniu z neúspešnej kampane Remain (inak aj Stay, čiže „Zostaň“, myslí sa tým zotrvanie v EÚ, pozn. red.) je potreba znovu sa oboznámiť s umením pozitívneho argumentu.

V neposlednom rade, pozor na fanatických fanúšikov. Niektorí to môžu považovať za znak zrelosti, že aj EÚ má teraz svoju podpornú sieť chuligánov na sociálnych sieťach. Ja nie, píše ďalej Münchau.

Politika identity je pre európsku diskusiu toxická. Kampaň Remain vytvorila príbeh, ktorý spájal Európanov s predstavou, že sú mladí, progresívni a mestskí, pričom antieurópanov vykresľuje ako starých, nevzdelaných a vidieckych. Sektárske rozdelenie nie je v záujme EÚ, pretože znepriateľuje sociálne skupiny, ktoré potrebuje: prívržencov strednej cesty, ktorí nemajú radi mávanie vlajkami za spevu Beethovenovej 9. symfónie (oficiálna hymna EÚ, pozn. red.) ako európskej symboliky.



Zakladatelia EÚ ako Francúzi Jean Monnet a Robert Schuman nepatria do tejto kategórie. Keby dnes Schuman žil, myslím, že by bol zdesený, akým spôsobom EÚ zbabrala menovú integráciu. Nie som si istý, či by sa zúčastnil na výročných oslavách jeho známeho vyhlásenia pred 70 rokmi (tzv. Schumanov plán, kroky k integrácii Európy, pozn. red.). Establišment únie trávi príliš veľa času na ceremóniách a udeľovaní si cien navzájom. Osvojil si vlastnosti kultu.

Všetko uvedené sa týka príbehov a symbolov. A predsa, sú to príbehy, ktoré rozprávame, čo ovplyvňujú politiku. Bude ťažké presvedčiť Severoeurópanov o výhodách fiškálnej integrácie, ak budú úsporné opatrenia v dôsledku krízy eurozóny vnímať ako obrovský úspech.

Niekde inde si možno z tohto obdobia viac zapamätajú 52-percentný nárast samovrážd v Grécku medzi rokmi 2010 až 2016 alebo necitlivé komentáre bývalého holandského ministra financií (Jeroen Dijsselbloem mal v roku 2017rasistické poznámky ohľadom južnej Európy, pozn. red.) a tiež toho súčasného (Wopke Hoekstra vyzval Brusel, aby preveril, prečo niektoré ekonomiky nemali fiškálne rezervy v súvislosti s krízou, pozn. red.).

Ak chcete poraziť euroskepticizmus, ujasnite si najprv svoj príbeh.