Ešte pred úderom pandémie obe krajiny znefunkčnili systém potrebný na účinnú reakciu a odstránili kľúčových ľudí.

Je naozaj ironické, že najvyšší počet obetí koronavírusu na svete patrí do dvoch krajín, ktorých vodcovia prišli k moci so sľubmi o obnovení veľkosti a kontroly ich národov. Ani jeden z nich nemôže tvrdiť, že ho pandémia prekvapila: oba národy mali dostatočne včas odborné varovania a krízové príklady z Číny a Talianska, píše theguardian.com

Podobnosti sú až zarážajúce.

Vo Veľkej Británii sa potešili aspoň tým, že zatiaľ čo ich vlastný pravicový líder (mimochodom tiež označovaný ako "šašo") mal svoje chyby, aspoň nebol až tak neschopný ako Donald Trump. Nakoniec sa však Borisovi Johnsonovi podarilo podliezť aj túto latku. Reakcia vlády Spojeného kráľovstva na krízu sa ukázala takmer rovnako mizerná a zle pripravená ako v prípade USA.

Dva národy, ktoré sa zasadzovali o svoje mimoriadne hospodárske, historické a politické postavenie, sa dostali na kolená. Ich pád  je výsledkom poškodenej politickej kultúry a odlišnej formy angloamerického kapitalizmu.



Za posledné štyri roky boli bezohľadné politické rozhodnutia ospravedlnené tým, že sa podriaďovali rétorike. Náklady na opustenie EÚ by boli „takmer nulové“ a dohoda o voľnom obchode by bola jednou z „najjednoduchších v ľudskej histórii“. Boli postavení imaginárni nepriatelia a falošné boje boli vytvorené, pretože obe krajiny sa usilovne snažili prerušiť vzťahy s inými národmi a medzinárodnými inštitúciami.

Politický diskurz sa zameriaval na veľké abstraktné predstavy o znovuzrodení a reštaurovaní spôsobom, ktorý si vyžadoval málo konkrétnych výsledkov. Všetko, čo musela konzervatívna vláda urobiť, bolo dotiahnuť Brexita dokonca, bez ohľadu na to, ako lajdácky vy to skončilo. V USA jediné čo Trump musel urobiť na to, aby si udržal lojalitu svojich fanúšikov bolo raz za čas zaštekať o múre okolo Mexika, nehať prejsť rasistický zákaz cestovania a kritizovať rôznych verejných činiteľov len tak z dlhej chvíle.

Keď sa činnosť vlády obmedzí na sériu populizmov, z jej radov sa vytratia tí ktorí reálne niečo robia a namiesto nich sa rady zaplnia kričiacimi roztlieskavačkami. Takto sme skončili so súčasným obsadením členov kabinetu. V USA sa už pojem „administratíva“ vytratil. Ako tvrdí profesor žurnalistiky z univerzity v New Yorku, Jay Rosen, „Biely dom neexistuje. Neexistuje v tom zmysle v ktorom novinári vždy používali tento pojem. Ostal tam iba Trump - a ľudia, ktorí pracujú v budove. “



V čase, keď Covid-19 zasiahol ich pobrežia, Spojenému kráľovstvu a USA chýbali nielen politici, ale aj byrokrati, ktorí by vedeli účinne reagovať. Pred krízou sa Trump opakovane pokúšal definancovať Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC). Vo Veľkej Británii pandémia nepomohla konzervatívnemu kabinetu, ktorý bol práve zapletený do sporu s vlastnou štátnou službou. Intelektuálna a praktická infraštruktúra na riešenie faktov bola zničená.

Dôvod prečo oba národy nie sú schopné adekvátne reagovať na pandémiu tkvie aj v histórií. Osobitný vzťah medzi USA a Veľkou Britániou nevychádza iba z jazykovej a kultúrnej blízkosti, ale je aj ideologickým partnerstvom vytvoreným v období po druhej svetovej vojne. Angloamerický kapitalizmus vykonávaný pravicovými aj stredo-ľavými stranami, zakorenený v malej vláde a poháňaný výnimočnosťou, štát demontoval.

Žiadne oznámenie ani varovanie nemohli dostatočne rýchlo zmodernizovať vládne mechanizmy, aby zachránili životy. Hospodársky a politický model, ktorý závisí od privatizácie, liberalizácie a odňatia pracovných práv, vytvoril systém náchylný na pravidelné krízy, napriek tomu, že tieto otrasy boli označené ako jednorazové.



Ekonomická a regulačná príbuznosť bola posilnená transformáciou svojrázneho obchodného finančného sektora Británie, na repliku agresívnych trhov USA.

Intervencionistická zahraničná politika - verejne moralistická, ale súkromne cynická - dávala tomuto modelu výhodu, ktorá pomohla obom národom premietnuť moc do zahraničia a obhájiť vlastné finančné a politické záujmy. Vojny však viedli k hádkam a rýchlo sa rozvíjajúce finančné sektory začínali získavať skúsenosti s ekonomickými pádmi.

Po finančnej kríze z roku 2008, keď sa tento systém dostal na „48 hodín“ od „apokalypsy“, sa dvaja steroľaví lídri, Barack Obama a Gordon Brown, rozhodli pre rozšírenie infraštruktúry, ktorá priniesla ich hospodárstva na pokraj priepasti. Pristúpili ku rekapitalizácii bánk a revitalizácii trhov, pričom volili skôr regulácie než zásadné reformy.

Trump a Johnson bez radikálnej zmeny anglo-amerického kapitalizmu nemajú čo ponúknuť svojim voličom. Preto musia oddeliť hospodárske utrpenie od politiky a musia sa pokúsiť obviňovať prisťahovalcov a cudzincov zo súčastnej situácie. Musia obviňovať ďalšie krajiny a medzinárodné inštitúcie - EÚ, WHO, NATO - za pocit bezmocnosti, ktorý zažívajú ich vlastní občania. To, že sa tvária, že táto situácia je maličkosť, ktorú zvládnu ľavou zadnou, je iba fasáda. Za ňou sa skrýva zhnitá krajina.

Zatiaľ čo sa telá hromadia, zlyhanie USA a Spojeného kráľovstva sa nejakým spôsobom zvráti na víťazstvo. Zintenzívni sa triumfalizmus; to je isté. Jedinou otázkou teraz je, koľko ľudí bude tomu aj naďalej veriť.