Komentár Maxima Bueva (Vedomosti)

Ako vstúpiť do horiaceho domu a správne z neho vyjsť. Prečo je užitočné spomenúť si na Johna Stuarta Milla a ďalších utilitaristov v čase pandémie?

Predstavte si situáciu, keď stojíte pri horiacom dome, ktorého strecha sa za minútu zrúti. V jednej izbe je dieťa; v druhej prístroj na umelú pľúcnu ventiláciu (UPV), ktorý do konca pandémie zachráni životy 10 ľudí. V celom svete teraz takéto prístroje veľmi chýbajú. Môžete zachrániť dieťa, alebo prístroj. Aký výber by bol v tejto situácii dobrý? A ktorý z nich je správny?

V zásade ide o príklad optimalizačnej úlohy: musíte nájsť najlepšie riešenie pri niektorých časových, alebo zdrojových obmedzeniach. Riešenie úloh podobného druhu je dnes cieľom ekonomickej vedy. V takýchto extrémnych situáciách však ekonómov čakajú úskalia: numericky dobrá voľba nemusí byť nevyhnutne morálna. Ekonomika hlavného prúdu sotva berie do úvahy morálne obmedzenia, hoci pred 200 rokmi bolo všetko inak. Klasická ekonómia sa práve rodila a etické otázky riešila.

Zoberme si otázku maximalizácie užitočnosti bez ktorej si dnes ekonomiku nemožno predstaviť. Tento prístup vyvstal z kvantitatívnych úvah o etike - tzv. utilitárstva. Na začiatku XIX. storočia ho anglický filozof Jeremy Bentham zakomponoval do morálneho systému. Správne v ňom bolo to, že maximalizoval niektoré verejné blaho (u Benthama - šťastie). Ľudské životy – to je dobro, viac živých - viac šťastia, znamená, zachráňte UPV!



Ak aj napriek tomu máte pochybnosti o správnosti takéhoto výberu, tak sa môžete rozhodnúť inak. Zachraňovať UPV je nemorálne, pretože morálne by malo byť samotné konanie a nie jeho dôsledky. Vašou morálnou povinnosťou je zachrániť dieťa. Tak, napríklad argumentujú prívrženci deontológie - teória etiky, ktorá konkuruje utilitárstvu. Je pravdou, že táto časť etiky tiež rieši svoj problém, v ktorom je povinnosť dôležitejšia než dobro. Napríklad, keď lekári, ktorí zložili Hippokratovu prísahu, musia liečiť vrahov, alebo násilníkov malých detí. Ak je v situácii s horiacim domom ťažké, alebo nemožné vyčísliť dôsledky, tak v situácii s násilníkom je už ťažké zadržať myšlienky o následkoch.

Možno, že problém voľby medzi životom dieťaťa a UPV je predsa len možné vyriešiť aj v rámci utilitárstva. Ak sa napríklad výber nezredukuje len na počet, aj keď ide o ľudské životy. Výber možno hodnotiť nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. Ak rozmýšľate takto, tak potom sa vám bude páčiť prístup iného angličana Johna Stuarta Milla, filozofa, ekonóma a politika.

Mill je považovaný za jedného z najvplyvnejších britských filozofov 19. storočia, aj keď skôr rozvíjal a popularizoval myšlienky iných vedcov. Utilitarizmus je napríklad rovnako spájaný s menami Benthama a Milla, hoci prvý urobil väčšiu časť základnej práce. Mill však objavil niekoľko slabých miest v kvantitatívnej etike Benthama. V rámci jeho systému nenašiel spôsob, ako ich posilniť, ale aspoň naznačil, v ktorých smeroch má hľadať. Napríklad pri rozvíjaní Millových argumentov a zvážení dôsledkov voľby môžme mať dojem, že záchrana života je teraz kvalitatívne odlišná od možnosti zachrány životov v budúcnosti. Alebo, že v okamihu krízy je ťažké vyčísliť dôsledky, preto je lepšie vytvoriť pravidlá do budúcna, ktoré zabezpečia nielen dobrú, ale aj správnu voľbu. „Najskôr premýšľaj o živote, a potom o nákladoch a výhodách“ – príklad takého pravidla v duchu Milla, ktorý rieši morálnu dilemu.



Potreba pravidiel v čase pandémií je obzvlášť veľká, pretože vtedy čelíme „horiacim domom“. Kto by mal v prvom rade dostať lieky, miesto na intenzívnej starostlivosti a prístup k UPV pri nedostatku zásob? Ako veľmi majú lekári riskovať, ohrozujúc svoje zdravie a zdravie svojich blízkych? Ako dlho bude v krajine trvať karanténa, s vedomím, že na jednej strane váh sú životy, ktoré si vyžiada pandémia a na druhej strane - životy, ktoré si vyžiada neodvratná  hospodárska depresia?

Odpovede na všetky tieto otázky môžete získať vyhodnotením výsledku výberu z hľadiska počtov a hodnoty životov. Aj keď by bol takýto výber z morálneho hľadiska perfektný, uprostred nešťastia sa nedá vyčísliť. Nie je na to čas. Pre niektoré problémy sa už dávno našli praktické riešenia. Napríklad, pri nedostatku zásob liečia primárne ľudí so stredne ťažkými formami ochorení: pacienti s ľahkým ochorením sa o seba môžu postarať sami, ťažko chorí pacienti odvedú príliš veľa pozornosti lekárov, ktorá je potrebná pre iných pacientov. Na vyriešenie ďalších problémov vypracovala Svetová zdravotnícka organizácia súbor odporúčaní ešte pred 13 rokmi v čase očakávania pandemickej chrípky. V ťažkej situácii by mali pravidlá pomôcť konať dobre a správne - kvantitatívne aj kvalitatívne.

Skutočnosť, že takéto etické problémy je možné vyriešiť a neskôr sa netrápiť výčitkami svedomia, je zásluha Milla a generácií nasledovníkov, ktorí vycibrili jeho etiku výberu. Zlé je, samozrejme, to, že plány národných vlád na riešenie dôsledkov epidémií (ak také plány vôbec existujú) často etické otázky obchádzajú.

Čo je príčinou kríz

Tento text však nebol koncipovaný ako óda utilitárstvu, ale ako diskusia o aktuálnosti niektorých Millových myšlienok ako ekonóma. Etická dilema týkajúca sa dieťaťa a UPV je dobrým príkladom problému, ktorý sa vedci 19. storočia snažili vyriešiť. Rozhodnutie pritom malo byť uspokojivé ako z ekonomického, tak aj etického hľadiska. Ekonomická veda v tom čase nedokázala jednoznačne odpovedať na filozofické otázky a teraz ich z väčšej časti vytlačila na druhú koľaj: spomínajú sa iba v čase krízy. Zatiaľ čo, napriek dôležitosti príspevku Milla filozofa, kritici ešte pred sto rokmi poznamenali, že dedičstvo jeho ekonomických ideí je oveľa bohatšie. Jeho práca o politickej ekonomike (1848) bola v Oxforde v priebehu 70 rokov štandardnou učebnicou. Pred ňou učili študentov z „Bohatstva národov“ Adama Smitha a od roku 1919 zo „Zásad ekonómie“ Alfreda Marshalla (na nejakú dobu).



Myšlienky Milla ekonóma samozrejme vychádzali z jeho filozofie. Zoberme si napríklad maximalizáciu verejného blaha. Kvantitatívne riešenie tohto problému podľa Milla znamená, že ľudia by nemali venovať pozornosť len hospodárskemu rastu, ale aj jeho vplyvu na životné prostredie. Jeho stav je tiež súčasťou užitočnosti alebo šťastia, ktoré si ľudia želajú. Význam tejto úvahy bol formálne uznaný v roku 2018, keď Nobelova cena za ekonómiu bola udelená okrem iného aj za zohľadnenie zmeny klímy v dlhodobej makroekonomickej analýze. Bol to Mill, kto ako prvý upozornil ekonómov na tieto otázky.

Mill považoval rovnosť príležitostí za ďalší predpoklad šťastnej spoločnosti. Na to, aby bol štart pre všetkých jej členov rovnaký, bol potrebný bezpodmienečný základný príjem. Na stimulovanie „drieť“ a zarábať viac - rovná daňová stupnica. Daň z dedičstva - bezprácny príjem - by však mala byť progresívna. V opačnom prípade bude bezprácna nerovnosť pretrvávať.

Mill ešte písal o osobných právach a slobodách, o slobode slova, o demokratických voľbách, o masovom vzdelávaní a o volebnom práve žien (ako prvý o tom hovoril v britskom parlamente). Jedným z kľúčových príspevkov Milla v ekonomickej teórii je však pravdepodobne štúdium povahy hospodárskych kríz. Karl Marx a Friedrich Engels použili niektoré z argumentov Milla a iných klasických ekonómov (napríklad, klesajúcu tendenciu miery zisku) na vytvorenie svojej teórie kríz.



Podobne ako Millovi predchodcovia, príčinu kríz v mierových časoch aj Marx aj Engels videli v nadvýrobe kapitálu. Mill poukázal na to, že krízy môžu vzniknúť aj bez nadvýroby. Poznamenal, že pre fungovanie trhov je dôležité, aby mali ľudia dostatok peňazí a snahu ich míňať. Kríza preto môže vzniknúť v dôsledku poklesu kúpyschopného dopytu, ktorý je vyvolaný buď nedostatočnou likviditou v ekonomike, alebo znížením dôvery spotrebiteľov. Východisko z takejto situácie netreba hľadať v znižení výroby, ale v zvýšení dostupnosti úverov a obnovení dôvery podnikov. Oveľa neskôr budú tieto myšlienky rozvíjať vlastným spôsobom John Maynard Keynes a Milton Friedman. O sto sedemdesiat rokov neskôr sú tieto myšlienky stále aktuálne ako protikrízové ​​opatrenie.

Nakoniec, keď už hovoríme o oživení ekonomík po pandemickej kríze, keď etické dilemy „horiaceho domu“ už nie sú také akútne, treba spomenúť jedno pozorovanie Milla, ktoré urobil v roku 1848. V „Zásadách politickej ekonómie“ napísal: „Čo bolo vždy prekvapujúce, tak to je tá znamenitá rýchlosť, s akou sa krajiny zotavovali po spustošení, to v akom krátkom čase zmizli všetky stopy zemetrasení, povodní, hurikánov a vojen. Nepriateľ ohňom a mečom mení krajinu na ruiny, kradne a zabíja, a aj napriek tomu je tam po niekoľkých rokoch všetko tak, ako bolo predtým". Hovoríme samozrejme o nešťastí s podstatným zničením majetku, ku ktorému nedochádza pri epidémiách. Podľa Milla je však rýchle oživenie ekonomík vždy podmienené tým v akom stave je obyvateľstvo krajiny. Rýchly rast je možný, ak sú ľudia živí a neutrpeli vážne ujmy. Ich vedomosti a zručnosti budú hlavnou zárukou znovuzrodenia. Je nepravdepodobné, že by bolo niečo dôležitejšie, čo by si vlády mali teraz pamätať, keď realizujú oživenie ekonomiky po karanténe.