Čisté "peklo" a pošliapaná nevinnosť. Skutočný príbeh ženy, ktorá ako malé dievčatko našla v kláštore miesto záchrany len utrpenie. Marie Hargreavesová napísala o svojom tajomstve po 60 rokoch knihu. O bolestnej minulosti prehovorila aj v novinách The Sun.

Mala len 6 rokov, keď ju nóbl auto spolu s bratom vytiahlo z chudoby a otec jej s úsmevom povedal: „Idete na prázdniny.“ Bolo to ako splnený sen. Ešte, keď si sadala do luxusných kožených sedadiel netušila, že jej prvé prázdniny v živote sa zmenia na 3 roky hrozného zneužívania a týrania v kláštore ako z pekla.

Bitka a zneužívanie

Počas pobytu v kláštore bola jej nevinnosť surovo zničená. Na povel sadistickej vedúcej mníšky bola opakovane bitá i sexuálne zneužívaná. Krátko po príchode ju prinútili oholiť si vlasy, dostala krutú prezývku a povedali jej, že odteraz je sirota. Keď sa odvážila namietať, že má rodičov, odvliekli ju a zbili v stiesnenej miestnosti určenej na mučenie.

Utrpenie ako z nočnej mory, ktorá ju prenasleduje dodnes. Niečo, čo si nedokázala ani len predstaviť, že tomu bude niekedy čeliť, kým prežívala láskyplné, ale zničujúco chudobné detstvo v Oldham vo Veľkom Manchestri, v Británii.

Detstvo v chudobe

Marie vyrastala v 50-rokoch a už od malička vnímala, že jej rodičia, Fred a Kathleen, nie sú na tom finančne vôbec dobre. Ich domov sa len tak hemžil švábmi. Bola to prenajatá terasa bez kobercov, páchnuca vlhkosťou, s jednou posteľou, o ktorú sa všetci delili. Toaleta bola vonku. Nemala žiadny splachovací systém a tak bol dvor neustále cítiť splaškami. Počas slnečných dní smrdel celý dom.

Preto nebolo prekvapením, že ich chudoba viedla i k nedostatočnej výžive: niekedy mali džemové sendviče trikrát za deň, kým inokedy museli ísť spať len s pokarhaním a prázdnym bruškom. „A hoci naše žalúdky protestovali, srdcia nie. Boli sme milované a naši rodičia robili, to najlepšie, čo sa dalo,“ spomína Marie pre The Sun.

Jej mama bola hlboko veriaca írska katolíčka – a s takmer každým rokom pribudol do rodiny ďalší člen. Vo veku 5 rokov mala Marie 6 súrodencov a siedmeho na ceste. Cirkev odmietala antikoncepciu, pretože „všetky deti sú darom“. Otec pracoval ako zberateľ nepotrebných vecí, ktoré sa potom snažil predať a mama sa začala topiť v bahne zúfalstva a vyčerpania.



Netrvalo dlho a bolo príliš unavená na to, aby sa ubezpečila, že Marie chodí do školy. „Stále si pamätám jedno ráno, ako som nemohla nájsť spodnú bielizeň a tak som strčila nôžky cez otvory na ruky na bielej veste, natiahla si školskú sukňu a vyšuchtala sa z domu,“ rozmotáva niť spomienok. Nakoniec ich začali navštevovať ľudia z charity, sociálni pracovníci i polícia.

A potom v auguste 1959, sa pred ich domom objavilo tajomné nóbl auto. Keď otec vyhlásil, že spolu s jej 7-ročným bratom Freddiem pôjdu na ich prvé prázdniny, pocítila nával vzrušenia. Faktom, že jeho oči zostali pritom bez úsmevu, sa nezaoberala.

Ako prechádzali ulicami v sprievode dvoch bohato vyzerajúcich žien, nemohla ovládnuť svoju radosť. „Možno pôjdeme k moru,“ povedala svojmu bratovi s nadšením. „Mohol by tam byť karavan. Alebo hotel!“

Vo svojej detskej mysli nemala žiadny priestor na pochybnosti a verila, že sa čoskoro vrátia domov. V skutočnosti aj s bratom smerovali k životu v násilníckej stoke: rodičia si nemohli dovoliť sa o nich starať a tak zasiahla cirkev, aby ich prijala ako „Božie deti“.



Zvonku bol ženský kláštor Greenfield House veľkolepá kamenná budova. Pomyslela si, že vyzerá ako zámoček pri mori. Ale za jeho stenami bolo všetko, len nie prázdninová destinácia. Nádejné miesto súcitu a útočiska nahradil desivý rituál fyzického, sexuálneho i duševného zneužívania.

Akonáhle prišli, Marie a Freddieho oddelili. Ale ešte predtým dievčatko vtisli do drevenej stoličky, aby jej krásne dlhé hnedé vlasy zmasakrovali veľkými nožnicami a potom oholili. Strhali z nej aj jej milované staré šaty z výpredaja. V tú noc prosila sochu Panny Márie: „Pomôž mi, prosím,“ modlila sa plačúc, až kým nezaspala.

Nasledujúce ráno jej spolu s ostatnými dievčatami rozkázali v tichosti drhnúť drevené parkety. Netrvalo dlho a malé pršteky mala rozodrané do krvi. Vedela však, že musí pokračovať pod jastrabím pohľadom sestry Isobel O´Brienovej – krutej mníšky, ktorá jej už začala zvierať ruku, posmešne ju nazývajúc „Kibby“. „Možno, že tá prezývka bola môjho z vtedajšieho priezviska Kibblewhite. Ale proste som to nebola ja,“ spomína ďalej Marie pre noviny The Sun.

Trest za zvedavosť

Neskôr, už v jedálni, sa opýtala sestry Isobel: „Pôjdem dnes domov?“ Tá sa prudko zvrtla a vyprskla: „Ty viac nemáš domov. Si Božie dieťa, Kibby!“ Prvých 24 hodín bolo traumatických, ale to najstrašnejšie ešte len malo prísť.

V nadchádzajúcich dňoch, týždňoch a mesiacoch bola nasilu kŕmená surovými vajcami, aby „nabrala silu“ a dobitá vždy, keď nabrala odvahu položiť otázku. Jej zvedavosť a strach často viedli k tomu, že sestra Isobel zajačala: „Berte Kibby!“

A tak ju staršie dievčatá zdrapili a odvliekli do mučiacej miestnosti. Tam ju pritisli k posteli a mlátili ju drevenými vešiakmi, až kým sa z čírej hrôzy nepocikala. Kričala od bolesti a nohy mala krvavé. Sestra Isobel zakaždým chladne hľadela od dverí a jej vyziabnutá ostro rezaná tvár neprezrádzala žiadne pocity. Absolútne žiadne.



Nakoniec ju dievčatá začali aj sexuálne zneužívať. Jedna alebo niekedy aj dve jej v noci vliezli do postele a zasyčali: „Školíme ťa, aby si bola pripravená pre chlapcov.“ Najprv malú Marie obťažovali a potom nasilu zobrali jej ruku pod ich nočnú košeľu...

Ich návštevy boli také strašné, že často až fyzicky ochorela. „Teraz verím, že to robili na žiadosť sestry Isobel,“ prezrádza Marie ďalej svoje desivé tajomstvo. A v jeden zvlášť príšerný deň ju zneužila i samotná mníška.

Doteraz si pamätá, ako nad ňou mávala vešiakom sťaby kat a ako sa jej špička jazyka mihla pomedzi pery krátko predtým, ako jej zodvihla sukňu a odsunula spodnú bielizeň... Keď bolo po všetkom, mníška sa ku nej naklonila a obtrela si svoje líce o detskú tváričku. Marie pritom cítila, ako sa jej dotkol jeden drsný chlp na ženinej brade. Bolo to odporné.

Ako plynul čas, začala sa sama seba pýtať, či nie je zneužívanie normálne. Možno to patrí k bolesti dospievania? Samozrejme, teraz už vie, že to tak nie je.

Návrat domov

Bolo to v októbri 1962, keď sa jej utrpenie konečne skončilo. Mala 9 rokov. Kláštor zatvorili a ona sa cítila takmer opitá pocitom víťazstva, že sa vracia domov. Opäť sa stretla s Freddiem a rodičmi, ktorí boli rovnako bolestne chudobní ako predtým. Ich pobyt v kláštore „zamietli pod koberec“ bez akejkoľvek ľútosti či ospravedlnenia.

Ale napriek tomu, chúliac sa prvú noc v posteli so svojimi súrodencami, sa cítila úplne spokojná. Nakoniec bola voľná.

Z obete hrdá mama

Odvtedy uplynulo už 60 rokov. Veľa vecí sa zmenilo. Marie sa sama stala matkou: dnes má 46-ročného syna a 45-ročné dvojičky. Ďalší chlapček, ktorý sa volal Shane však zomrel na syndróm náhleho úmrtia, keď mal len 3 mesiace.

Spoznala tiež pravú lásku, keď stretla svojho budúceho manžela Jacka. Tento inteligentný a citlivý muž s úprimným úsmevom jej ukázal, čo znamená láskavosť. V auguste 2010 ale nečakane zomrel na infarkt, čo jej zlomilo srdce. Prišla o milovaného muža.

Hoci Jack vedel, že s ňou v kláštore zaobchádzali veľmi zle, nikdy mu nerozpovedala celý príbeh. Bála sa, že by ho to rozčúlilo. Ako prezradila pre The Sun, viac ako „bolo to strašné“ sa nedozvedel, i keď sa pýtal.



Odvahu odhaliť skutočný rozsah svojho zneužívania totiž našla až v posledných rokoch. A bola zdesená, keď sa od polície dozvedela, že nebola jediným dieťaťom, ktoré sestra Isobel týrala počas svojej krutovlády nad kláštorom: aj ďalší prišli so svojimi príbehmi plnými utrpenia.

Mníška sa však pred výkon pozemskej spravodlivosti nepostaví. „Podľa nášho vyšetrovania sestra Isobel zomrela,“ povedali Marie na polícii koncom roku 2015. „Chceme, aby ste vedeli, že keby bola nažive, určite by čelila obvineniu.“

Bol to zničujúci úder, ale napriek tomu, sa s tým zmierila. Aj keď máva stále nočné mory, v ktorých cíti dotyk vešiaka i obťažujúcich rúk, dokázala sestre Isobel odpustiť a teší sa z času stráveného so svojimi deťmi a 9 vnúčatkami, ktoré zbožňuje.



O svojej skúsenosti napísala knihu pod názvom The Convent (Kláštor). A po dlhom rozhovore s právnikom, s Jackovým popolom ako morálnou podporou, začala podnikať kroky voči tej časti katolíckej cirkvi, ktorej členkou bola sestra Isobel.

Arcidiecéza sa zaoberala všetkými požiadavkami a minulý rok sa verejne ospravedlnila obetiam detského sexuálneho zneužívania. Marie si uvedomuje, že sa jej prípad hýbe len pomaly. Upozorňovali ju, že to bude trvať roky.

Ale to, že dokázala vyjsť so svojim svedectvom malo na ňu povznášajúci vplyv. Ako očista duše. Teraz dúfa, že jej príbeh povzbudí aj ďalších, ktorí zažili zneužívanie, aby našli odvahu volať o pomoc a nevzdávali sa.