V podmienkach reálnej hrozby rastie dopyt nielen po svojráznych, ale aj schopných a čo je dôležité skúsených politikoch. Jedna vec je predviesť zunovanému establishmentu vo voľbách figu, uvedomujúc si, že rebelantskí opozičníci-nositelia pravdy neponesú zodpovednosť za nič. A úplne iná vec je - zveriť svoj život tým, ktorí nikdy nič neriadili.

Politický život v obvyklom zmysle stíchol. Svet prešiel do núdzového režimu - väčšinu ľudí znepokojuje len bezpečnosť tu a teraz. Ale, keď vrchol epidémie pominie a všetci sa budú musieť vrátiť k normálnemu životu, vráti sa aj politika.

Obvyklá politická paradigma sa vyčerpala dávno pred krízou. Úpadok straníckych systémov sa prejavil všade. V štátoch, ktoré sa na konci dvadsiateho storočia vydali na cestu demokratizácie, sa tak ani nesformovali a zostali napodobeninou. Pri prvej príležitosti sa prejavili autoritárske inštinkty, ktoré sa premietli do podpory silného lídra na úkor akýchkoľvek regulátorov.

V krajinách s hlboko zakorenenou demokraciou strácali politické strany vplyv kvôli svojej neschopnosti včas pochopiť zmeny v spoločenskej štruktúre pod vplyvom kultúrnych, demografických a technologických zmien. Odpoveďou nebolo hľadanie nových spôsobov, ako osloviť transformujúce sa sociálne skupiny, ale pokus o vytvorenie univerzálneho a údajne prospešného systému pre všetkých – centristického a v podstate spriemerovaného liberálneho systému.



Značná časť voličov prestala vidieť medzi stranami rozdiel: je jedno o akú stranícku nálepku ide aj tak sa nič nezmení. Odtiaľ pramení fenomén politických síl, ktoré na vrchole mainstreemu, vyťahujú témy, ktoré ľudí skutočne znepokojujú. Národní populisti, až na zriedkavé výnimky, skúsenosti s riadením nemajú a recepty neponúkajú, ale kompenzujú to dostupnou a úprimnou rétorikou. A aby znela presvedčivo, potrebujú tribúny, ktoré vyvolávajú dojem presvedčenia v ich pravde.

Na začiatku pandémie dozreli všetky predpoklady na zmenu politického prostredia. Karanténna anabióza stiera hlavnú ideologickú dichotómiu posledných 20 rokov: demokracia proti autoritárstvu. Najliberálnejšie krajiny, prijímajú na žiadosť občanov mimoriadne prísne obmedzenia. A štáty, od ktorých sa očakáva pritiahnutie skrutiek, delegujú zodpovednosť na oveľa nižšie úrovne výkonnej moci. Rozhodujúcim faktorom nie je spoločensko-politická štruktúra, ale stabilita a flexibilita sociálnych väzieb, závislých od kultúry a tradícií. V dôsledku toho nemáme očakávať posilnenie autoritárskych, alebo akýchsi iných tendencií, ale ďalší odklon od univerzalistických predstáv.

Svojráznosť a národná identita, ktoré boli na vrchole liberálnej globalizácie považované za znak zaostalosti, si berú odvetu.

To by malo posilniť pozície národne orientovaných hnutí (populistov), ktorí ​​vždy vystupovali proti zjednoteniu. Proti nim však hrajú ďalšie okolnosti. V podmienkach reálnej hrozby rastie dopyt nielen po svojráznych, ale aj schopných a čo je dôležité skúsených politikoch. Jedna vec je predviesť zunovanému establishmentu vo voľbách figu, uvedomujúc si, že rebelantskí opozičníci-nositelia pravdy neponesú zodpovednosť za nič. A úplne iná vec je - zveriť svoj život tým, ktorí nikdy nič neriadili. K tomu ešte bojovať proti globalizácii v štýle národných populistov, možno, ani nebude treba - sama o sebe zvädne.



Tradičné strany, ktoré bojovali o prežitie, majú teraz príležitosť dokázať, že sú schopné prevziať zodpovednosť a splniť túžby verejnosti. Odklon od liberálneho univerzalizmu donúti aj konzervatívne, aj socialistické a dokonca aj liberálne strany, aby kládli väčší dôraz na národnú špecifickosť. Pričom vo všetkom.

Aj napriek zlyhaniu liberálnej globalizácie, svet zostane vzájomne prepojený, hoci inak. Vzájomne prepojený svet zvykol existovať v ideologickom rámci. Neexistuje, ale žiadna ideologická alternatíva, ktorá by zodpovedala novej situácii. Preto predchádzajúca rétorika s výzvami na spoluprácu a spoločným hodnotám, úvahy o konfrontácii demokracie a autoritárstva, bude zrejme zachovaná. Zachová sa na Západe, ale iný zdroj ideologických inovácií na planéte stále nie je (Čína už aj chce niečo ponúknuť, ale zatiaľ nemôže). Znamená to, že ideologický návrh sa bude čoraz viac vzďaľovať od politickej praxe a bude si okliešťovať vlastný obsah.

Inými slovami, politici a úradníci budú konať na základe zváženia terajšej výhodnosti, zameriavajúc sa viac na inštinkty, no zaobalia to do starého obalu „spoločného dobra“.

V neposlednom rade aj z toho dôvodu, že nie každý je schopný úprimne priznať sebeckú a merkantilistickú podstatu svojich činov. Nie každý je taký, ako Trump.

Znamená to, že potom, ako spadnú masky sa miera pokrytectva môže dramaticky zvýšiť. A ako sa ukázalo v predchádzajúcom období, nadmerné pokrytectvo skôr alebo neskôr je spojené so závažnými dôsledkami. A teraz v ďalšom kole politickej krízy príde čas pre neskúsených, ale zrozumiteľných a zapálených - pretože hnev más už preváži opatrnú rozvážnosť.