Komentár Antona Kovalenka (Life.ru)
Udalosti roka 2020 prekvapivo predpovedali vo svojich knihách mnohí autori.
Súhlasíte, že to, čo sa aktuálne deje vo svete, sa javí ako príbeh z nejakej fantastickej literatúry? Žijeme totiž v období globálnej pandémie, očkovania, izolácie, hospodárskej a politickej krízy, preľudnenia planéty a prudkého nárastu rôznych teórií o sprisahaní.
„Antisystémová“ (proti systému) literatúra je vždy reakciou na spoločenské premeny a polemikou s existujúcim systémom. Ide o akési spoločenské predvídanie. Ako však mohli autori sci-fi románov z minulosti tak presne predvídať problémy dnešnej spoločnosti? Veď sme od nich teraz oddelení takmer 50, 100 alebo aj 120 rokov. Alebo zostali ľudské problémy stále rovnaké?
Teraz už sotva existuje analytik schopný predpovedať moderné udalosti aspoň na rok dopredu. A tu vidíme takú veľkú časovú medzeru a zároveň nepochopiteľnú presnosť v predpovediach. Príbehy proti systémových románov sa spravidla zakladajú na konflikte medzi osobou, ktorá sa nedokázala prispôsobiť „krásnemu novému svetu“ (jeho systému) a človekom bezstarostne žijúcim v takomto krásnom „ideálnom svete“ (zapadajúci do systému).
„My“ - Jevgenij Zamjatin (1920)
Dej sa odohráva vo vzdialenom 32. storočí. Román popisuje spoločnosť prísnej totalitnej kontroly nad každou osobou. Mená a priezviská sú nahradené písmenami a číslicami. Štát kontroluje dokonca aj intímny život.
Utópia, ideologicky založená na vedeckej organizácii práce, vede ako náboženstve a popieraní fantázie. Totalitná občianska spoločnosť riadená „vyvolenými“ v čele s „dobrodincom“ (spasiteľom).
„Úžasný nový svet“ - Aldous Huxley (1932)
Vo svojej protikapitalistickej utópii hovorí o spoločnosti, kde sa ľudia nerodili, ale „pestovali“ v inkubátoroch. V štádiu embryí sa dokonca rovno delili na kasty. Podľa nich vykonávali určité druhy práce. Alfy boli vyššie kasty a ypsilony nižší robotníci. Štát reguluje u ľudí predovšetkým fyziologické a materiálne potreby. Vylučujúc všetko duchovné a ľudské. Takýto ľudia sa samozrejme ľahšie ovládajú.
Tento systém úplne vylučuje umenie. Je zničené vymývaním mozgu ako príliš zložitá a kontroverzná vec, ktorú nemožno ovládať. Umenie nie je možné konzumovať. A hlavnou podstatou človeka je v románe spotreba. Prostredníctvom konzumácie má byť človek šťastný. Občan je zbavený slobody voľby. A ani si toho nevšimol.
„Zvieracia farma“ - George Orwell (1945)
Obraz policajného totalitného štátu. V knihe ošípané začnú „hladovku“ proti ľudským vykorisťovateľom a nakoniec ich vyženú z farmy. Vyhlásia svojich sedem hlavných zákonov. Na novej farme sa zvieratá považujú za slobodné a šťastné. Napriek skutočnosti, že niektoré z nich musia pracovať až do vyčerpania. Príkazy sa pomaly upravujú a potom sa úplne rušia. Všetky okrem jedného. Bol však trochu preformulovaný, aby vyhovoval „vládnucej triede“. Všetky zvieratá sú si síce rovné, ale niektoré sú si rovnejšie ako ostatné. Na konci sa ošípané postavia na zadné nohy a už je ich ťažké odlíšiť od ľudí samotných.
„1984“ - George Orwell (1949)
Analýza povahy totalitného štátu tentoraz prostredníctvom kontroly strachom. Strach zobrazuje ako oveľa silnejší pocit než lásku alebo náklonnosť. Objasňuje, že pod vplyvom strachu o život zabúda človek i na lásku, priateľstvo a samotnú ľudskosť.
Orwellova Oceánia je postavená predovšetkým na zlomených ľuďoch. Nemá jasnú minulosť, keďže tá sa mení podľa potrieb vládnucej strany. Občania štátu už nemajú pocity ako lásku k rodine či priateľom. Ľudia už nemajú žiadne súkromie. Sledujú ich všade. Neexistuje žiaden pravdivý jazyk. Bol nahradený vymyslenou „novo rečou“.
Orwell poukázal na potrebu každého totalitného štátu hľadať „nepriateľa“. Takáto spoločnosť jednoducho nemôže žiť bez nepriateľa. Pretože nič tak silno nespojuje ľudí ako nenávisť a hnev voči niekomu. Ľudia musia byť neustále živení novými podnetmi pre nenávisť.
Výsledkom je, že štát sa usiluje o úplnú poslušnosť občanov. Zároveň ich podnecuje k vlastizrade. Za čo ich okamžite trestá a označuje za nepriateľov zriadenia.
„Každý, kto stojí na Zanzibare" - John Branner (1968)
Dej sa odohráva v roku 2010. Planéta Zem má veľkú populáciu 7,7 miliardy ľudí. Obyvateľstvo šalie kvôli preľudnenosti, chudobe a pochmúrnej budúcnosti. Ľudia sú závislí na drogách. Povolila ich priamo vláda, aby zmiernila bezútešnú situáciu obyvateľov.
Vo vyspelých krajinách platia prísne právne predpisy, ktoré zakazujú mať nedokonalé deti. Pre väčšinu ľudí sa plnohodnotná rodina stáva nedosiahnuteľným snom. Situácii súvisiacej s nezákonným počatím, narodením a adopciou detí je venovaných mnoho stránok románu. Niektorí obyvatelia sa vyhovárajú na „dobré úmysly“ a „obavy o genofond“. Preto dobrovoľne ani deti mať nechcú.
Berme to ako varovanie
„Utópie sú strašidelné, pretože sa zvyknú splniť,“ napísal kedysi Nikolaj Berďajev. Uviedol som iba krátky zoznam pozoruhodných diel. Jasne ale ukazujú, že dokonca aj príbehy sci-fi sa majú šancu v priebehu rokov stať realitou.
Proti systémová literatúra je varovným žánrom. Hlavnou úlohou postáv v prezentovaných dielach je predovšetkým prežiť. Podľa toho je to vhodná inštrukcia na prežitie v drsných časoch. Charakteristickým rysom tohto žánru je poznanie obrazov krutej reality.
Autori minulosti, vychádzajúc zo spoločenských procesov, ktoré sa odohrali pred ich očami, načrtli varovný obrys vzdialenej budúcnosti. Použitím tej istej techniky sme teda schopní i my dnes pozrieť sa na našu budúcnosť.
Nádejou podobných diel je, že na rozdiel od príšernej reality vždy ponúkajú niečo vznešené a humánne. Niečo, čo dáva nádej do budúcnosti. Takáto literatúra nám ukazuje, aká by mohla byť naša spoločnosť, ak by nezvíťazilo dobro a morálka, ale ľudské slabosti.
Osobnosť každého jedného človeka a ľudská dôstojnosť sú presne tým, čo vždy zachráni svet a spoločnosť pred zotročením totalitnými režimami a kolektívnym šialenstvom pod vedením samozvaných "spasiteľov".