Na námestí mučeníkov v Damašku sa presne pred 55 rokmi stretli tisícky ľudí. Krátko po pol štvrtej ráno vojaci doviedli k oprátke odsúdeného izraelského špióna Eliho Kohena. Aj napriek skorej rannej hodine, popravu vysielala sýrska televízia v priamom prenose, píše portál Aktuálně.cz.
Telo viselo na námestí ďalších šesť hodín, potom ho vojaci odviezli nevedno kam. Skončil sa tak príbeh najslávnejšieho izraelského špióna, ktorý sa dokázal infiltrovať do najvyšších sýrskych politických a armádnych kruhov. Kohen sa priatelil s prezidentom, generálmi a veľa nechýbalo k tomu, aby sa stal ministrom.
Dodnes nie je jasné, kde Kohenove pozostatky ležia. Izraelcom sa nepodarilo ich za nikoho vymeniť. Minulý rok urobil nečakanú ponuku Chálid Háfiz, syn bývalého sýrskeho prezidenta Amína Háfiza. Ten chcel milión dolárov za informáciu, kde je Kohenovo telo pochované. Podľa listu Jerusalem Post ale izraelská vláda vyhodnotila ponuku ako nedôveryhodnú a odmietla ju.
Kohenova misia sa začala v polovici päďdesiatich rokov. Narodil sa v židovskej rodine v Egypte, do Izraelu presídlil v roku 1957. Začínal ako tlmočník na ministerstve obrany, ale regrúti spravodajskej služby Mosad ho vyhodnotili ako muža s výbornou fotografickou pamäťou a nadpriemerným orientačným zmyslom.
Zaradili ho do výcviku agentov, ktorí boli vysadzovaní v nepriateľských arabských krajinách. Ako egyptský rodák Kohen samozrejme vedel výborne po arabsky. Jeho nadriadení tak vymysleli plán, ako ho dostať do Sýrie. Pod menom Kamál Amín Tábí sa bude vydávať za sýrskeho emigranta v Argentíne a obchodníka s textilom.
V Argentíne aj v Brazílii žije množstvo ľudí s libanonskými alebo sýrskymi koreňmi, takže to nebola žiadna kuriozita. Musel sa naučiť hovoriť po arabsky so sýrskym prízvukom a taktiež po španielsky.
V Buenos Aires sa mu podarilo dokonalo očariť miestu sýrsku komunitu a jeho legende všetci uverili. Mal tiež šťastie: ako vojenský pridelenec v tej dobe pôsobil na sýrskom veľvyslanectve v Argentíne generál Amín Háfiz, s ktorým sa poznal. Čoskoro prišla jeho chvíľa.
Vysielačka maskovaná ako mixér
V roku 1963 sa za podpory armády dostala v Sýrii k moci strana Baas a novým vodcom krajiny sa stal práve Háfiz, v tej dobe už Kohenov dobrý priateľ. Kohen presídlil do Damašku, prenajal si vilu v luxusnej štvrti a na večierkoch sa zblížil takmer s každým, kto v tej dobe v Sýrii niečo znamenal.
Získal si dôveru synovca náčelníka generálneho štábu, ktorý ho bral na výlety na hranicu s Izraelom. Ukazoval mu postavenie sýrskej armády, bunkre a stanoviská protilietadlových zbraní.
Kohen potom zo svojej vily posielal správy do Tel Avivu vysielačkou, ktorá bola maskovaná ako mixér. Špionážnu techniku aj výbušniny ukryté v mydle dostal do Sýrie tak, že išiel z Janova loďou do Bejrútu a na hraniciach podplatil colníkov, aby ho prísne nekontrolovali.
„Založil si firmu na export-import a vyvážal zo Sýrie riady alebo nábytok. Do tohto tovaru, posielaného do Európy, vkladal svoje správy, nákresy a fotografie. Na adresách v Európe si zásielky vyzdvihovali ľudia z Mosadu,“ napísal Ronald Payne, autor knihy o dejinách izraelských tajných operácií.
Kohen sa stal súčasťou sýrskej politickej, armádnej aj biznisovej elity. Mal prístup prakticky ku všetkým sýrskym tajomstvám. Vedel o rôznych frakciách v armáde, o ekonomických problémoch aj nákupoch sovietskych lietadiel MiG-21 a tankov T-54.
Medzitým niekoľkokrát navštívil Izrael, keď prestupoval na letiskách v Ríme, Zürichu alebo Mníchove. Bol to jeden z najväčších špionážnych úkazov histórie.
Porovnateľný s tým je snáď len úspech východonemeckej Stasi, ktorá v prvej polovici sedemdesiatych rokov dostala svojho agenta Güntera Guillaumeho na miesto tajomníka západonemeckého kancelára Willyho Brandta. Keď sa vec prevalila a polícia v roku 1974 špióna zatkla, Brandt rezignoval.
Zatknutie pri čine
Izrael ťažil z Kohenovej špionáže aj po jeho smrti, dokonca možno hlavne po nej. Fotografie a správy o postavení sýrskych ozbrojených síl pomohli armáde židovského štátu pri útoku na Golanské výšiny v priebehu šesťdňovej vojny v roku 1967.
Špiónovi sa stalo osudným príliš časté tajné vysielanie. Niekedy vysielal aj nepracovné záležitosti, napríklad odkazy manželke, alebo komentoval futbalové zápasy. Jeho koniec nepriamo „zavinilo“ indické veľvyslanectvo, ktoré sa nachádzalo vedľa Kohenovej vily.
Indickí diplomati sa sťažovali, že ich spojenie s Dillí neustále ruší iné vysielanie. Tým naviedli sýrsku kontrarozviedku na stopu. Tá viedla k zatknutiu Kohena priamo počas jeho vysielania 18. januára 1965. Po troch rokoch strávených v Damašku.
„Technicky patril medzi dobrých spojárov, avšak to, že vysielačku používal nadmerne často na rovnakej frekvencii, bolo veľkým priestupkom proti bezpečnostným pravidlám a takmer iste zapríčinilo jeho zatknutie. Vozidlá a detektory na vysielačky, ktorých posádky pozostávali z príslušníkov sýrskej bezpečnostnej polície a sovietskych poradcov, si nakoniec všimli opakované vysielanie a určili miesto ich pôvodu. Teda Kohenovu vilu,“ uvádza izraelský historik Benny Morris.
V Jeruzaleme na hore Herzl má Eli Kohen iba symbolický náhrobok. Jeho žena Nadia stále žije, má 85. rokov. Minulý rok skritizovala šesťdielnu sériu, ktorá vznikla o Kohenovi v produkcii Netflixu, ale vyslovila nádej, že nový záujem o jej manžela by mohol viesť konečne k návratu jeho pozostatkov do Izraela.