Komentár Fedora Lukjanova

 Vedenie EÚ nevidí dôvod na zrušenie sankcií EÚ voči Rusku v čase pandémie, pretože „nenarúšajú možnosti Ruskej federácie bojovať s koronavírusom“. Uviedol to oficiálny zástupca Európskej komisie v reakcii na diskusiu okolo témy sankcií a humanizmu.

O morálnej stránke politiky hovoriť nebudeme, lepšie je popremýšľať, čo skutočne môžme očakávať a čo nie. Pandémia koronavírusu je udalosťou natoľko bezprecedentnou, že kardinálne politické zmeny sa napokon mnohým javia ako niečo nevyhnutné.

Zmien bude veľa. Len sa nebudú týkať celého politicko-ideologického rámca, obzvlášť na Západe. A nejedná sa o nijaký osobitný cynizmus, alebo zákernosť. Toto je stratégia prežitia, v ponímaní vládnucej triedy vychovanej v rigidnej paradigme.

Vírusový útok, po ktorom nasleduje prudký hospodársky pokles, bude mať veľký vplyv na presvedčivosť západného ideologického modelu, ktorý bol v posledných takmer 30 rokoch vnímaný ako bezalternatívny.

Problémy so zdravotníckymi systémami vo vedúcich krajinách, vzostup národného egoizmu a skutočné obmedzovanie spolupráce dokonca medzi najbližšími spojencami, potreba výrazného obmedzenia slobôd kvôli zabezpečeniu bezpečnosti, nevyhnutné zaťaženie sociálnych systémov - to všetko podkopáva základy obrazu, ktorý poskytoval Západu morálnu dominanciu, takmer bezpodmienečnú po skončení studenej vojny. A to môže ovplyvniť aj rovnováhu síl vo svete, pretože ideologická a reputačná zložka má veľmi podstatný vplyv.



Avšak to čo sa odohráva v samotnom západnom systéme, odhliadnuc na nárast napätia medzi jeho vedúcimi účastníkmi, ku ktorému vôbec nedošlo teraz, nezmení výrazným spôsobom to, čo sa nazýva naratívom. To jest systém názorov a predstáv tvoriacich rámec politickej činnosti. Jednoducho z toho dôvodu, že žiaden iný obal, ktorý by mohol dať do poriadku vzťahy, nie je a ani sa neočakáva.

Liberálny svetový poriadok sa zakladá na súbore zásad, ktoré sa na Západe formovali niekoľko storočí. Samotný tento poriadok zosobňoval vyvrcholenie ideologického vývoja, ktorý sprevádzal vzostup západného sveta ku globálnej dominancii. Poskytoval nielen nadradenosť nad zvyškom sveta, ale aj vyvážené vzťahy v rámci spoločenstva. Nadradenosť nad ostatnými spočívala v tom, že demonštrovala výhody západného sociálno-ekonomického a politického modelu. Uvedomenie si týchto výhod a porovnanie seba s „inými“ vytvorilo v samotnom spoločenstve, ktoré bolo vo vnútri veľmi konfliktné, pocit jednoty, spoluzúčastnenosti. A tento význam bude rásť len v závislosti od toho, ako bude narastať počet problémov a rozporov. Čo to v praxi znamená?

Protiklad „demokracia - autoritárstvo“, ktoré fakticky slúži ako eufemizmus pre dichotómiu „progresívny - spätný“ sa nikam nevytratí. A bude sa ďalej využívať ako politický nástroj, možno, ešte selektívnejšie (keď je to potrebné a výhodné), ale nie menej aktívne.



Tu sa dostávame k „obľúbenej“ téme sankcií ako hybnej sile medzinárodného vplyvu, ktorá je v posledných rokoch značne rozšírená. Optimisti sa domnievajú, že ekonomická realita - všetky krajiny sa budú musieť z ťažkej krízy zotaviť – ich prinúti zbaviť sa ďalších prekážok, eliminujúcich príležitosti. Bolo by to úplne logické, keby fungovala iba podnikateľská logika trhu. Z politického hľadiska by zrušenie sankcií znamenalo vzdanie sa určitého „symbolu viery“, značky západnej spoločnosti. A ďalšie rozliezanie do strán, čo sa objektívne aj deje, ale príšerne desí politikov a občanov, ktorí sú zvyknutí na ustálenú transatlantickú schému rovnako zmýšľajúcich.

Strach je pochopiteľný, pretože práve táto schéma v najlepších časoch poskytovala väčšine jej účastníkov mier a prosperitu. Na to, aby optimálne fungovala, bol potrebný presvedčivý vonkajší nepriateľ, a keď (ZSSR) už nebol, začala sa erózia ideálnej schémy. Nejaký čas sa to nevnímalo ako veľký problém, pretože členovia spoločenstva v tom pre seba nevideli vážne nebezpečenstvo. Keď počet vonkajších podnetov a vnútorných nekonzistentností začal narastať, začali si myslieť, že sa im systém prispôsobí a urobí korektívu vzťahov vo vnútri.

Potom sa ukázalo, že táto korekcia nefunguje a problémy sa len zintenzívňujú. Žiadna iná ideologická schéma sa pritom neobjavila a rozhovory o alternatívach z Východu (čínsky/ázijský model) už samy osebe ľakali ľudí na Západe, navyše ich vládnuce kruhy začali nimi zastrašovať. Opodstatnenosť k nejasnej alternatíve, Ázia alebo niekto iný, aspoň doteraz, ešte ponúknuté neboli.

Situácia je vo finále paradoxná. Čím je viac pochybností v opodstatnenosti ideologického obalu v samotných spoločnostiach, tým dôležitejšia je jeho podpora ako „zväzku“. Symbolu toho, že jednomyseľnosť pretrváva, pretože ak náhle a zjavne nebude, potom vôbec nie je jasné, čo bude ďalej. Čakať na zrušenie sankcií preto nemá význam. Teraz sa tým nikto zaoberať nebude.