Medzinárodný menový fond bol pripravený reagovať na bezprecedentnú medzinárodnú krízu. Prečo administrácia Donalda Trumpa odmietla spolupracovať?

V polovici apríla, v bežnom roku, sa americkí občania ponáhľajú dokončiť svoje daňové priznania a svetová finančná elita sa zhromažďuje vo Washingtone, D.C., na jarných zasadnutiach Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky. Je to stretnutie pre ministrov financií, centrálnych bankárov a ľudí z finančníctva z celého sveta. Jarné stretnutia sú na rozdiel od Svetového ekonomického fóra v Davose vo Švajčiarsku v januári príležitosťou na reálne uskutočnenie politiky, píše vo svojom komentári foreignpolicy.com

Tento rok je iný. Dane sú splatné do júla a finančná elita je uzemnená. Svetová ekonomika sa spamätáva z najdramatickejšieho šoku a každoročné stretnutia MMF a Svetovej banky sa tento týždeň zredukovali na konferenčné hovory. Ako uviedol francúzsky prezident Emmanuel Macron: „Zastavili sme polovicu planéty, aby sme zachránili životy. Nemáme na takúto situáciu precedens. “

Severná Amerika, eurozóna, Čína a východoázijské výrobné centrum zamerané na Južnú Kóreu a Japonsko sú v šoku. Ako však vyplýva z najnovších údajov MMF a Svetovej banky, vplyv sa prejavuje na celom svete. Subsaharská Afrika čelí svojej prvej recesii za posledných 25 rokov.

V marci sa centrálne banky na čele s americkým federálnym rezervným systémom snažili stabilizovať finančné trhy. Národné vlády začali zavádzať karanténne opatrenia. MMF odhaduje, že na celom svete bolo vynaložených 8 biliónov dolárov na výdavky, pôžičky a záruky na tlmenie dopadu šoku. To je pozoruhodných 9,5% svetového HDP. Deficity sa zvýšia výraznejšie ako v roku 2009, keď došlo ku finančnej kríze.



Krajiny, ktoré majú kapacitu na uskutočnenie tejto fiškálnej politiky, sú členmi skupiny G-20. Už teraz je jasné, že veľa chudobnejších krajín a krajín s veľkými zahraničnými záväzkami sa nemôžu vyrovnať s touto výzvou sami. MMF, ako agentúra poverená riešením okamžitých globálnych finančných problémov, je v popredí. V posledných niekoľkých týždňoch požiadalo MMF o pomoc viac ako 100 krajín, čo je viac ako polovica členov OSN.

Potreba programu globálnej podpory vyvoláva rad zložitých technokratických otázok. V prvom rade má MMF dostatok zdrojov? Ak poskytne pomoc, aké kritériá by sa mali uplatňovať pri určovaní, kto spĺňa podmienky? Ako súvisí krátkodobá pomoc s potrebami dlhodobého rozvoja ? Ako je možné zaistiť, aby finančná podpora poskytnutá fondom a bankou zostala v prijímajúcej krajine na riešenie krízy a aby neskončila splácaním dlhov konkrétnym národným veriteľom alebo súkromným bankám a finančným inštitúciám?

Tohtoročné jarné stretnutie je však aj politickou križovatkou. Je skúškou stále zložitejšieho a hustejšieho multipolárneho poriadku. Pozorovatelia sa pýtali: Bude existovať komplexný krok na zmiernenie finančnej záťaže pre najchudobnejších? Ak áno, pripojila by sa Čína k spoločnému frontu alebo by trvala na dvojstranných dohodách s príjemcami iniciatívy Belt and Road ? Kde by stála Trumpova administratíva?

O kríze globalizácie, ukončení multilateralizmu a novej studenej vojne sa veľa hovorilo. Boli by najmocnejšie krajiny na svete schopné dohodnúť sa na spoločnom programe na pomoc zvyšku sveta?



MMF a Svetová banka sú globálnymi inštitúciami, ale na rozdiel od Organizácie Spojených národov sa nezaoberajú pokrytectvom predstierania, že všetky štáty majú rovnaký hlas. Hlasovacie práva sú úmerné držbe akcií, čo zhruba odráža veľkosť národných hospodárstiev. Kľúčovými hráčmi fondu sú všetci členovia skupiny G-20. Najväčšími sú Spojené štáty, ktoré majú 16,5% hlasovacích práv a veto nad mnohými kľúčovými rozhodnutiami. Jarné stretnutia sú spojené so stretnutím ministrov financií krajín G-20.

Skupina G-20, ako ju poznáme dnes, je produktom krízy. Bola zriadená ako klub ministrov financií v dôsledku kríz 90. rokov. Zámerom klubu bolo rozšíriť sa nielen o Čínu, ale aj o Južnú Kóreu, Indonéziu, Južnú Afriku, Turecko a Brazíliu. Prvé stretnutie skupiny G-20 ako stretnutie hláv vlád sa konalo v novembri 2008 vo Washingtone v dôsledku pádu Lehman Brothers, píše foreignpolicy.com

Modernizácia skupiny G-20 znovu oživila MMF. Začiatkom roku 2000 bol MMF inštitúciou v ťažkostiach. Agresívne zásahy fondu do finančnej krízy na konci 90. rokov boli všeobecne považované za nezákonné zasahovanie do národnej suverenity. Stále dnes, po celom svete, od Argentíny po Indonéziu, spomienky na ťažké časy v rámci programov MMF vyvolávajú nacionalistické vášne.

Ak si však nikto nepožičiava, rozpočet MMF sa zníži. Keď kríza zasiahla v roku 2008, fond prepúšťal zamestnancov. Práve podpora skupiny G-20 obnovila MMF ako kľúčovú agentúru boja proti globálnym krízam.



Na samite G-20 v Londýne v apríli 2009 britský premiér Gordon Brown s výraznou podporou Obamovej administratívy presadil zvýšenie rozpočtu fondu na 1 bilión dolárov. Briti nadšene hovorili o novom brettonwoodskom okamihu. Bolo to prehnané vyjadrenie, ale Medzinárodný menový fond získal to čo potreboval.

Začali sa tvorivo prispôsobovať nemenné doktríny slobodného trhu z 90. rokov 20. storočia. Začínajúc pod vedením generálneho riaditeľa MMF Dominique Strauss-Kahna v roku 2007, tento proces inovácie politiky pokračoval aj za jeho nástupkyne Christine Lagarde. A tak teda tento týždeň riaditeľ oddelenia pre Áziu a Tichomorie v MMF schválil kontrolu kapitálu ako prostriedok na obmedzenie destabilizujúceho odlivu prostriedkov z krehkých rozvíjajúcich sa trhov.

Desať rokov po finančnej kríze prišla ďalšia globálna výzva vo forme pandémie koronavírusu: Ako reagujú MMF a Svetová banka? Pár dní pred stretnutím, ktoré sa konalo tento týždeň, došlo k obrovskému množstvu aktivity a činnosti zo strany veteránov z roku 2009. Brown zhromaždil zoznam viac ako 100 bývalých prezidentov a predsedov vlád, aby vyzvali na spoločný postup na podporu najchudobnejších krajín v boji proti vírusu. Tento postup má obsahovať desiatky miliárd dolárov v oblasti zdravotnej starostlivosti a odpustenie dlhov.

Keďže investori nachádzajú ochranu v dolároch, existuje aj naliehavá obava, že chudobným krajinám zostane nedostatok tvrdej meny, ktorú potrebujú. Na riešenie tohto rizika sa Brown spojil s bývalým ministrom financií USA Lawrence Summersom, aby podporil vydanie Zvláštnych Práv Čerpania (SDR) - syntetická mena MMF zložená z amerického dolára, eura, jüanu, jenu a britskej libri. SDR nie je pôžička od MMF, ale pohľadávka uznaná všetkými členskými štátmi MMF v súvislosti s držbou rezervných mien.



SDR je obmedzená iba na vlády a sú zaúčtované v MMF.  Súčasná zásoba SDR - ktoré boli vydané hlavne v roku 2009 v dôsledku finančnej krízy v roku 2008 je 281 miliárd dolárov. Brown a Summers požadovali ďalší 1 bilión dolárov na boj proti koronavírusu. Nové vydanie SDR podporovali aj vedúci predstavitelia európskych a afrických krajín, ktorí spojili svoje sily v rámci výzvy na veľkorysé zaobchádzanie s dlhmi v rozvojových krajinách a na posilnenie úverovej sily MMF.

Tento týždeň boli dohodnuté niektoré kľúčové časti programu. V prípade 76 najchudobnejších krajín dôjde k zastaveniu dlhu. K tejto iniciatíve sa pripojila aj Čína, ktorá naznačila svoju ochotu spolupracovať na multilaterálnom základe. Inštitút medzinárodných financií, lobistická skupina globálneho finančného priemyslu, tiež súhlasil s pristúpením k pozastaveniu. MMF nasadil nové prostriedky na rýchle núdzové pôžičky, aby pomohol centrálnym bankám rozvojových krajín získať prístup k devízam, ktoré potrebujú.

Rozhodujúcou otázkou však vždy bolo, ako bude správa Trumpa reagovať na návrhy na rozšírenie palebnej sily MMF alebo na rozšírenie zásob SDR. Vzťahy medzi Trumpovou administratívou a MMF boli vcelku dobré. Koncom marca schválil americký kongres obnovenie takzvaných nových dojednaní o pôžičkách, ktoré sú základným nástrojom na udržanie palebnej sily MMF.

V priebehu jarných stretnutí tento týždeň sa však postoj administratívy Trumpa zhoršil. Súčasne s tým sa prezident Donald Trump, zameral na Svetovú zdravotnícku organizáciu (WHO) a ministerstvo financií USA jasne uviedlo, že sa nepripojí k idei SDR.

Minister financií Steven Mnuch tento plán síce jednoducho neodmietol, ale ministerstvo financií USA považuje návrhy na rozšírenie SDR za nesprávne zacielené. Keďže SDR sa vydáva symetricky v pomere k existujúcemu podielu, 70 percent by šlo na členov skupiny G-20 - väčšina z nich ich nepotrebovala. Iba 3 percentá by smerovali k tým, ktorí to najviac potrebujú.



Ak členovia skupiny G-20 chcú zvýšiť SDR, ktoré sú k dispozícii v chudobnejších krajinách, môžu začať požičiavaním niektorým z nich. V tomto prípade je Mnuchin v súlade so skúsenými úradníkmi ministerstva financií USA, ako je Mark Sobel. Podľa ich názoru je dôležitejšie využiť čo najúčinnejšie a najrýchlejšie zdroje, ktoré sú už fondu k dispozícii, a zamerať sa na pomoc pre tých, ktorí to najviac potrebujú.

Výsledkom je dočasné odpustenie dlhov a nové spôsoby, ako rýchlo vyplatiť prostriedky od MMF, ale celkovo nedošlo k zvýšeniu vlastných zdrojov fondu a ani k zvýšeniu pridelenia SDR najchudobnejším krajinám.

Situácia krajín s nízkymi príjmami je zlá, ale z ekonomického hľadiska sú to krajiny malé. Podľa Svetovej banky tieto krajiny dlhujú niečo vyše 150 miliárd dolárov. Naopak, krajiny so strednými príjmami, rozvíjajúce sa trhy v pravom slova zmysle, dlhujú takmer 7,69 bilióna dolárov, z čoho 484 miliárd dolárov sú dlhodobé dlhopisy držané súkromnými investormi, 2 bilióny dolárov sú dlhy voči bankám a 2,1 bilióna dolárov. sú krátkodobé pôžičky. Niet divu, že hlasy z Kolumbie, Mexika, Brazílie a Čile sa pýtajú: „Čo s krajinami so strednými príjmami?“

Kristalina Georgieva, súčasná generálna riaditeľka MMF, uviedla, že považuje 2,5 bilióna dolárov za „veľmi konzervatívny odhad ...“ finančných potrieb 165 svetových ekonomík s nízkymi príjmami. V porovnaní s týmto počtom sú existujúce zásoby SDR a vlastná úverová sila MMF ( ktorá je o niečo menej ako 800 miliárd dolárov ) poddimenzované.



Prečo teda Spojené štáty odmietajú vydávanie nových SDR? Je to ľahká technická oprava. Dávka vo výške 650 miliárd dolárov v SDR by sa mohla okamžite rozdeliť každému členovi MMF podľa existujúcich pravidiel bez zmeny právnych predpisov USA. Na rozdiel od WHO tu sa však nedajú získať žiadne politické body v súperení s Čínou.

Jedným z dôvodov je, že ministerstvo financií USA nechce vidieť ďalšie pridelenie zdrojov MMF Iránu a Venezuele, dvom nepriateľom Trumpovej administratívy. Trumpova administratíva by sa nielenže obávala úľavy poskytnutej Caracasu a Teheránu, ešte väčšia hrozba môže prísť z republikánskej strany prezidenta Trumpa.

Za Obamovej vlády republikáni v Kongrese zablokovali akékoľvek úsilie o opätovné vyváženie hlasovacích práv v MMF. Pridelenie SDR pre Irán, a to aj s implicitným súhlasom Trumpovej administratívy, by neviedlo k mieru a pokoju vo Washingtone.

Človek by si povedal, že miesto naťahovania sa, Trump by sa chytil príležitosti na vyriešenie tohto problému. Presadzovanie rozširovania zdrojov MMF mohlo byť pre Spojené štáty spôsob, ako znovu získať stratenú pozíciu voči Číne pri riešení krízy COVID-19. Trumpovej administratíve však chýba vízia alebo je možno politická cena tohto rozhodnutia príliš vysoká.

Úradníci štátnej pokladnice môžu tiež skutočne veriť, že zdroje fondu sú dostatočné. Dúfajme, že majú pravdu. Ak sa v skutočnosti dostaneme do najdlhšej, opakujúcej sa pandémie, tohtoročné jarné stretnutia ponechalo globálnu finančnú bezpečnostnú sieť nebezpečne slabú.