Komentár Olega Šibanova (Vedomosti)

Kríza – je čas vrátiť sa k myšlienkam Johna Maynarda Keynesa

Celosvetovú krízu, ktorá sa teraz rozvíja, často porovnávajú s Veľkou hospodárskou krízou zo začiatku minulého storočia. Preto nie je prekvapujúce, že na scénu opäť prichádza ekonóm, ktorého nápady boli zrodené práve touto najväčšou krízou - John Maynard Keynes. Obohatil hospodársku politiku a vedu o nové nástroje a dal pomenovanie jednému z hlavných prúdov v makroekonómii.

V priebehu desaťročia po druhej svetovej vojne bol keynesianizmus hlavným ekonomickým prúdom. V období stabilného rastu vyspelých ekonomík od roku 1986 do roku 2007 sa situácia zmenila a na Keynesov prístup boja s recesiami sa takmer zabudlo. Keď sa však obdobie udržateľného rastu skončilo svetovou finančnou krízou v rokoch 2008 - 2009, Keynesove myšlienky získali svoju predchádzajúcu popularitu. Nová kríza, ktorá sa rozvíja po 10 rokoch však ukázala, že pokojné dvadsaťročie bolo skôr náhodou než výsledkom úspešnej hospodárskej politiky. Opäť teda vyvstáva otázka, či a ako použiť aktívnu štátnu politiku na zmiernenie hospodárskych cyklov.

Keynes sa narodil v roku 1883 a zomrel v roku 1946. Storočia, ktoré vo svojom živote spojil, sa ukázali obdobím zmien - dve svetové vojny, Veľká depresia, náhle oslabenie pozície Veľkej Británie, vrátane prechodu od nadhodnotenej úlohy libry a zlatého štandardu k Brettonwoodskemu menovému systému. Ako píše Robert Skidelský, ktorý sa zaoberá odkazom Keynsa, slovo „nezamestnanosť“ sa prvýkrát objavilo v Oxfordskom slovníku v roku 1888 a je ešte jedným signálom ekonomických zmien, ktoré čoskoro odstránia starý svet.



John študoval so štipendiom v Etone, potom v Cambridge, venoval sa matematike, filozofii a teórii pravdepodobnosti - z poslednej obhájil svoju dizertáciu. Započal aktívnu matematizáciu ekonomickej vedy, obohatil ju o nápady a určil vývoj makroekonómie na mnoho ďalších rokov dopredu. Ako v šesťdesiatych rokoch minulého storočia povedal kvázi oponent Keynesa Milton Friedman: „Všetci používame jazyk a aparát Johna Keynesa, ale nikto z nás nezdieľa jeho počiatočné závery a presvedčenia“.

Keynes bol v centre diania mnohých udalostí - bol investorom, ktorý poznal vzostupy aj pády, pracoval v štátnej pokladnici v Indii a Veľkej Británii, pracoval na dohode z Bretton Woodu. Jeho hlavné myšlienky boli zhrnuté v knihe publikovanej v roku 1936 „Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí“. V Google Scholar na túto knihu teraz existuje viac ako 40 000 odkazov - a ich počet sa od roku 2018 zdvojnásobil, čo nie je prekvapujúce.

Peniaze majú význam

Veľká hospodárska kríza, ktorá sa začala v roku 1929, bola pre ekonomickú vedu tej doby výzvou. Vtedajšia vládnuca klasická teória život trhov príliš zjednodušovala. Predpokladalo sa, že dopyt nasleduje za ponukou, že spoločnosti v reakcii na dočasné výrobné problémy pozmenia ceny a ak začínajú nedostatočne zarábať, tak znížia náklady vrátane miezd zamestnancov. Vo svete klasikov boli krízy takmer nemožné, trh bol v rovnováhe, trvale vysoká nezamestanosť nemohla byť a peniaze boli neutrálne - zvýšenie ich množstva viedlo k vyšším cenám, nie k produkcii. Tento obraz však protirečil tomu, čo sa v skutočnosti dialo. Miera nezamestnanosti v USA prekročila 20%, akciové trhy klesali tri roky po sebe, návrat k starým úrovniam HDP trval celé desaťročie, zlatý štandard bol zrušený a ekonomické problémy prispeli k nárastu nacionalizmu v Európe.

Keynes ponúkol novú teóriu: peniaze majú význam. Dlhodobo sú neutrálne a ekonomický rast je determinovaný množstvom pracovnej sily, kapitálu a produktivity, Keynes súhlasil s klasikmi, ale v krátkodobom horizonte považoval dopyt za hlavnú hnaciu silu hospodárskeho cyklu, ktorého pokles uvrhuje hospodárstvo do recesie. „Dlhodobé hľadisko - je zlý radca v súčasných záležitostiach. Z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi“, písal o schopnosti ekonomiky vyrovnať sa s problémami. Nepružnosť cien a miezd bráni ekonomike prispôsobiť sa klesajúcemu dopytu a vyhnúť sa kríze - jedna z kľúčových keynesiánskych myšlienok. Zamestnanci odmietajú zníženie mzdy (alebo to nemôžu urobiť firmy), spoločnosti odmietajú zrevidovať ceny (nie vždy môžu rýchlo zmeniť zmluvy, z dôvodu nedokonalej konkurencie, nákladov spojených s úpravami cien, jednoducho len čakajú, atď.). V dôsledku toho sa spúšťa krízová ​​špirála: domácnosti kvôli neistote začínajú šetriť, spoločnosti nemôžu predať výrobky za pôvodné ceny a znižujú produkciu, prepúšťajú zamestnancov, kvôli tomu dopyt, produkcia a zamestnanosť klesajú ešte viac atď.

V takejto situácii princíp laissez-faire nefunguje, preto by mal štát podporiť dopyt a pomôcť ekonomike nájsť rovnováhu: zvýšiť rozpočtové výdavky, znížiť dane a zvýšiť peňažnú masu. Lacné peniaze sú v keynesiánskom svete dôležité: ak sú nominálne ceny konštantné, zvýšením množstva peňazí možno ovplyvniť nielen infláciu, ale aj obchodnú aktivitu, produkciu a nezamestnanosť. Preto bol Keynes presvedčený, že štát alebo centrálna banka by mali zvýšiť ponuku (vydávanie) peňazí a nahradiť dočasne ušlé súkromné ​​investície (ich volatilita je oveľa väčšia, než ostatné zložky HDP) a to aj za cenu rastu inflácie. Po skončení krízy by mal štát postupne znižovať svoju úlohu v ekonomike.

Do akej miery to zodpovedá realite?

Možnosť kvalitnej práce s údajmi, ktoré sa objavili po druhej svetovej vojne a moderné makroekonomické metódy umožnili overiť Keynesovu teóriu. Úder jeho učeniu spôsobilo aj nekorektné použitie jeho myšlienok – okrídlený výrok Richarda Nixona „Dnes sme všetci keynesiáni“ sa stal symbolom umelo znižujúcich sa úrokových sadzieb - a stagfláciou sedemdesiatych rokov. Zdá sa, že tento jav - kombinácia vysokej inflácie a nízkeho rastu amerického HDP - vyvrátil Keynesove učenie. Jeho teórie boli zdiskreditované a na scéne sa objavili myšlienky monetarizmu, ktorého jasným predstaviteľom bol Milton Friedman. Spochybnil potrebu aktívneho zásahu štátu do ekonomiky a považoval takúto politiku dokonca za škodlivú. Úlohu štátu videl v udržiavaní neustáleho rastu peňažnej masy a trhy a jednotlivci si sami nájdu spôsob, ako s týmito peniazmi naložiť. Podľa jeho názoru, „inflácia je vždy a všade monetárnym javom“, t. j.  dôsledkom nadmernej tlače peňazí. Keynesiánci vzali do úvahy kritiku a teraz sa oba prúdy veľmi zblížili.

Spory týkajúce sa Keynesových myšlienok však nezmiznú. Niektorí autori považujú tvrdenie, že dopyt je hnacou silou hospodárskeho cyklu za nepravdivé, iní ho naopak dokazujú. Napríklad Felipe Berguria z Kentackej univerzity a Alan M. Taylor z Kalifornskej univerzity po analýze údajov z dvoch storočí dospeli k záveru, že prevládajúcim faktorom kríz je práve dopyt.

Hlavnou líniou konfliktu je však úloha vládnych výdavkov v prekonávaní kríz a v dlhodobom hospodárskom raste. Ako preukázali Stephen Broadberry z Oxfordu a John Wallis z Marylandskej univerzity, priemerná miera svetového hospodárskeho rastu sa po roku 1950 výrazne zvýšila v porovnaní s rokmi 1820 - 1950. Súvisí to so schopnosťou ekonomík veľmi nespomaliť v čase recesií. Dá sa samozrejme diskutovať, nakoľko veľká je úloha centrálnych bánk a vlád v tak stabilnom raste HDP, alebo je to zásluha technológií. A možno analyzovať skúsenosti a východiská rôznych ekonomík z minulej krízy.



V rokoch 2008-2009 neboli keynesiánske myšlienky v Európe využité, slovo „keynesiánec“ bolo takmer urážkou. Väčšina vlád sa rozhodla ekonomike nepomôcť - a tento prístup, nazývaný „rozpočtová konsolidácia“, viedol k extrémne pomalému zotaveniu sa z krízy a veľmi plynulému poklesu nezamestnanosti. Americká ekonomika vďaka energickejším opatreniam vlády prekonala účinky krízy rýchlejšie ako európska. Na základe údajov z krajín OECD môžme opatrne vyvodiť záver, že štát môže v čase kríz výrazne ovplyvniť ekonomiku svojimi vládnymi výdavkami, čo znamená, že môže zachrániť ľudí pred nezamestnanosťou a zabrániť tomu, aby hospodárstvo stratilo niekoľko rokov rastu.

Čo by Keynes ponúkol teraz, vidiac, že pokles dopytu sa stal kľúčovým problémom ekonomiky a sadzby centrálnych bánk sú už na nule? Vychádzajúc z predpokladu nepružnosti nominálnych cien a miezd by radil uchýliť sa k fiškálnej stimulácii. Deje sa to vo vyspelých ekonomikách, ktorých vlády prevzali na seba úlohu „zamestnávateľov a kupujúcich poslednej inštancie“. Napríklad, v Spojených štátoch a Japonsku prijali obrovské balíčky rozpočtovej pomoci, ktorých náklady už prekročili 10% HDP. Takže Keynes by bol s mnohými rozhodnutiami politikov veľmi spokojný.

Krok k dôvere

Desaťročia po Keynesovej smrti dostali jeho myšlienky svieži zvuk, boli obklopené komplikovanými konštrukciami a posilnené jasnejším pochopením vplyvu očakávaní ľudí a firiem na ekonomiku. V podstate však ide o rovnako krásne idey týkajúce sa hospodárskych cyklov, dôležitosti dopytu, schopnosti štátu vplývať na kvalitu života občanov, neistoty. Teraz už nemôžete nazvať čistým keynesiáncom akéhokoľvek človeka, ktorý verí v dôležitosť vládnych výdavkov a znižovaní sadzieb centrálnej banky v boji s recesiami - v 21. storočí sú to štandardné recepty rôznych teórií.

Ťažko povedať, ako dlho bude svet žiť s nízkymi úrokovými sadzbami a vysokým podielom vládnych výdavkov na HDP. Stimuly zo strany štátu však zostanú spôsobom, ako pomôcť ekonomike a to je úžasné - čím viac nástrojov štát má, tým rýchlejšie sa bude hospodárstvo dostávať z kríz a tým vyššia bude dôveryhodnosť vlády. Možno to nie je náhoda, že počas 12 rokov stáli na čele Fedu ľudia, ktorí na boj proti kríze používali neokeynesiánske recepty - Ben Bernanke a Janet Yellenová.